Na Filmovom chodníku slávy v centre Bratislavy už svieti aj dlaždica s menom najslávnejšieho slovenského režiséra Juraja Jakubiska. Jeho manželka, herečka a producentka Deana však zostala nepríjemne prekvapená. Čo ju tak zaskočilo?
Ani jedna slovenská či česká vlajka!
Pani Deanu mrzí, že nikde okolo nevisela ani jedna slovenská či česká vlajka. Ale vlajok na podporu LBGTIQ skupín tam bolo neúrekom.
Vyjadrila sa: „Nejde o mňa. Je to smutné a napokon je to aj naša hanba. Keď som kráčala smerom k divadlu, prevrátila som oči. V duchu som si vravela: Juraj, prepáč, s týmto ja nemám nič spoločné. Neverila som, že celý vstup do divadla a jeho okolie boli obvešané farebnými atrapami. Vyzeralo to ako jeden nevkusný bordel v historickej časti Bratislavy. Preto som to povedala, nech to všetci počujú. Nech sa zamyslíme, prečo tam visia farebné vlajky, ukrajinská vlajka, ale naša je v nedohľadne.“
V minulosti homosexuálov nikto neriešil a všetci boli spokojní
Pani Deana spomína, že bola 12 rokov súčasťou Slovenského národného divadla a v baletnom súbore bolo vtedy 75 percent homosexuálnych vzťahov. Všetci o tom vedeli a všetci spolu normálne vychádzali. Vraví: „ Oni medzi sebou riešili, kto a čo s kým má a ako funguje, no a my sme sa do nich nestarali. Ale toto, čo sa deje teraz, je nezdravé. Mladých ľudí to zneisťuje, a ak sa situácia neupokojí, tak to bude len horšie. Mladí si nebudú istí sebou, budú sa báť, ako to bude vplývať na ich deti a podobne. Ľudia sú hysterickí a potom sa dejú veci, že žena sa chce vydať za psa. Proste zo zdravých ľudí si urobíme chorý národ.“
Recept na šťastné manželstvo
Herečka sa zamyslela nad svojím manželstvom a priznala, že mala šťastie, lebo bola od manžela o 20 rokov mladšia, takže bol ku nej veľmi tolerantný. Dokázal mať pochopenie aj pre jej prchkosť. „V žiadnom manželstve nie je všetko ružové a v každom vzťahu sa začne schyľovať k búrke. Dôležité je vydržať prvých sedem rokov, to naozaj platí. Pretože do toho času sa brúsia tie rozdielne názory, reakcie, prístupy k životu. A ak sa po tých siedmich rokoch väčšina vecí uprace, máte taký základ, že vás väčšina vecí už vôbec „netankuje“.
Okrem tolerancie je najdôležitejšie vedieť povedať dve slová: Prepáč a ďakujem. „Môj muž nikdy nevyslovil slovo prepáč a nikdy nepriznal svoju chybu, ale ak sa niečo stalo, išiel do mesta a kúpil mi kvety alebo prsteň. Darčeky mi nedával z očí do očí, len ich položil na stôl a to bolo jeho prepáč,“ zaspomínala si.