Americký profesor politológie a medzinárodných vzťahov John Mearsheimer priniesol svoj pohľad na ďalší možný vývoj vojny na Ukrajine.

Existenčná hrozba

Podľa Mearsheimera Rusko vo vojne zvíťazí, ale pôjde o „škaredé víťazstvo“, pri ktorom nedosiahne to, čo bolo účelom invázie. Profesor predpovedá, že konflikt zamrzne a bude tu riziko, že sa opäť rozhorí. Mierové rokovania podľa neho nie sú možné, keďže Rusko a Západ budú v blízkej budúcnosti nepriateľmi.

Mearsheimer sa vo svojej analýze konštatuje, že je zrejmé, že ruské vedenie považuje snahu Západu včleniť Ukrajinu do NATO za existenčnú hrozbu, pričom túto myšlienku niekoľkokrát dali jasne najavo.

K tejto hrozbe podľa Mearsheimera po začiatku vojny pribubla ďalšia – snaha poraziť Rusko a vyradiť ho z rebríčku veľkých mocností či dokonca dosiahnuť zmenu režimu alebo rozdelenie Ruska. Mearsheimer tu poukazue aj na režim v Kyjeve, ktorý ruskí lídri vnímajú ako hrozbu nielen preto, že ide o spojenca Západu, ale aj kvôli tomu, že ho vnímajú ako pokračovanie fašistických síl Ukrajiny, ktoré kolaborovali za druhej svetovej vojne s nacistami.

Mearsheimer poukazuje na to, že pred vypuknutím vojny išlo Rusku o neutralitu Ukrajiny a vyriešenie vojny v Donbase. V prvých mesiacoch vojny sa podľa profesora tieto ciele zdali reálne a pokiaľ by ich Rusi dosiahli, mohlo dôjsť k rýchlemu koncu vojny, prípadne by vojna vôbec ani nebola.

Taká dohoda však už možná nie je, myslí si Mearsheimer. NATO a Ukrajina sú už v pevnom spojení a neutralitu Ukrajiny nemienia akceptovať. Ruskí lídri považujú ukrajinský režim za nepriateľa, ktorého sa chcú zbaviť. „Denacifikácia“ a „demilitarizácia“ z ich pohľadu vyžadujú, aby bola Ukrajina dobytá.

Mearsheimer však neočakáva takéto víťazstvo. Poukazuje na to, že ruská armáda nie je pre takéto víťazstvo dosť veľká, pričom tá súčasná mala problém dobyť Donbas. Navyše, Mearsheimer predpokladá, že Západ by bol schopný vyvinúť značné úsilie, aby pádu Ukrajiny zabránil.

"Súboj autokracie a demokracie"

Jedným z konkrétnych cieľov Ruska je podľa Mearsheimera zabrať veľkú časť územia Ukrajiny, pričom zo zvyšku územia by zostal nefunkčný zvyškový štát. Rusko už obsadilo štyri oblasti: Doneckú, Luhanskú, Chersonskú a Záporožskú. Podľa Mearsheimera chcú Rusi obsadiť oblasti, ktoré obýva významná ruská menšina (alebo aj väčšina). Myslí si, že Rusi budú chcieť obsadiť ešte Dnipro (Dnepropetrovsk), Charkov, Mykolajiv a Odesu, aby nakoniec zabrali celkovo 43 percent ukrajinského územia.

Pokiaľ ide o pohľad Západu, Mearsheimer poukazuje na to, že pred rokom 2014 nebolo Rusko považované za hrozbu, naopak rozvíjala sa spolupráca a rozširovanie NATO nebolo zdôvodňované ochranou pred Ruskom považovaným za slabé.

Aktuálne Západ na čele so Spojenými štátmi považuje hrozbu zo strany Ruska za existenčnú. Porážka vo vojne by podľa Mearsheimera mala veľmi negatívne následky pre Washington aj pre NATO. Došlo by k poškodeniu reputácie USA a tak by sa k nim odlišne začali správať tak ich spojenci, ako aj ich nepriatelia, ako napríklad Čína.

Mearsheimer si tiež všíma, že západní lídri podávajú vojnu ako súboj autokracie a demokracie, teda ako súboj dobra a zla. Ich cieľom je, aby Rusko prišlo o dobyté územia a aby sa jeho ekonomika zrútila pod váhou sankcií. Za úspech by Západ považoval aj to, pokiaľ by už Rusko nepatrilo k svetovým mocnostiam a nemohlo ďalej ohrozovať Ukrajinu.

Mearsheimer tiež poukazuje na ambíciu Západu dostať Ukrajinu do NATO, hoci panujú nezhody, ak a za akých podmienok by k tomu malo dôjsť.

Podľa Mearsheimera je nepochybné, že Ukrajina čelí existenčnej hrozbe. Niet podľa neho takisto pochýb, že Kyjev má spoločné ciele so Západom. Profesor konštatuje, že všetci traja aktéri v ukrajinskom konflikte si myslia, že čelia existenčnej hrozbe a teda z ich pohľadu musia vyhrať, inak budú čeliť hrozným následkom.

Delostrelectvo a prevaha Rusov

Mearsheimer tvrdí, že z konfliktu sa stala tzv. atričná vojna, teda vojna, v ktorej sa aktéri snažia vyčerpať schopnosti protivníka a tým ho donútiť sa vzdať.

Ukrajina mala podľa Mearsheimera v konflikte navrch v druhej polovici roku 2022, kedy vyhnala ruské sily od Charkova a od Chersonu, ale Rusko potom mobilizovalo, reorganizovalo armádu a dokázalo sa poučiť zo svojich chýb. V roku 2023 už má podľa neho vo vojne navrch.

Hlavná prevaha ruských síl spočíva podľa Mearsheimera v delostrelectve. Mearsheimer tu poukazuje na značné straty, ktoré Rusi Ukrajincom spôsobili počas bitky o Bachmut, čo profesor prisudzuje práve delostrelectvu.

Ukrajina síce začala svoju protiofenzívu, ale jej úspechy sú podľa profesora zatiaľ dosť malé. Ukrajinci podľa Mearsheimera aktuálne útočia na dobre pripravenú ruskú obranu.

Podľa Mearsheimera vojnu vyhrá Rusko, teda obsadí značnú časť ukrajinského územia a zo zvyšku sa stane nefunkčný zvyškový štát. V takom prípade by išlo o vážnu prehru pre Ukrajinu a pre Západ. Malým pozitívom by podľa Mearsheimera bolo, že by sa znížila pravdepodobnosť jadrového konfliktu.

Mearsheimer vo svojej analýze rozoberá aj straty ruských a ukrajinských síl. Na Západe panuje presvedčenie, že ruské a ukrajinské sú porovnateľné. Toto však podľa Mearsheimera nie je pravda. Ukrajinské sily podľa neho utrpeli omnoho väčšie straty ako ich ruskí protivníci. Dôvodom je pdľa profesora prevaha Ruska v delostrelectve.

Mearsheimer si myslí, že pokračovanie vojny je celkovo výhodné pre Rusko a nevýhodné pre Ukrajinu. Jedinou nádejou pre Ukrajinu je, že by ruské odhodlanie viesť vojnu zlyhalo, ale to profesor nepredpokladá, keďže ráta s tým, že ruské vedenie si myslí, že čelí existenčnej hrozbe.

Rusi stratli dôveru k Západu

Pokiaľ ide o možnosť riešenia konfliktu diplomatickými prostriedkami, Mearsheimer tu vidí viacero prekážok. Mier podľa neho nie je možný z dôvodu, že obe strany berú tú druhú ako smrteľné ohrozenie. V takom prípade je len veľmi malý priestor pre kompromis, tvrdí profesor.

Mearsheimer poukazuje aj na ukrajinský nacionalizmus, ktorý je na Ukrajina už asi sto rokov silným faktorom, pričom jeho silnou súčasťou je nepriateľstvo voči Rusku. Ruská invázia z nacionalizmu vytvorila na oboch stranách hypernacionalizmus, keď pohŕdanie a nenávisť k tomu druhému prestupuje obomi spoločnosťami. Tento hypernacionalizmus komplikuje akúkoľvek možnosť rokovania.

Vyjednávanie podľa Mearsheimera nemôže fungovať aj preto, lebo Rusi stratili dôveru k tomu, že Ukrajina a Západ vyjednávajú v dobrej viere. Naráža tým na Minské dohody a vyhlásenie tých, ktorí ho pomáhali schváliť, že tu išlo len o zdržiavaciu taktiku, aby Ukrajina mohla posilniť svoje vojenské schopnosti a dobyť Donbas.

Mearsheimer si myslí, že konflikt sa neskoční mierovým rokovaním, ale ešte o rok sa pretiahne a nakoniec zamrzne, pričom sa však potom môže kedykoľvek rozhorieť.

Vzťahy medzi Ruskom a Západom budú v blízkej budúcnosti nepriateľské a situácia bude nebezpečná, myslí si Mearsheimer. Podľa neho sa každá strana se bude snažit tej druhej spôsobiť čo najväčšiu bolesť. A to sa nezmení ani pokiaľ konflikt zamrzne.

Obrovská pohroma

Profesor konštatuje, že Ukrajina mala vážne ekonomické a demografické problémy už pred vojnou, ale následky vojny sú pre ňu podľa neho „hrozivé“. Kyjev potrebuje obrovské čiastky jednak na to, aby krajinu udržal v chode, ale aj na vedenie vojny.

Mearsheimer upozorňuje, že vojna nasmerovala Ukrajinu na vestu nezvratného demografického úpadku. Rusi budú navyše ešte tvrdo pracovať na tom, ab zvyšok Ukrajiny bol ekonomicky slabý a politicky nestabilný. Prebiehajúci konflikt taktiež pravdepodobne podnieti korupciu, ktoré je dlhodobo aktívnym problémom a posilní extrémistické skupiny na Ukrajine. Podľa profesora je ťažké si predstaviť, že by Kyjev niekedy splnil kritériá nutné pre vstup do EÚ či NATO.

Podľa Mearsheimera by malo byť jasné, že vojna na Ukrajine je obrovská pohroma, pri ktorej nie je pravdepodobné, že by čoskoro skončila, a keď skončí, tak mier nebude trvalý.

Západ, najmä USA, sa snažil o včlenenie Ukrajiny do NATO, čo ruský establishment vnímal jako existenčnú hrozbu, kterej je potrebné zabránit, píše ďalej Mearsheimer. Poukazuje pritom na to, že viacerí americkí a európski politici boli od začiatku proti rozširovaniu NATO, pretože im bolo jasné, že Rusi v ňom budú vidieť hrozbu a že táto politika nakoniec povedie ku katastrofe. Títo odporcovia rozširovania Aliancie mali síce pravdu, ale svoj boj prehrali a NATO sa rozširovalo na východ, čo nakoniec vyprovokovalo Rusko k začatiu preventívnej vojny.

Keby Spojené štáty a ich spojenci v roku 2008 nepodnikli kroky smerom k tomu, aby Ukrajina vstúpila do NATO alebo keby boli ochotní vyjsť v ústrety bezpečnostným záujmom Moskvy po vypuknutí ukrajinskej krízy v roku 2014, na Ukrajine by dnes pravdepodobne žiadna vojna nebola a jej hranice by vyzerali rovnako ako v roku 1991, kedy získala nezávislosť. Západ sa však dopustil kolosálnej chyby, za ktorú on aj mnohí ďalší platia a ešte budú platiť.

Potrebujeme Vašu pomoc

Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.

Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!

Ďakujeme