Poslanci Sejmu pri príležitosti 80. výročia jedného z najhorších masakrov v modernej európskej histórii prijali rezolúciu, ktorá vyzýva Kyjev, aby v záujme poľsko-ukrajinského zmierenia priznal vinu za Volyňský masaker. Informoval o tom web dolnej komory poľského parlamentu. Téme sa pre české Parlamentní listy venoval autor Ivan Černý.

Rezolúcia pripomína tzv. Krvavú nedeľu, ktorá sa odohrala 11. júla 1943 vo Volyňskej oblasti. V tento deň kulminovala operácia etnických čistiek organizovaná vodcami Organizácie ukrajinských nacionalistov, neskoršej Ukrajinskej povstaleckej armády (OUN-UPA). Pred osemdesiatimi rokmi nacionalistické oddiely na Volyňsku napadli 99 osád. Hrôzy 11. júla v mnohom predčili doterajšie zverstvá, ktoré mnohí autori považujú za najbrutálnejšie v modernej európskej histórii.

Podľa Sejmu sa obeťou genocídy stalo viac ako 100 000 Poliakov. Ďalších niekoľko stotisíc ich z regiónu ušlo. V roku 2016 dolná komora poľského parlamentu uznala volyňský masaker za genocídu. Od tejto chvíle je 11. júl národným dňom pamiatky obetí genocídy poľských občanov ukrajinskými nacionalistami. Ukrajinská strana túto bezprecedentnú historickú udalosť oficiálne označuje za "Volyňskú tragédiu". Tvrdí, že išlo o akt obojstranného násilia a zamlčuje fakt, že krvavé čistky započali centralizovane ukrajinskí nacionalisti.

Medzi obeťami aj Volynskí Česi

Masakry Poliakov na Volyni, vo východnej Haliči, čiastočne aj v Polesí a Lublinskej oblasti má na svedomí Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) podporovaná miestnym ukrajinským obyvateľstvom. Prebiehali v rokoch 1943 až 1945. Vrchol masakrov sa odohral v júli a auguste 1943. Masakry boli mimoriadne brutálne a postihli predovšetkým ženy a deti; celkové počty obetí západní historici odhadujú na 50 000 až 100 000. Medzi ne patrilo aj niekoľko stoviek Židov, Rusov, Volyňských Čechov, Gruzíncov a Ukrajincov, ktorí žili v zmiešaných manželstvách s Poliakmi alebo ukrývali poľských utečencov. Obeťami poľských odvetných akcií sa stali 2 000 – 3 000 Ukrajincov.

Systematickým vyvražďovaním poľských obyvateľov sa Ukrajinci snažili predísť budúcemu povojnovému poľskému štátu v presadzovaní suverenity nad oblasťami s ukrajinskou väčšinou. Dané regióny boli pred druhou svetovou vojnou súčasťou Poľska. Rozhodnutie vyhnať poľské obyvateľstvo z oblastí, ktoré banderovská frakcia Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN-B) považovala za ukrajinské, padlo na rokovaní veliteľov ukrajinských paramilitárnych jednotiek na jeseň 1942.

Miestni velitelia UPA na Volyni začali vraždiť poľské obyvateľstvo. Rozkaz na "všeobecnú fyzickú likvidáciu všetkého poľského obyvateľstva" potom vydal v júni 1943 veliteľ UPA na Volyni Dmytro Kljačivckijj. Vojnový zločinec má na Ukrajine celkom tri pamätníky: v meste Zbary (odhalený v r. 1995), v Rovno (2002) a Orževo (2015). Najmohutnejšia vlna útokov prebehla v júli a auguste 1943. Masakry pokračovali až do jari 1944, kedy na Volyň dorazila Červená armáda a poľské jednotky odporu, ktoré doteraz organizovali domobranu, sformovali 27. pešiu divíziu Armii Krajowej. Protipoľské krvavé incidenty však pokračovali v obmedzenej miere až do konca vojny.

Pamätníky vrahom   

Masakry sa neobmedzovali iba na Volyňskú oblasť. V marci 1944 vydalo velenie UPA na čele s Romanom Šuchevyčom (na Ukrajine má dnes trinásť pamätníkov a sôch) rozkaz vyhnať Poliakov z východnej Haliče, najprv varovaním a potom prepadaním dedín, vraždením mužov a vypaľovaním domov. Podobný rozkaz vydal veliteľ UPA vo východnej Haliči Vasyl Sydor (tri pamätníky na Ukrajine).

V roku 2008 prijal poľský parlament rezolúciu definujúcu zločiny UPA proti Poliakom ako „zločiny nesúce znaky genocídy“. O päť rokov neskôr v roku 2013 Sejm vydal vyhlásenie, že ide o „etnickú čistku so znakmi genocídy“. Dňa 22. júla 2016 Sejm vyhlásil 11. júl ako Národný deň pamiatky obetí genocídy spáchanej ukrajinskými nacionalistami na občanoch druhej poľskej republiky. Túto klasifikáciu oficiálny Kyjev spochybňuje. Ako sa postaví k výzve poľského parlamentu vydanej 11. júla 2023?

Volyňský masaker očami filmárov - film na Ukrajine zakázaný

Vraždenie bezbranných civilistov v západných oblastiach dnešnej Ukrajiny sugestívne zobrazil režisér Wojciech Smarzowski vo veľkofilme Volyň. Snímka bola medzinárodnému publiku predstavená v roku 2016. Na Ukrajine bola zakázaná. Dielo naturalisticky ukazuje vraždenie a mučenie poľských mužov, žien, detí a starcov. Svojou surovosťou a naliehavosťou sa radí vedľa nesmrteľné filmy Choď a pozeraj sa (o genocíde Bielorusov počas druhej svetovej vojny), Nanking! Nanking! (na tému japonského masakru, ktorému padlo za obeť 260 – 430 tisíc Číňanov) alebo Okupácia v 26 obrazoch (o vyčíňaní Ustašovcov v roku 1941).

Nasledujúce riadky nie sú určené pre citlivé osoby!

Čo sa týka Volynskej masakry, podľa niektorých historikov Európa podobný druh násilia nezažila od mongolsko-tatárskych vpádov. Historik Timothy D. Snyder, profesor na univerzite v Yale hovoriaci a píšuci jedenástimi jazykmi, sa intenzívne venoval štúdiu volyňského masakru na prelome milénia. Okrem iného zhromaždil desivý zoznam metód vrážd a mučenia zo strany Ukrajincov. 

V ňom sa okrem iného uvádza: zatĺkanie klinca do hlavy; skalpovanie; vyrezanie poľského orla na čelo; vypichnutie očí; odrezanie nosa, uší, pier, jazyka; narazenie detí a dospelých na kôl; podrezanie hrdla a vytiahnutie jazyka ranou; vybitie zubov a zlomenie čeľuste roztrhnutím úst od ucha k uchu; zlomenie väzu otočením hlavy; rozdrvenie hlavy vo zveráku; odrezanie prúžkov kože z chrbta alebo tváre; zlomenie kostí (rebrá, ruky, nohy); odrezanie prsníkov ženám a nasypanie soli do rán; odseknutie mužských genitálií kosákom; rozpáranie brucha tehotnej ženy bajonetom a vytiahnutie plodu; rozpáranie brucha a vytiahnutie čriev dospelým aj deťom; zašitie živej mačky do brucha; naliatie vriacej vody alebo napchatie rozbitého skla do rozpáraného brucha, vytrhanie žíl od rozkroku k chodidlám; vsunutie rozžeraveného železa do pošvy; zavesenie obetí za vnútornosti; vloženie sklenenej fľaše do pošvy alebo konečníka a jej zlomenie; usekanie rúk alebo nôh (alebo prstov na rukách a nohách); pálenie dlaní na horúcej platni; prerezanie trupu pílou; posypanie zviazaných nôh horúcimi uhlíkmi; pribitie rúk k stolu a nohách k podlahe; rozsekanie celého tela sekerou; pribitie malého dieťaťa za jazyk k stolu; rozrezanie dieťaťa nožom na kusy; pribitie dieťaťa bajonetom k stolu; zavesenie chlapca za prirodzenie; vhodenie dieťaťa do plameňov horiacej budovy; chytenie dieťaťa za nohy a rozbitie hlavy o strom; zavesenie ženy na strom hore nohami a odrezanie pŕs a jazyka; zavesenie obete hlavou dole založenie ohňa pod ňou; vhodenie detí a dospelých do jamy a ukameňovania; priviazanie človeka k stromu a streľba do živého terča; priviazanie za ruky a nohy k dvom stromom a následné roztrhnutie; vláčenie; spútanie niekoľkých osôb ostnatým drôtom a polievanie v mraze studenou vodou; zakopanie človeka po krk do zeme a odseknutie hlavy kosou; roztrhnutie tela dvoma pármi koní (takto bol po trojdňovom mučení zavraždený vyjednávač a vyslanec poľskej exilovej vlády básnik Zygmunt Ján Rumel 10 júla 1943); upálenie človeka poliateho liehom; obloženie človeka snopmi slamy a upálenia – tzv. Neronova pochodeň; napichovanie detí na vidly a upálenie; stiahnutie kože a naliatie atramentu alebo vriacej vody do rán; pribíjanie rúk k prahu domu...

Potrebujeme Vašu pomoc

Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.

Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!

Ďakujeme

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik