Tento obraz som mala pred očami celý svoj učiteľský život, píše Hlas ľudu Hlavného denníka.

Po nepríjemných, až tragických udalostiach, čo sa dejú v školách u nás i vo svete, sa rodičia právom obávajú a pýtajú. Psychológovia hovoria, že od nich dostávajú otázky, či je škola bezpečným miestom pre ich deti. Obávajú sa, aby raz nedostali správu, že ich dieťa sa už domov nevráti, lebo... Lebo jeho spolužiak prišiel do školy so sekerou, nožom či inou zbraňou a zabíjal.

Viem, je to hrozný scenár, ale nezakrývajme si oči pred pravdou. Sami vieme, že takéto veci sa stávajú. Žiaľ, už nielen v Amerike, ale aj u nás. Kedysi neuveriteľné sa dnes stalo skutočnosťou.

Kde sú príčiny?

Po roku osemdesiatdeväť sme sa otvorili svetu a svet sa otvoril nám. Drogy, zbrane, mafie. Slová, ktoré sme takmer nepoznali. A potom mobilný telefón a internet a sociálne siete. To všetko nás opantalo a sakramentsky zmenilo. Prestali sme komunikovať naživo, stačí si pokecať cez siete. Nevieme, čo trápi naše deti, nemáme čas porozprávať sa s nimi o problémoch. Strata sociálneho kontaktu cez pandémiu im zobrala živých kamarátov, a tak vyhľadávali internetové známosti. Možno narazili na niečo nové, nepoznané, a to ich zamestnávalo čoraz viac. Miesto skutočného sveta žili vo virtuálnom. Cenu toho skutočného nepoznali. Rodičia a starí rodičia prestali plniť svoju funkciu. A škola nefungovala.

Toto sú moje chabé úvahy o tom, čo sa asi zmenilo v živote dnešnej mladej generácie. Ale nechajme na psychológov, nech oni hľadajú príčiny a spôsob, ako sa dostať z tohto úpadku.

Mám kamarátku, ktorej sestra emigrovala do Ameriky. S manželom mali jediného syna, ktorý tragicky zahynul. Na jednej narodeninovej oslave sa pochválil s otcovou pištoľou. Chlapci sa hrali so zbraňou a jeden kamarát naňho vystrelil. Zdanlivo neuveriteľný, ale, žiaľ, pravdivý príbeh.

Pamätám si na slová môjho niekdajšieho riaditeľa. Bolo to za socializmu a bola som mladá učiteľka. Riaditeľ bol prísny a jeho slová mali váhu. Aj postavenie učiteľa bolo vtedy odlišné. Musel poslúchať, ale aj žiaci poslúchali učiteľa. V triede bol autoritou.

Náš prísny riaditeľ nám vždy prízvukoval, že nesmieme deti nechať ani chvíľku bez dozoru, aby sa nestalo to, čo na jednej škole. Učiteľ prišiel neskoro na hodinu a medzitým spadla kovová skriňa a zabila žiaka, ktorý behal po triede. Tento obraz som mala pred očami celý svoj učiteľský život.

Pozn. redakcie HD: Tento článok  je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.

Potrebujeme Vašu pomoc

Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.

Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!

Ďakujeme

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik