Leto, to bol pre našich predkov čas tvrdej práce. Oddychovalo sa v zime, kedy sa vonku nič nedalo robiť. V lete sa ľudia pripravovali na zimu, lebo kto si v lete nepripravil, toho v zime pritlačila bieda. Na prácach sa podieľala celá rodina, okrem najmladších členov. Svoju úlohu mali aj tí najstarší – práve s nimi boli v bezpečí tí najmenší. Väčšina prác v tomto ročnom období sa odohrávala mimo domu, častokrát bolo treba kráčať denne niekoľko kilometrov. Ľudia preto využívali dlhé dni a vstávali na svitaní.

Tomu bol prispôsobený aj ich jedálniček. Veľmi dôležité bolo aj to, čo ste si k takejto práci na seba obliekli. Myslieť si však, že takáto drina bola sprevádzaná hundraním na robotu, je veľký omyl, ľudia si vedeli aj tvrdú prácu spríjemniť. No a po práci každý šup domov – bolo totiž prirodzené, že ľudia si navzájom pomáhali. Ak ste v článku objavili nespisovné slová, nie je to chyba. Je to preto, aby sme zachovali ráz textu, ktorý publikovala národopisná facebooková stránka Mne Slovensko krása je, zvyky a povery.

Nie len drevorubači

V tomto čase sa chodilo v rámci celého Slovenska hole či lúky kosiť a sená hrabať. A to si ľud strojil výdatné jedlá. O výdatnej porcii sa hovorí, že je „drevorubačská“, ale aj pri senách sa treba posilniť výdatne.

„V Orave na zavčas rána dostávajú slaniny, bryndze, o ôsmej hodine sú väčšie raňajky zo strovy (hrach, šošovica, fazoľa, ryža, žltá kaša (proso) a pohánka). Od 12. — 1. hodiny je poludienok. Tu radi hostia sa bravčovým údeným mäsom, vareným v kapuste, uschovaným od zimy a baraninou; k tomu ešte pirohy ako dlaň s tvarohom alebo lekvárom, halušky s bryndzou, posúšky a druhé koláče a obvyklé jedlá; kyseľ a mlieko pre občerstvenie v horúčosti,“ uvádza sa na stránke.

„Gazdiná navariac obed, nesie ho v rukách alebo na chrbte v „dvojčekách“ (hlinených hrncoch spolu spojených s jedným uchom do hora ponad ne). Potom o 5. je olovrant: bryndza a slanina. Večeria sa, keď je už skoro tma: zostatok od obeda,“ dodáva stránka na margo jedla.

Na lúkach pálenka sa nepije

Podľa stránky tam, kde mali ľudia lúky ďaleko od domu, vybrali sa aj na niekoľko dní a čo potrebovali, museli si vziať so sebou. Takéto lúky sa kosili len raz, ďalšiu kosbu „zabezečoval“ pasúci sa statok.

„Čo lepšie lúky kosia sa dva razy: na seno a na mládzu (otavu, kosienok, košarinu) asi o dva mesiace nato,“ vysvetľuje stránka.

Dnes by sme hovorili o funkčnej móde

„Šuhajci, mladí ženáči, ako i dievčence, mladé nevesty a staršie ženy chodia do tejto roboty vždy sviatočne vystrojené. Vo Vrbici v Liptove k senám obliekajú si osobitne biele oplecko „kosienča“, v Bobrovečku: „kockavča“, úzke oplecká s obalkami až po päste, aby sa im ruky nepopichaly. Ale mužským seno trúsi sa za golier a štípe spotenú kožu,“ hovorí stránka o tom, ako ste sa museli obliecť k senám.

Trávnice z Liptova či Oravy neboli nezmysel

Zvlášť hornaté oblasti Slovenska boli známe trávnicami – dievčence sa nimi mnohokrát dorozumievali.

„Dievka zastanúc si tvárou v tú stranu, v ktorej chce, aby jej hlas bol ďaleko počutý, priloží si k ústam na líca obe vystreté dlane a zahlási: „Ujujujú! Na ti Adam Porubenoví Marku Hubkoví! Ujujujú!“ — až sa tak so všetkých hôr, brál, grúňov a stráň ozveny odrážajú a dolinami stelú. Ale pritom vždy pilne pracujú, lebo matky i šuhajci pozorujú tu, ako i pri žatvách, ako oblek tak i prácu budúcich mladých neviest,“ upozorňuje stránka.

Všetko to seno treba uskladniť

„Seno ukladajú do kôp a stohov, alebo priamo do seníkov (v Senici) gátrov (na Brezovej), do pajty (v Gemeri), ktoré stoja na lúkach, alebo vykladajú seno hneď na vozy a odvážajú domov, kde ho ukladajú na šopy, vôdre (vo Vrbici) alebo na pôjdy (padláše). — Keď sa sberá mládza, ukladá sa vonka na hŕbu do stohov, kde však vystavená dážďu a slncu, ľahko berie zkazu,“ vedeli naši predkovia a rôzne podoby sušenia sena možno na lúkach vídať dodnes.

Veselý záver

Na celom Slovensku bývalo zvykom, že gazda sa prišiel pozrieť na priebeh prác. Hrabačky sa okolo neho zbehli a jedna z nich ho okolo pása previazala šatkou. „Vykúpiť sa“ mohol niečím, čím by si mohli spraviť „dobrú vôľu“.

„Keď je všetko seno sobraté, urobia dievčatá veniec zo sena, jeden z mládencov nastrčí si ho na tyčku a kráčajúc na čele ostatných, ktorí nesú hrable a vidly, idú s vencom do gazdovského dvora, kde na nich čakajú s večerou,“ uzatvárali naši predkovia pracovný deň.

Rod, rodina; ded, dedina

Výraz „dedina sme už pred pár desaťročiami úradne nahradili slovkom obec, ale v minulosti bývala dedina viac menej zomknutá komunita, ktorej členovia si navzájom pomáhali a pomocou vybraných autorít, akými bol napríklad aj richtár, si aj riešili vzájomné spory.

Dnešné obce sú mnohokrát plné domov s vysokánskymi kamennými múrmi, ktoré od seba domy dôsledne oddeľujú, kedysi v jednom dvore malo postavený dom aj niekoľko súrodencov, či generácií jednej rodiny. Nie raz sa preto delili o spoločné práce a vedeli, že dnes pôjdem ja pomôcť bratrancovi, včera som bol u sesternice a zajtra prídu oni pomôcť nám.

Potrebujeme Vašu pomoc

Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.

Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!

Ďakujeme

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik