Ruská lesť a zdanie slabosti pred ukrajinskou ofenzívou. To podľa politológa profesora Oskara Krejčího môže byť za úvahami o zvrhnutí Vladimíra Putina. „Nesmieme zabúdať, čo je asi najvýraznejším poučením z krízy a vojny na Ukrajine: nemožnosť naplniť Minské dohody. Tie boli nereálne, pretože predstavovali ‚účet bez hostinského'. Boli uzavreté v takzvanom normandskom formáte, teda medzi Francúzskom, Nemeckom, Ukrajinou a Ruskom. Bez Spojených štátov, ktoré stáli v pozadí farebných revolúcií v Kyjeve,“ hovorí Krejčí pre české Parlamentní Listy k celkovej situácii. Porážka Ruska? Tú podľa neho môže zaviniť len Rusko samo.

Rusi útočia na Kyjev, Kyjev na Moskvu. Ukrajina medzitým hlási, že Kyjev čelil najväčšiemu leteckému útoku od začiatku vojny. V utorok zasiahli drony Moskvu. Pán profesor, ako je to vlastne s ukrajinskou protiofenzívou?

Carl Clausewitz, najznámejší západný teoretik vojny, tvrdil, že vojna prebieha v hmle. Myslel tým, že realita na bojisku býva veliteľom skrytá, pretože informácie z bitky sú neúplné. Od čias, keď Clausewitz písal svoju knihu, sme pokročili: Realita vojny nie je skrytá iba v hmle, ukrýva sa tiež za oponou umnej propagandy a neprehľadným množstvom mediálnych nezmyslov. Politici a médiá, u nás hlavne tie verejnoprávne, sa starajú o to, aby sme žili v ríši divov, vojna sama potom bola skrytá za zrkadlom.

Kedy začne ukrajinská protiofenzíva a či vôbec začne, vie len zopár najvyšších ukrajinských veliteľov a ich zahraniční poradcovia. Kvalifikovane na diaľku sa odhadnúť nedá nič, pretože vojnová aritmetika nestačí. Niektoré operácie, napríklad nedávny výsadok v Rusku, ukazujú, že mnohokrát nie je dôležitá pravdepodobnosť vojenského úspechu, propaganda vyžaduje aj nevypočítateľné správanie samovrahov.

Zdá sa, že to vrie aj v samotnom Rusku. Bývalý ruský dôstojník a zapálený nacionalista Igor Girkin obvinil zakladateľa wagnerovcov Prigožina z plánovania prevratu proti Putinovi. Hnevá sa, že sa wagnerovci sťahujú na svoje základne. Plánuje niekto puč proti ruskému prezidentovi?

A sme späť, opäť tápeme v hmle. Situácia je rovnako nejasná ako pred pol rokom. Remarque by asi povedal, že je na východnom fronte pokoj: Línia bojov je v zásade stabilizovaná a o zabíjanie ľudí sa stará hlavne delostrelectvo. Rozdiel oproti dobe, keď vojnové skúsenosti zbieral Remarque, je snáď len v presnosti streľby a ruskej schopnosti zasahovať v hlbokom tyle ukrajinskej armády. „Kľud“ vzor 2.0… 

Množstvo pravdepodobných modelov konca vojny sa nemení. Môže to byť vyčerpávajúca vojna, zrútenie ukrajinského odporu, zamrznutý konflikt kórejského typu... Vylúčiť sa ale nedá ani porážka Ruska, čo je však špecifický problém, pretože by to znamenalo, že Moskva drží oba konce lana, ktorým sa Rusko a Ukrajina preťahujú - na jednom konci je ruské víťazstvo postavené na všeobecnej vojenskej prevahe, na druhej strane porážka Ruska vinou chýb jeho vojenského vedenia. Všeobecnou vojenskou prevahou myslím počet vojakov, počet diel, rakiet, tankov, bojových lietadiel, vojnových lodí… Nehovoriac o jadrových zbraniach.

Poďme k českým reakciám. Minister zahraničných vecí Ján Lipavský na medzinárodnej konferencii Globsec v Bratislave vyhlásil, že „Rusko nevie, kde končí a kde začína“ a že problém s Ruskom sa teda nevzťahuje len na prezidenta Vladimíra Putina, ale na „ruský imperializmus“ všeobecne. Európska únia preto podľa Lipavského musí byť pripravená na „studenú konfrontáciu s Ruskom“. Slovenská prezidentka Zuzana Čaputová na rovnakej konferencii uviedla, že sankcie proti Rusku majú svoj účinok a že tým Moskva má menej zdrojov na nákup zbraní. Čo k tomu povedať?

O tom, že niektoré hranice Ruska nemajú základ v prírodných líniách, ako sú more, rieky, pohoria – o tom niet pochýb. To však platí o mnohých štátoch. Na druhej strane etnické rozhrania, ktoré môžu tvoriť základ pre prirodzenú hranicu, sú jasné. V Moskve určite dobre vedia, kde Rusko končí a kde začína – kde začína a kde končí ruský svet; vedia tiež, aký je rozdiel medzi pojmom russkij a rossijskij. Že si to predstavujú inak ako momentálni páni Černínskeho paláca, je tiež isté.

Pri kolíske tvarovania moderného ruského štátu stál bezpochyby imperializmus. Tak ako tomu bolo v prípade Veľkej Británie, ktorá nevie dodnes odísť so Severného Írska či Gibraltáru, alebo pri formovaní štátnosti USA. Rusko ale tiež pomáhalo vytýčiť hranice mnohých dnešných štátov, ktoré predtým, než sa stali súčasťou impéria či Sovietskeho zväzu, hranice nemali. Tieto veci by však mali byť predmetom odbornej diskusie o minulosti, nie palicou v rukách politikov šíriacich nenávisť.

Že sankcie poškodzujú ruskú ekonomiku – ale aj ekonomiku krajín, ktoré sankcie vyhlasujú – je nesporné. Práve tak ako je nesporné, že nijako koniec vojny nepriblížili. Rusko naďalej funguje, aby som tak povedal „za svoje“, zatiaľ čo Ukrajina prežíva z darov a pôžičiek. Ruský zbrojný priemysel ide na plné obrátky, nie je jasné, ktoré zbrane by si malo Rusko kupovať. Funguje ale aj ruská ekonomika ako celok, rozvojové programy neboli zastavené. Len pre ilustráciu: Tento rok vyniesli družice na obežnú dráhu osem ruských rakiet, zatiaľ čo európska Arianespace úspešne vypustila len jednu raketu zo západnej Európy. Myslím, že sankcie nie sú cestou k mieru alebo k nejakému víťazstvu Západu. Len urýchľujú formovanie paralelného, ​​nezápadného bloku štátov s inou ako washingtonskou či davoskou predstavou globalizácie. 

Šéf civilnej kontrarozviedky BIS Michal Koudelka varuje pred tým, že sa Rusko bude snažiť využiť všetky prostriedky, vrátane pôsobenia piatej kolóny u nás, aby zabránilo schváleniu česko-americkej obrannej zmluvy v oboch komorách českého Parlamentu. Možno nejako vysvetliť, prečo má Koudelka obavy, keď v ceste k ratifikácii zmluvy evidentne žiadny poslanec koalície nestojí?

Žijeme v čase, keď sa aj obyčajná diskusia o niektorých témach dejín stáva dôvodom pre súdom stanovené tresty – nie je preto divu, že diskusia o politických témach sa niekomu javí ako ohrozenie bezpečnosti štátu. V takej atmosfére by aj dobre mienené varovanie malo podobu zastrašovania. Za seba môžem povedať, že vami uvádzanú zmluvu pokladám za chybu, ktorá znižuje bezpečnosť Česka, avšak ide o logické vyústenie nášho členstva v NATO. Som o tom úprimne presvedčený – a necítim sa bojovníkom nejakej piatej, šiestej či deviatej kolóny.

Niekdajší minister zahraničia USA Henry Kissinger oslávil sté narodeniny. Domnieva sa, že so spojenectvom Ruska a Číny to nebude nijako horúce. Zatiaľ čo pre niektorých je „maják reálpolitiky“, ďalší ho nepočúvajú vôbec. U mladšej generácie nemusí ísť o nijako prekvapujúcu skutočnosť, lenže odsúdenie sa mu dostáva často aj v radoch ľudí, ktorí už niečo zažili. Ako jeho osobnosť vnímate vy?

Intelektuál, ktorý z univerzitných pozícií prešiel do štátnickej funkcie a mimoriadne ovplyvnil politiku aj smerovanie dejín – niečo také je úplne výnimočné. Ako odchovanec európskej reálpolitiky odideologizoval diplomaciu; už jeho dizertačná práca Mier, legitimita a rovnováha viac ako naznačila, ako Kissinger chápe svetovú politiku. Spomínanou deideologizáciou diplomacie otvoril cestu k zásadným dohodám o kontrole zbrojenia so Sovietskym zväzom, ale aj normalizácii vzťahov s Čínou. V Šanghajskom komuniké, ktoré spolu s Čou En-lajom pripravil, je jasne formulovaný princíp jednej Číny. Vedel vyhodnotiť mocenský potenciál USA a namiesto ideologických fráz dokázal hľadať cestu z bahna vojny v Indočíne. Vážne si však poškodil povesť svojim nemalým podielom na puči v Čile, pri ktorom zahynul Salvador Allende, riadne zvolený prezident, a nastolená vojenská diktatúra zavraždila tisíce ľudí. Mimochodom Kissinger patril medzi propagátorov idey obmedzenej jadrovej vojny, čo ale neskôr zavrhol. Celkovo? Ako som povedal: Výnimočná osobnosť, je teda prirodzené, že ju mnohí nechápu. Zvlášť teraz, keď kdekto usilovne pracuje na opätovnej ideologizácii diplomacie.     

Je možné si predstaviť situáciu, že sa napríklad do piatich rokov vzťahy s Ruskom zlepšia? Váš skúsený predpoklad?

Päť rokov je príliš krátka doba, hoci napríklad niektorí kapitáni nemeckého priemyslu by si to určite priali. Nesmieme zabúdať, čo je asi najvýraznejším poučením z krízy a vojny na Ukrajine: nemožnosť naplniť Minské dohody. Tie boli nereálne, pretože predstavovali „účet bez hostinského“. Boli uzavreté v takzvanom normandskom formáte, teda medzi Francúzskom, Nemeckom, Ukrajinou a Ruskom. Bez Spojených štátov, ktoré stáli v pozadí farebných revolúcií v Kyjeve. Zatiaľ je koniec bojov na Ukrajine v nedohľadne, pretože Rusko nepostupuje az vojny sa nestala dostatočne silná vnútropolitická téma v USA. Dúfajme, že rýchlo sa blížiaca kampaň pre prezidentské voľby v USA povedie k väčšej vnútroamerickej diskusii o ukrajinskej anabáze – a teda aj o normalizácii vzťahov s Ruskom. 

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan sa v nedeľu stal víťazom prezidentských volieb. Aký môže mať hlasovanie geopolitický význam?

Recep Tayyip Erdogan je silnou osobnosťou tureckej politiky vo chvíli, keď krajina takúto osobnosť potrebuje. Oslabovanie pozícií USA vo svete hrozí narastaním chaosu. Na Západe posilňujú pozície politici, ktorí chcú udržať privilégiá Západu za každú cenu, avšak rastie aj mocenský potenciál alternatívnych centier moci, a to ako tých globálnych, ako je Čína, India a Brazília, tak aj regionálnych mocností, ako je napríklad Turecko či Saudská Arábia. . Je až prekvapujúce, že oslabovanie pozície USA na Blízkom východe nezvyšuje množstvo konfliktov, ale naopak odbúrava niektoré konfliktné línie. Zdá sa, že bez bábkovodičov niektorí politici dokážu konať zodpovednejšie.

Turecko sa mení na regionálnu mocnosť, ktorá sa zatiaľ pod vedením Erdogana vyprofilovala ako štát starajúci sa o svoje záujmy. Turecký prezident reprezentuje umiernený islamizmus a panturkizmus. Môže sa nám nepáčiť Erdoganova politika voči Kurdom, ale jeho protikandidát hovoril o návrate na európsku trajektóriu – a zároveň o očiste krajiny od imigrantov. Turecko sa snaží byť mediátorom v oblasti Čierneho mora, avšak má na svojom území jadrové zbrane USA, ktoré mieria na jednu z tých krajín, s ktorými chce Ankara rozvíjať konštruktívne vzťahy, nehovoriac o zbližovaní so Šanghajskou organizáciou spolupráce. Bude zaujímavé sledovať, ako sa pri prehĺbení konfliktu medzi Západom a novými mocenskými centrami Turecko vyprofiluje. Čas nazrieva a Erdogan bude pri tom. V Česku sa ale mnohým ľuďom Erdogan „nezdá“ preto, že sme si zvykli na beztvaré postavy v politike a výrazné osobnosti v nás vyvolávajú obavy či priam strach. Niekedy je tento postoj oprávnený, pretože veľkí ľudia nerobia malé chyby.

Potrebujeme Vašu pomoc

Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.

Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!

Ďakujeme

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik