Má 23, narodil sa, ako muž a keď mal 16, prešiel tranzíciou. Aktuálne prechádza detranzíciou a hovorí o tom, že mnohí by skôr, ako chirurga, potrebovali pomoc psychológa. Navyše tvrdí, že takmer štvrtina ľudí, ktorí tranzíciou prešli, ju ľutuje.

Daniel rozpráva o svojom detstve, kde sa mu nakopili traumy zo šikany kvôli zženštilosti natoľko, že mu bola diagnostikovaná depresia s hraničnou poruchou osobnosti. To vyústilo do tranzície, ktorá ho podľa jeho slov neurobila šťastným. Síce bol na jednej strane komunitou povzbudzovaný, no vnútorne ho tento náročný krok nenaplnil. Navyše to prináša aj množstvo zdravotných problémov. Aktuálne Daniel prešiel spätnou premenou, no telo nikdy nebude mať plne funkčné.

Najmladšie dieťa

Daniel pochádza zo severnej Moravy a je najmladší zo štyroch detí. Otec sa od výchovy dištancoval a mama bola dlhé roky súčasťou Svedkov Jehovových. Trávil s ňou veľa času, takže ako hovorí, chlapčenské veci šli dosť „mimo neho“. Deväť rokov v škole ho šikanovali, lebo bol „zženštilý“ a nepomohol ani prestup na inú školu.

V 12-tich nechcel žiť

„Mával som obrovské migrény, šialené kruhy pod očami a mal som problém čo len vstať z postele. Nemal som chuť žiť, čo na ten vek znie strašne. Keď som mal 12, povedal som mame, že nechcem žiť,“ hovorí Daniel. Popri ťažkej depresii mu v 11-tich rokoch diagnostikovali hraničnú poruchu osobnosti a ide z mánie do depresie. Je stabilizovaný liekmi, ale nemyslí si, že by sa to dalo vyliečiť, nepomáha ani terapia.

Snažil sa aj randiť

Daniel tvrdí, že o to všetko, čo robia deti v puberte – prvé lásky, rande, lístočky... sa snažil, no nakoľko sa podľa iných detí správal veľmi zženštilo, pokrikovali na neho a jeho kamarátky, že sú lesby a tak mu všetky zárodky vzťahov stroskotali. V tom veku podľa neho ešte deti nepremýšľajú nad tým, čo znamená byť mužom, či byť ženou, aj u spolužiakov to bolo skôr intuitívne. U Svedkov Jehovových „skončil“ aj on, dotiahla ho tam mama a na nejaký čas mu to pomohlo – našiel tam v tom čase oporu a ľudí ochotných počúvať. Neskôr prišiel na to, že tam veľmi funguje manipulácia.

Prijal, že je gay

Zo ZŠ šiel na učňovku, vyučil sa za kaderníka a v tom čase prijal myšlienku, že je gay. To pre neho znamenalo mať absolútnu slobodu – mohol si lakovať nechty, chodiť na podpätkoch. Jeho partner to však odmietal – on chcel muža. Daniel hovorí, že v LGBTI+ komunite je vítané, keď je niekto iný a aj on bol v týchto veciach vždy otvorený. Začal sledovať rôznych trans youtuberov a poznával sa v tom, čo o svojich životoch hovorili oni.

Narodil sa v zlom tele

Počas strednej školy sa začal zaujímať o facebookové skupiny trans ľudí a ujal sa myšlienky, že sa narodil do nesprávneho tela. Spätne to analyzoval tak, že už roky vedel, že chce byť ženou. „Na druhej strane, v 16-tich som netušil, čo znamená byť ženou,“ konštatuje Daniel, ktorý si v tom čase myslel, že ako dievča zapadne, tak sa tak aj začal správať – maľoval sa, hovoril o sebe v neutrálnom rode a všetci ho v tom podporovali. Konečne teda nájde sám seba.

Sexuologička nemala pochýb

Lekárka po tridsiatich minútach rozhovoru s Danielom zhodnotila, že on je jasný prípad potreby tranzície a začal sa samotný proces. Ten vlastne neskončí nikdy – hormóny musí brať do konca života. Ku sexuologičke dochádzal rok a bol v eufórii a nie len kvôli hormónom.

„Po prvé, tešíte sa, že ste si niečo vydobyli, po druhé, máte pocit, že váš dlhodobý problém sa zrazu rieši. Čím menej som sa podobal na seba, tým lepšie to bolo,“rozpráva mladý muž, ktorého mama sa snažila ho prijať takého, aký je, no otec mal problém. Ten to prijal až po tom, keď mu sexuologička povedala, že ak to nepríjme, jeho syn si vezme život. „Takto sú rodičia do toho tlačení, aby tých ľudí podporovali,“ rozpráva Daniel. Pravda to však nebola.

Tranzícia ako posledná možnosť

Daniel dokonca tvrdí, že také tendencie mal až po tranzícii – snažíte sa zapadnúť, no nikde sa vám to nedarí. Medzi mužmi ste zvláštny a keď už ste ženou a niekto vás osloví, ako muža, cítite sa dotknutý, lebo vy sa tak necítite. Jediné, čo mu ponúkli ako riešenie, bola tranzícia. Žiadna psychoterapia, liečenie tráum. Lenže práve to by mnohým trans ľuďom pomohli. Pritom transsexualita je mnohokrát vyvolaná psychickými poruchami, pre ktoré pacient chce byť niekým iným.

„Mne nikto neponúkol, že budem chodiť ku psychoterapeutovi, zameriame sa na tvoje psychické zdravie a keď nič nezaberie, môžeme hovoriť o tranzícii,“ uvažuje dnes Daniel. Preto si myslí, že tranzícia nie je vždy najlepšia možnosť. „Transsexualita je jediná duševná porucha, ktorá sa lieči chirurgicky,“ dodáva Daniel. Ten vysvetľuje, že túžbou muža-transsexuála nie je napríklad mať maternicu, ale môcť sa správať, byť vnímaný, ako žena.

Nejedná sa o funkčný orgán

Daniel hovorí, že pri tranzícii nejde o vytvorenie funkčného orgánu, ide o vyslovene plastickú operáciu. Navyše to môže priniesť obrovské množstvo iných zdravotných problémov. Navyše hojí sa to aspoň rok. Ani po tranzícii sa necítil byť šťastný. Musel prerušiť školu, lebo všetky tie zmeny v ňom vyvolali sociálnu fóbiu, prišiel o rodinu, priateľov a zbytočne – nepomohlo mu to.

Z Daniela bola Daniela

Celý život ho však priťahovali ženy a mnohí z komunity sa voči tomu vyjadrovali spôsobom „a čo by si so ženou robil“. On sám však vedel, že chce partnerku. Po tranzícii sa mu rozpadol celý svet a on zistil, že všetko, za čím šiel, bola chyba a keby sa veci dali vrátiť do tých 16-tich, už by to neurobil a riešil by psychiku. Rozhodol sa teda „ísť späť“. Jeho vtedajšia partnerka mu detranzíciu vyhovárala, no on sa napokon rozhodol.

Vrátiť sa nedá

„Na tele môžu prebehnúť nejaké rekonštrukčné operácie, ale vrátiť sa to už nedá,“konštatuje Daniel. Po tomto rozhodnutí prestal brať estrogén a začal brať testosterón, ktorý musí užívať do konca života, inak sa v jeho tele spustia procesy, ktoré poznáme pri ženách po klimaktériu – rednutie kostí a rôzne iné zdravotné problémy. Na rekonštrukčnú operáciu sa však nechystá, pretože jej výsledky nie sú vôbec uspokojivé a orgán, ktorý by vznikol, by bol nefunkčný a o to záujem nemá. Síce existuje šanca, že by reoperácia vyšla, no musel by do konca života brať lieky proti vlastnej imunite.

Detranzíciu chce 20 percent ľudí

Čím dlhší čas od tranzície prejde, tým viac v človeku podľa Daniela rastie potreba detranzície. 

"Naraz vám začne dochádzať, o čo ste prišli, ale aj to, že napriek tomu nie ste sám sebou a bolo to zbytočné," pripomína. Tých 20 percent je len vrchol ľadovca, ľudia, ktorí sú ochotní si to pripustiť a priznať si to aj verejne.  Transsexualitu je podľa neho dôležité riešiť najskôr terapiou a tranzícia by mala byť až posledná možnosť. keby lekári riešili traumy, bolo by ďaleko menej tranzícii. A pre tento názor ho "nemajú radi" aj mnohí trans aktivisti, ktorí doslova radia, ako klamať aj u psychiatra, aby tú tranzíciu povolil. 

Vážení čitatelia!

Už niekoľko rokov Vám prinášame informácie, ktoré "médiá hlavného" prúdu odmietajú zverejňovať. Robili tak ešte agresívnejšie pred voľbami a je malá nádej, že sa ich prístup k informovaniu v krátkom čase zmení. Preto sa domnievame, že naša úloha pri informovaní verejnosti je stále nezastupiteľná a chceme v nej pokračovať.

Ďakujeme Vám za doterajšiu podporu, morálnu, aj finančnú. Budeme radi, keď nám budete pomáhať aj naďalej. Podporiť nás môžete svojim darom, ľubovoľným finančným príspevkom. Pre naše fungovanie má aj najmenšia podpora veľký význam.

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Spoločne budeme naďalej silní!

Ďakujeme vám!