Keď deti sú agresormi šikanovania, povieme si, že sú sprosté, že nevedia predvídať následky svojho konania. Čo si však pomyslíme, keď šikanujú učitelia? Keď šikanujú tí, ktorí by šikanu mali odkrývať a bojovať proti nej.

Ak chcem hovoriť o tom, ako ma šikanovali,  musím sa vrátiť až do čias tzv. Nežnej revolúcie.  Hovorím takzvanej, lebo pre mňa nebola nežná, pre mňa mala drsnú a trpkú príchuť.

Naša pokojná zborovňa sa zmenila na revolučné pracovisko. Na čelo sa postavila mladá kolegyňa,  kandidátka na členstvo v Komunistickej strane. Nebyť oných udalostí, už by bola dostala červenú knižku. Keď útočila na komunistov, pripomenula som jej to, lebo pravdu som mala rada. Atmosféra bola búrlivá. Bolo mi ľúto riaditeľa a jeho zástupkyne. Myslím, že svoju prácu robili dobre. Mali len jednu chybu, boli komunisti. Bolo treba zvoliť nových ľudí, lepších, „nežných“.

Tí, čo robili revolúciu,  miesto učenia kuli plány na odvolanie  vedenia. Pripravovali sa prevziať moc. Až na konci hodiny išli do triedy zapísať učivo, ktoré neodučili. Ja som si naďalej robila svoju robotu. Vzťahy v kolektíve sa pokazili. Kto nešiel s nimi, bol nepriateľom. Bolo treba nejako mu ublížiť, ponížiť ho. Mňa zamkli na WC. Na krik a búchanie ma otvorili žiaci. A čo nasledovalo neskôr, najradšej by som z pamäti vymazala. Ale nedá sa, nejde to.

Za „ sametového vedenia“ (nový riaditeľ nosil sametové sako) som sa stala terčom útokov. Len zato, že rodičia mojich žiakov sa sťažovali na kolegyňu, ktorá  robila revolúciu. Deti sa jej báli. Báli sa faciek a slovných vyhrážok. Miesto nej som si to odniesla ja. Začalo sa psychické týranie. Výmena triednictva a úväzku. Sledovanie na každom kroku. Dnes sa tomu hovorí šikana. Do školy som chodila so strachom, čo zas bude. Napokon to došlo až tak  ďaleko, že som musela navštíviť lekára. Užívala som lieky.  Problémy v škole riešila inšpekcia. Došlo k   výmene riaditeľa. Až potom mi odľahlo.

Keď som odchádzala do dôchodku, prosila som kolegov, aby mi odpustili, ak som im ublížila. Vtedy mi už bývalý „sametový“ riaditeľ povedal: „My sme ti ublížili, ty nám odpusť!“ Odpustila som, ale nezabudla.

Pozn. redakcie HD: Tento článok  je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.

Vážení naši čitatelia!

Už niekoľko rokov Vám prinášame informácie, ktoré "médiá hlavného" prúdu odmietajú zverejňovať. Robili tak ešte agresívnejšie pred voľbami a je malá nádej, že sa ich prístup k informovaniu v krátkom čase zmení. Preto sa domnievame, že naša úloha pri informovaní verejnosti je stále nezastupiteľná a chceme v nej pokračovať.

Ďakujeme Vám za doterajšiu podporu, morálnu, aj finančnú. Budeme radi, keď nám budete pomáhať aj naďalej. Podporiť nás môžete svojim darom, ľubovoľným finančným príspevkom. Pre naše fungovanie má aj najmenšia podpora veľký význam.

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Spoločne budeme naďalej silní!

Ďakujeme vám!

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik