A už sme všetci - moje skúsenosti s vnúčikom. Napísal na úvod svojho statusu na sociálnej sieti spisovateľ Jozef Banáš. A hneď sa pustil do spomínania, aké to bolo, keď bol ešte čerstvým otcom. A aké je to teraz.
Jednou z vecí, ktorých mi je v živote ľúto je, že som sa nie dosť venoval našim dcéram, keď boli deti. S istotou si však pamätám – keď manželka priniesla čerstvé bábätko Adelku z pôrodnice, staršia sestrička Marienka si ju preskúmala a zahlásila: „A už sme všetci“. Čas nevrátime a tak sa aspoň v dôchodkovom veku snažíme zameškané vynahradiť na vnúčatách. Vnučka Natali od staršej dcéry Márie žije v Prahe a jej detstva sme si užili aspoň cez prázdniny. Nuž a teraz prišiel do rodiny náš malý zázrak, vnúčik, najkrajší dar aký mohli Adelka s Viktorom a my s nimi dostať. Občas mávame malého u nás, keď majú Adelka s Vikim povinnosti. Poviem vám, aj tých pár hodín dá zabrať. Obdivujem mamičky, ktoré majú viac detí natrvalo.
Keď som sa kamarátovi pochválil, že vnúčik už prešiel zo štyroch na chodenie na dvoch, lakonicky podotkol – aj ten ich by už mohol, ale radšej sa nechá nosiť, v živote sa dosť nachodí. Ustrážiť deťúrence pripravené v každej chvíli strhnúť na seba tanier s polievkou či len obrus je fuška. Stáť na vlastných však má aj mnoho predností, dieťa vypína a zapína pračku, umývačku či ventilátor, a strká si do úst predmety nielen z dlážky, ale aj zo stola. Všimol som si, že malému sa najlepšie kaká keď ho mám na koni, v tejto polohe aj veľmi rád prská na moju plešinu. Keď ho pre zmenu vezmem do náručia, s obľubou mi zhadzuje okuliare, podobne aj babičke.
Vďaka tenisovým loptičkám, ktoré systematicky a rád hádže pod knižnicu, našiel som tam zopár zapadnutých vecí, pre ktoré sa mi v časoch, keď som bol pružnejší nechcelo zohnúť. Počul som, že pre niektoré deti bolo narodenie taký šok, že potom najmenej rok a pol nerozprávali. Ukazuje sa, že ten náš tento prípad nebude. Učíme ho chodiť a rozprávať, aby sme ho o desať rokov prosili, aby bol aspoň na chvíľu ticho a nelietal toľko. (Zišlo mi na um, že pre Marienku bol televízor lilisol a pre Adelku vankúšik hafusik.)
Zhodneme sa však v tom, že nech dieťatko plače, lieta, strháva veci zo stola, hádže pod knižnicu či dolepí sa živicou zo šišiek, jediný jeho úsmev nás odzbrojí a sme ochotní chodiť po štyroch, bučať ako kravička či skákať ako koník. Robím to rád, lebo viem, že zákonite príde chvíľa, keď malý unavený zaspí a ja si môžem hodinku oddýchnuť pri kočíkovaní. Babička, na ktorú som takmer zabudol, si po všetkom tom nepodstatnom kŕmení, prebaľovaní, uspávaní a iných osviežujúcich aktivitách, môže dožičiť oddych pri varení obeda. Verte, že si za celý deň nespomeniem, že mám rozpísaný nový román.
Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.
Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!
Ďakujeme
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik