Na Slovensku dochádza ku globalizácii kultúry, úlohou Matice slovenskej je zabrániť tomuto trendu, hovorí v exkluzívnom rozhovore Dušan Jarjabek, poslanec Národnej rady SR za stranu Smer-SD.

Hlavný denník: Náš rozhovor sa bude točiť hlavne okolo kultúry a médií, ale začnem s takou všeobecnou otázkou. Bola vymenovaná nová vláda – zvykne byť označovaná aj ako vláda pani Čaputovej, aj keď ju vedie pán Ľudovít Ódor. Takže, v prvom rade, všeobecne – ako vnímate ten menoslov vlády? Napríklad, ja si spomínam na myšlienku pána Blanára, ktorý povedal, že mu tam chýbajú vôbec ľavicové osobnosti. Takže, ako vnímate ten menoslov vlády? A keďže sa ideme rozprávať o kultúre, tak sa Vás špeciálne spýtam aj na to, ako vnímate nomináciu ministerky kultúry.

Jarjabek: Tak viete, ono sa tomu všeobecne hovorí úradnícka vláda. A teda, akceptujeme, neakceptujeme a veľa omáčky okolo toho... No, neakceptujeme, lebo v prvom rade táto vláda tu už nemala byť! Mali byť predčasné voľby. Toto je tu čosi navyše, toto je apendix celého tohto volebného obdobia. No a nemám pocit, že toto slepé črevo by malo niečo vyriešiť - a už vôbec nie to, čo sa nevyriešilo počas tých vyše troch rokov v tejto spoločnosti.

Čiže, táto vláda – to ani nekomentujem, to tu vôbec nemalo čo byť! To je jednoducho vláda, ktorá je umelo dosadená na základe premysleného ťahu neskorších volieb, ktoré sú úplne zbytočne dané na september, ktoré mali byť dávno, pretože tá politická scéna sa jednoducho rozpadla. A toto všetko je v tejto chvíli zásluha a zodpovednosť pani prezidentky, ktorá to niekde ťahá a nikto z nás zatiaľ nevie, kde. Ale to sa dozvieme, určite, v priebehu niekoľkých mesiacov. Uvidíme, čo sa všetko ešte stane do tých volieb, do toho septembra.

Hovorím, je to všetko absolútna zodpovednosť pani prezidentky, ktorá tu s nami hrá jednu hru – neidentifikovateľnú zatiaľ. A nechcem ju ani pomenovávať, lebo nič slušné ma nenapadá.

Hlavný denník: Ako vnímate také mená ako pán Ivan Šimko, pán Wlachovský?

Jarjabek: Vôbec sa k tomuto nebudem vyjadrovať. To sú ľudia, ktorí tu nemali byť. Čo oni majú čo riadiť nejaké rezorty, keď neprešli legitímnymi voľbami? To ani nemôžete povedať, že to je z núdze cnosť, preto, lebo to sa dalo riešiť úplne iným spôsobom. Totálne neberiem, neakceptujem! Nič – ako keby tu neboli!

Hlavný denník: Ani k pani ministerke kultúry sa nebudete vyjadrovať?

Jarjabek: Čo už môže nová pani ministerka kultúry za tých pár mesiacov spraviť? Nepozná rozpočet, nevie, čo do tej kultúry dať, čo do nej nedať. Už vôbec od nej nemôžem chcieť vyjadrenia, či chce podporiť živú alebo neživú kultúru, či chce podporiť kraje, v akom zmysle, či chce podporiť divadelnú kultúru, nedivadelnú kultúru... Čo od nej môžeme chcieť?

Hlavný denník: Za taký krátky čas sa asi nič nedá stihnúť.

Jarjabek: Nič. Okrem toho, viete, my nepoznáme ani teoreticky programové vyhlásenie vlády, kde by sme sa teda mali dozvedieť, že čo tento apendix spoločnosti, táto vláda vlastne chce do toho októbra alebo septembra...

Totiž, tam je jeden problém! Oni vôbec nemusia byť do októbra. Keď tá situácia v parlamente bude opäť vytvorená – to sa dá umelo vytvoriť tak, aby tá vláda nebola zostavená. To sa dá veľmi umelo vytvoriť! Nechcem tu nikoho podozrievať, že kvôli tomu tá vláda bola takýmto spôsobom spravená a že sa tu ráta s tým, že tá vláda dlho, dlho, dlho nebude.

A viete, keď je to už potom dlhšie ako pol roka, dlhšie ako rok... A to všetko táto vláda môže – teoreticky, hej? Opäť zodpovednosť pani prezidentky, kam to ťahá. Dokonca som počul, že... Samozrejme, je to zvykové právo, že víťaz volieb by mal zostaviť vládu. No ale to je len zvykové právo, to nie je nikde napísané v zákone. Čiže, tu môžu nastať absolútne kadejaké špekulácie.

Hlavný denník: Prejdem k tým kultúrnym a mediálnym témam. V prvom rade by som sa chcel spýtať na mediálnu radu. Teraz zrekapitulujem viaceré prípady, kedy sa mediálna rada zachovala tak nejako zvláštne, že to rezonovalo aj v spoločnosti. Bolo začaté konanie voči televízii TA3 za to, že bol pozvaný americký ekonóm, pán Jeffrey Sachs. Problémom údajne je, že ten rozhovor nebol dostatočne vyvážený. Jednoducho, zazneli tam nejaké nemainstreamové názory v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Údajne to nebolo vyvážené z druhej strany. Ale už nie je problém, keď napríklad vystúpi v slovenskom rozhlase sám exminister Naď, len popri moderátorke, a hovorí tam nejaké svoje vlastné názory bez oponenta. Ďalší prípad – Rádio Frontinus, ktoré malo rozhovor s Ľubošom Blahom. Zase – on tam hovoril nejaké svoje názory a údajne zase nebola zabezpečená objektívnosť a nestrannosť programu. Dokonca tam mal byť porušený zákaz skrytou formou podnecovať nenávisť na základe národnostného pôvodu. Ešte predsa len jeden prípad by som spomenul a to bol prípad, trošku starší, s Pumpou, kde bol hanobený generál Lučanský. Myslím si, že to bolo strašné, lebo to bolo len pár dní po jeho úmrtí...

Jarjabek: Ja si to pamätám, sú to nekorektné, neetické veci.

Hlavný denník: Lenže rada vtedy rozhodla, že tam žiadny problém nebol. Sankcia teda nebola udelená, ani nebolo vôbec uznané, že to bola problematická relácia. Takže ja sa chcem spýtať, ako vlastne na toto reagovať. Všímam si, že to rezonuje v spoločnosti, lebo keď tá rada prijíma takéto rozhodnutia, tak to už nie je dôveryhodné. Dá sa to zmeniť tak, že sa zmení spôsob kreovania tej mediálnej rady? Alebo ako by ste toto riešili?

Jarjabek: Viete, Vy ste pomenovali vlastne len vrchol ľadovca, ktorý v tejto spoločnosti existuje. Ten problém je oveľa zložitejší. A ten problém je kdesi... Môžeme teraz hovoriť o tom, kedy začal, môžeme sa o tom prieť. Tu nastala jedna totálna nedôvera spoločnosti, rozdelenie spoločnosti. Tá jedna strana nedôveruje druhej a presne to platí aj opačne.

Okrem toho, od vojny na Ukrajine sa tu zmenili pomery. Či to chceme alebo nechceme, tu je cenzúra, resp. samocenzúra. Alebo môžeme to nazvať ako chceme. A keď teda tá oficiálna cenzúra, ktorá v tých médiách je daná tými zákonmi, ktoré boli prijaté... My sa teraz sporíme o tom, čo je vlastne falošná správa, čo sú tie hoaxy. A tu sa stala jedna nesmierne škodlivá vec, v tejto spoločnosti, že my sme sa vlastne dostali do situácie, keď je nám bránené k istým informáciám.

Ja odmietam ten spôsob spoločenského konania, ktorý je tu dnes, že dostávam informácie z jednej strany a nedostávam informácie z obidvoch strán – tak ako to bolo pred 10-timi, 15-timi, 20-timi rokmi. Opäť – neohraničujme to, lebo tá snaha o triedenie informácií tu predsa bola vždy. Len sa to teraz sa dostalo do takej oficiálnej situácie, že Vám je vnucovaný istý názor a Vy si ho nemáte kde konfrontovať s niečím iným.

Prečo ja mám dostávať informácie z jednej strany, prečo mnou, občanom, kýmkoľvek iným, je pohŕdané takým spôsobom, že ja si nemám vybrať tú pravdu? Ja som hlupák, že teda neviem, čo je pravda a čo nie je pravda? Niekto musí znovu nastoliť tú informáciu, že „toto je tá pravdivá a tomuto never“? Ja sa chcem sám rozhodnúť.

Toto je ten najväčší problém, ktorý v súčasnosti je. Samozrejme, tomu sa prispôsobujú rady. Tomu sa prispôsobuje tá mediálna rada. No tak to je niekedy úplne žalostné, akým spôsobom tá rozhoduje! Ale ona už je vlastne za tie tri roky politicky spacifikovaná. Tými niektorými ľuďmi, ktorí tam boli prijatí a ktorí tam boli prijatí na základe tej koalície, ktorá vlastne prezentuje ten názor, ktorom som teda hovoril. Samozrejme, tam boli vybratí ľudia.

Mať iný názor v súčasnosti ako koalícia, je nežiaduce a dokonca niekedy aj trestné. Preto, lebo akonáhle Vám ako šíriteľovi tých takzvaných hoaxov je dokázané vedomé chcenie toho šírenia, vedomé dezinformovanie, vedomé šírenie nepravdivých správ, tak môžete byť odsúdený. To dnes je trestný čin. Za podnecovanie ja neviem čoho.

A okrem toho, viete, keď ešte niekto si zmyslí, že v tejto spoločnosti spraví výnimočný stav - čo sa môže stať kedykoľvek - no tak sa to znovu znásobí! A znova tu budeme chodiť ako teľce a budeme počúvať, kto nám čo povie. Budeme si myslieť svoje, ale každý sa to bude viac či menej báť povedať alebo to pertraktovať. Už vôbec nehovorím o novinároch, lebo to je zvláštna kategória.

Čiže – kde sa dostala táto spoločnosť? No, táto spoločnosť sa dostala pred rok 1989. Úplne jednoznačne. Opäť je nám vnucovaný jeden názor, opäť sú spoločensky postihovaní tí, ktorí majú iný názor ako je ten oficiálny. Toto sme tu už všetko mali. My starší si to veľmi dobre pamätáme. A ja to odmietam. Odmietam sa tohto zúčastňovať, odmietam sa tomu prispôsobovať a budem si stále hovoriť to, čo si myslím.

Len, viete – koľko takýchto ľudí je v tejto spoločnosti, ktorá je politicky rozdelená úplne vedome, spoločensky rozdelená, kultúrne rozdelená? Jednoducho, tá spoločnosť opäť hľadá nejakú spoločnú niť, na základe ktorej by sa mohla spojiť. Lenže ja ju nevidím. Mala by ňou byť pani prezidentka, ale bohužiaľ.

Hlavný denník: Bohužiaľ ňou nie je. Ja by som nadviazal na to, čo hovoríte o cenzúre...

Jarjabek: Aj o samocenzúre dokonca! To už takto ďaleko došlo!

Hlavný denník: ...že sa tu oficiálne pretláča jeden názor. Ja som tu za Hlavný denník a ako viete, tak bolo tu blokovanie webov, aj Hlavný denník bol zablokovaný. To boli štyri weby, ktoré boli zablokované. Podstata mojej otázky je asi taká: štát tu zablokoval niekoľko webov a tie dôvody boli vlastne určené veľmi vágne. Bolo tam nejaké odvolanie sa na situáciu v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Ale prakticky tie dôvody ani neboli presne stanovené. Vaša strana častokrát hovorí o krivení či likvidácii právneho štátu. Hovorí to skôr v súvislosti s tými kajúcnikmi, s tými prípadmi, kde bol obvinený aj pán Kaliňák či pán Fico. Ale ja sa chcem spýtať, či nespochybňuje právny štát vôbec aj takýto krok. Lebo keď sú zablokované weby na niekoľko mesiacov, mohli by sme si predstaviť, že neskôr by podobný krok urobila iná vláda a urobila by to voči médiu inej orientácie. Nie je to nebezpečný precedens? Nespochybňujú aj takéto kroky Slovensko ako právny štát?

Jarjabek: Samozrejme, že spochybňujú, preto, lebo medzi tými právnikmi je presne taká istá „dvojnázorovosť“, nazvime to jednoducho, ako je v celej spoločnosti. Veď tá spoločnosť je totálne rozbitá a ona nie je len rozbitá u občanov iných pracovných kategórií, ale je rozbitá aj medzi právnikmi. Veď tí právnici sa už prú, povedzme si len, ja neviem, o generálnu prokuratúru, o špeciálnu prokuratúru, povedzme si, krajské súdy, ústavný súd... To sú všetko ľudia, ktorí jednoducho neťahajú za jeden povraz.

Dokonca keď Vás policajti chytia na ulici, mňa a ako sa ku mne správajú, viem, koho volili. Nemusia mi to povedať. Viem, koho volili! Keď ma chytí policajt a začne so mnou konverzovať, presne viem, koho volil. Preto, lebo – pozrie si meno, vie ma zaradiť a je to jasné.

Ale Vy ste zase položili otázku, ktorá je takým tým vrcholcom tej spoločenskej nespôsobilosti. Kto chce, aby tá spoločnosť bola rozdelená a prečo? No tak – rozdeľ a panuj, nie? Platilo to dlhodobo a platí to dodnes. Veľmi ľahko sa manipuluje s takýmito ľuďmi, keď mainstreamové médiá sa zrazu stanú nedôveryhodnými - vnútorne nedôveryhodnými. No a čo sa potom stáva? Tak, o to viacej sa všetko ventiluje v rámci sociálnych sietí.

A teraz, čo je ešte teda horšie a preto to všetko ide k nejakému rozpadu - tie sociálne siete sú na jednej strane ventilom tej alebo druhej strany, kde si teda čosi môže ktosi povedať, ale na druhej strane – viete, preto sú také vulgárne, lebo sú anonymné. Prečo nikto nechce tú anonymitu zrušiť?

Hlavný denník: Nie vždy sú anonymné. Na Facebooku píšu ľudia aj pod svojím vlastným menom dosť často.

Jarjabek: Ale niekedy nie a nemusia, nie je to nutnosť. Čiže Vy sa môžete skryť za čokoľvek. Ja som aj na Facebooku, aj teda všade, bohužiaľ. Keď skončím s politikou, tak nebudem nikde. To Vám hovorím preto, lebo to je hnus! A preto som tu, lebo isté veci cez tie sociálne siete aj mám možnosť povedať a vysvetliť a dozvedieť sa a tak ďalej. Preto, lebo jednoducho tým médiám hlavného prúdu ja nedôverujem!

Hlavný denník: Ja by som ešte na to nadviazal. Všimol som si, že napríklad aj pán predseda Fico zvykne poďakovať za to vyvažovanie mainstreamových médií. Ďakuje že, alternatívne médiá informovali o nejakej akcii a takisto ďakuje aj ľuďom na sociálnej sieti. Viete, teraz sme vlastne v takej ére, že nie sme úplne odkázaní na mainstreamové médiá, lebo napríklad nejaký poslanec si napíše status a hneď to tam máme a nemáme to odfiltrované žiadnym novinárom. Hneď tam vidíme presne, čo si myslí ten človek.

Jarjabek: Áno, ale to sa týka len poslancov. Ja hovorím o tých ďalších piatich miliónov občanov, ktorí takisto sú nositeľmi nejakých názorov na základe nejakých informácií. Viete, to nie je len o poslancoch! Lebo tí poslanci často – viď posledné obdobie – tárajú len preto, aby tárali. V tom parlamente je úplne zbytočné diskutovať, preto, lebo tu vôbec nejde o obsah tej problematiky, ale o formu tej problematiky. Kto koho urazí väčším spôsobom a zaženie ho do kúta. Tu vôbec o obsahu nikto nehovorí. Tam je takých poslancov - no väčšina koalície. To je zbytočné! Úplne zbytočné. Tam sme sa dostali. A za to je tiež niekto zodpovedný. Aj v tom parlamente je za to niekto zodpovedný.

Takto, aby som bol teda korektný, médiá pomenúvávajú isté prípady, istých pacientov z Trnavy, že za čosi môžu alebo nemôžu. A ich aj citujú a je to veľká sranda. Alebo aj iných, okrem nich, samozrejme, tie ich pážatá, ktoré chcú byť ešte silnejšie, v muzike je na to výraz più forte. Ešte viacej sa chcú presadzovať.

Tá spoločnosť je jednoducho chorá. Tá spoločnosť je chorá. Ide o to, do akej miery je chorá len slovenská spoločnosť, alebo aj európska spoločnosť alebo svetová spoločnosť, povedzme aj takto.

Na jednej strane my tu brojíme proti mieru na Ukrajine, na druhej strane pápež prednedávnom, pred tromi či štyrmi dňami, ako autorita všeobecne uznávaná aj jednou aj druhou stranou a tento zvlášť, poveril kardinála, zabudol som teraz jeho meno, ako vyslanca, ako človeka, ktorý má za úlohu sprostredkovať mier na Ukrajine. Nikto o tom nepíše, nikto o tom nehovorí, nikto to nekomentuje. Všetci hovoria: mier nie, preto, lebo „lebo“!

No ale teda, to je ďalšia otázka, na čo ste sa nepýtali. Ja len chcem hovoriť o tej rozdelenej spoločnosti, ktorá akceptuje to, čo sa jej hodí, tými médiami hlavného prúdu, a to, čo sa jej nehodí, to ako keby nebolo. O tomto nehovorí nikto. Pýtam sa, prečo? Už mali byť dávno publicistické relácie vo verejnoprávnej televízii. O tom, či áno, či nie.

Len viete. Tá verejnoprávna televízia... No skúste dnes spraviť ruské spravodajstvo v akejkoľvek televízii, v akýchkoľvek médiách! Za dva dni je stopnutá. Nie – preto, lebo sú to iné správy.

Hlavný denník: Vieme, čo sa stalo, keď vystúpil pán Čarnogurský v RTVS, tak myslím, že vtedy skončil pán Chuguryan ako vedúci spravodajstva.

Jarjabek: A zrazu všetko, čo ten Čarnogurský spravil vo svojom živote, je nezaujímavé. A ešte povedal, pre Boha živého, že bude voliť Smer, no tak sa stal nepriateľom štátu! Teda – nie celého. Jednoducho, toto niekto vedie, za toto je niekto zodpovedný, v rámci toho rozdelenia a delenia tej spoločnosti, vytvárania týchto rôznych situácií, ktoré sú už samé o sebe, hneď ako vzniknú, spochybnené. Veď to je tá hrôza! A za toto je niekto zodpovedný! A treba ho pomenovať. A treba ho pomenovať na základe tých relácií, ktoré by mali byť, a konfrontačné relácie, názorovo konfrontačné relácie! Len o to nemá nikto záujem. Preto, lebo – Bože, by sme sa niekoho dotkli!

To, ako je ten rozvrat spoločnosti hlúpo, tupo, idiotsky cielený, vidíte na jednej veľmi triviálnej veci, ktorá v poslednom čase bola v parlamente. Zrušenie koncesionárskych poplatkov. No, to je taká nebetyčná blbosť! A na tom vidíte, ako tá spoločnosť, ako tí poslanci a ako tí duševní invalidi – neviem to inak nazvať – pracujú v tom parlamente.

Tie strany sa najskôr dovydierali navzájom a prijali nejaký rozpočet. Bez ohľadu na to, aby ten rozpočet bol reálny, lebo nie je. Ale teda bolo treba prijať nejaký rozpočet a dávali si rôzne podmienky. A jednou z tých tupých podmienok bolo zrušenie koncesionárskych poplatkov. A tak to spravili. Prijali rozpočet a zrušili koncesionárske poplatky. V tej chvíli, za sekundu, tým tlačítkom spravili z verejnoprávnej televízie štátnu, ale nevedeli, čo ďalej.

Ja tú televíziu nemusím, lebo ten program je taký, ktorý ja ozaj nemusím. Ale je to inštitúcia. Je to verejnoprávna inštitúcia, dnes je taká, zajtra môže byť iná. Oni zrušili tej televízii zo dňa na deň 76 miliónov eur. Zo dňa na deň! Nikto ich o to nežiadal. Zrušili 76 miliónov eur.

Tá televízia je tiež blbá, namiesto toho, aby robila publicistické relácie a bila na poplach pred tým, že teda, keď nám toto zrušíte, čo ďalej, akú máte alternatívu. Nič! Mlčala kdesi, ako v podzemí nejakí partizáni. Ani slovo nepovedala. Pritom ja som prosil vedenie televízie, aby urobilo niekoľko publicistických relácií bez politikov o význame koncesionárskych poplatkov, o význame verejnoprávnej inštitúcie, prečo je tá inštitúcia verejnoprávna a aké sú atribúty jej verejnoprávnosti v rámci toho duálneho systému, ktorý tu existuje od roku 1995. Nič! Mĺkvo, tichučko ako v kostole.

Potom prišiel ten termín a zrazu my máme teraz prijať nejaký zákon a vymýšľajú sa veci dodatočne, ako tam nahradiť tých 76 miliónov. A to sú tie rôzne odštepy. Nula, 15, 16, 17 a tak ďalej, z HDP.

Lenže – to nie je len toto! Na základe tých koncesionárskych poplatkov je tu nejakých 800-tisíc eur, ak si to dobre pamätám. Je to pre fondy – literárny, výtvarný, hudobný. Tieto tri, ktoré z toho žijú. To sú rôzne záležitosti, ktoré tie fondy v rámci kultúry zastrešujú. 800-tisíc „v čudu“! Zrazu to neexistuje!

Ďalšia vec. Tá verejnoprávna RTVS má nejaké vydavateľstvo. To vydavateľstvo nahráva s tým symfonickým orchestrom, ktorý má tiež, nahráva nejakú muziku, ktorá je nekomerčná a nato tam to vydavateľstvo je, aby tých Cikkerov, Suchoňov, Moyzesov, Zeljenkov a tak ďalej, týchto autorov mohlo nahrávať. Lebo kto to bude robiť? Nejaká komerčná televízia? Však na tom nezarobia. To je istý spôsob národnej kultúry, ktorá musí existovať. Nikoho to nezaujíma! Nikto z týchto diletantov, z týchto hlupákov, ktorí sú tam... to sú hlupáci, ak nechcem použiť slovo idioti. Aby som nikoho teda neurazil. Nikto sa nad týmto nezamýšľa. To je ničenie spoločnosti, rozumiete? Ničenie a likvidácia spoločnosti - a vedomá alebo nevedomá?

Tí, čo trošku rozmýšľajú, vedome vedú tých idiotov, ktorí nerozmýšľajú, ani ako stlačiť tlačítko. Toto je v súčasnosti parlament.

Hlavný denník: Nedávno sme tu mali vyhlásený rozsudok vo veci vraždy Jána Kuciaka, nebudem ho rekapitulovať. Chcem vlastne prejsť k tomu, že častokrát zo strany novinárov hlavného prúdu zaznievajú výhrady alebo obavy, že sú tu útoky na novinárov, že novinárov treba viac chrániť. Častokrát mi to príde, že ako keby aj takú vecnú kritiku ich práce si interpretovali ako nejaké útoky. Chcem sa teda spýtať: Majú podľa Vás novinári na Slovensku dostatočne garantovanú ochranu alebo treba v tomto zmeniť legislatívu?

Jarjabek: Novinári stratili dôveru. Tak ako celá spoločnosť, aj novinári stratili dôveru. A problém je v tom, že novinári sa dostávajú „do krížku“ s politikmi vtedy, keď tí politici majú pocit, že nehovoria pravdu. A nemôžu sa tej pravdy nejakým spôsobom dopátrať, ani vtedy, hoci ten zákon je takýmto spôsobom konštituovaný, že teda je tu nejaké právo na odpoveď. A vtedy, keď Vám sa toho práva nedostáva, respektíve, keď máte pocit, že sa tomu niekto vyhýba a zastiera a manipuluje, tak vtedy je problém.

Situácia medzi novinármi a politikmi je vtedy normálna, keď existuje tzv. ozbrojené prímerie. Vy potrebujete politikov, politici potrebujú vás. Ste korektní v rámci seba a hovoríte si aj isté nepríjemné veci, ale ste korektní. A aj tie informácie podávate korektným spôsobom.

A teraz nehovorím – ja nechcem od nikoho, aby som ja autorizoval nejaké rozhovory. Ja si myslím, že každý je natoľko seriózny a korektný, že nepovie „čierne“, keď som povedal „biele“, prepánajána!

A pritom mám aj zlé skúsenosti s novinármi, aj som sa dokonca súdil, považujem to ale v tejto chvíli za úplne zbytočné, lebo som ten súd vyhral, ale som ho vyhral o štyri roky. A to už nikoho nezaujímalo. A bola to jedna situácia, keď Rádio Twist, vydavateľstvo... ja už ani neviem, čo to bolo, ma načreli z toho, že som dostal nejaký zlatý padák, keď som odchádzal a že som podpísal čosi. Vôbec to nebola pravda. Od začiatku do konca vymyslené, presne tak isto ako to, že Smer chce zrušiť priamu voľbu prezidenta. Presne tak isto vymyslené. No a potom už, keď to prebrali české denníky, tak som sa napálil a som sa začal súdiť. Súdil som sa, o štyri roky som vyhral súd, len už to nikoho nezaujímalo. Načo? Jednoducho je to nekorektné!

Preto sa novinári dostávajú do sporov. Keď vidíte niekde istú redaktorku v istej televízii, ktorá má rozhovor s prezidentkou, ako jej podlieza až na mandle, tak máte normálne podozrenie – tak tento rozhovor je aký? Autentický alebo pripravovaný alebo ako to bolo? A už máte podozrenie, že čosi nie je v poriadku. Potom ju vidíte s opozičným politikom, ako vyrýva, ako hovorí polopravdy, ako ten politik sa musí brániť a keď sa chce brániť, položí mu ďalšiu otázku, aby sa nemohol dobrániť. Jednoducho, to je manipulácia!

Takže toto sú tie nedôveryhodné veci, ktoré hýbu tou spoločnosťou. A tí občania nie sú blbí! Oni to vidia! Preto nedôverujú novinárom. Novinári sa nemusia o nič báť. Ale zase na druhej strane, novinári nie sú posvätné kravy indické. Hovorím to stále – dodržujte pravidlá hry!

Problém je zase v tej mediálnej oblasti – a to je zase otázka pre poslancov. Poniektorí sme sa to snažili riešiť. Neúspešne – zatiaľ! V tom mediálnom priestore legislatívnom, ktorý existuje, sú iné pravidlá hry pre printové médiá a iné pravidlá hry pre elektronické médiá. To je pravda. Potom sú tie médiá kvázi-printové, ktoré majú tú elektronickú zložku. To jednoducho nie je právne definované – čierno-bielo.

Vy ste elektronické médium, skúste v rámci toho robiť to, čo robia printy. Mám na mysli, ja neviem, erotickú reklamu – pred 22. hodinou. No, tak skúste! Zasadne rada a bude sa tým zaoberať. Keď to vyjde v Novom čase, nikto si to ani nevšimne. No, to je problém!

Hlavný denník: Podstata mojej otázky bola, či je legislatíva dostatočne nastavená na ochranu novinárov.

Jarjabek: No, legislatíva by mala byť nastavená v prvom rade na ochranu občanov. A tí novinári, pochopiteľne, by sa tomu mali prispôsobiť, s tým, že teda, keď klame občan, tak je nejakým spôsobom postihnutý, a keď klame novinár, tak by mal byť postihnutý dvakrát. Preto, lebo je to šírenie istej dezinformácie, ktorá tomu občanovi škodí. Povedzme si otvorene, že novinári majú jednu obrovskú silu, preto, lebo robia verejnú mienku.

Len, znovu je v tom problém taký, že novinári často vyslovujú svoje názory, často je to komentované spravodajstvo, často je to publicistické, ale neberú za to žiadnu zodpovednosť. Tí politici berú zodpovednosť - aspoň teda mali by – za každý ten zákon, aj ten blbý, ktorý schvaľujú, lebo všade je napísané, kto ako hlasoval. A to ovplyvňuje istú spoločnosť, teda jej časť, v rámci jej existencie. Novinár, nech povie akúkoľvek „hovadinu“, nič sa nedeje! Dokonca, vyvráti ju sám tým nasledujúcim komentárom - „ale ja som to tak nemyslel, vy ste to zle pochopili“ - bez akejkoľvek zodpovednosti. To sa takto nedá!

Novinár musí takisto niesť zodpovednosť za to, že tú spoločnosť ovplyvňuje. A keď ju ovplyvňuje falošne, tak má na to byť nejaká legislatívna páka, aby to druhý raz nerobil.

Hlavný denník: Teraz by som prešiel k takej vyslovene kultúrnej otázke. Chcem sa spýtať na Maticu slovenskú, lebo Matica slovenská je vnímaná ako taká reprezentatívna inštitúcia, čo sa týka slovenskej kultúry. Bola podľa Vás Matica slovenská počas uplynulého volebného obdobia dostatočne podporovaná zo strany štátu? Ako Vy osobne vnímate význam Matice slovenskej pre slovenský národ? Ale chcem sa všeobecne spýtať aj na to, ako vnímate podporovanie tradičnej slovenskej kultúry – jednak sa jej venuje aj Matica slovenská, ale hovorím napríklad aj o rôznych folklórnych festivaloch. Takže ako toto vnímate?

Jarjabek: Najjednoduchšie by bolo, keby som v tejto chvíli povedal, že Matica je málo podporovaná a tým by sme skončili. Nepoviem to. Preto, lebo ja si myslím, že zase ten problém je niekde inde. Ak dovolíte. Ja si myslím, že problém je v tejto chvíli, čo vlastne my očakávame od Matice slovenskej, čo by v tomto období mala robiť, eventuálne čo nerobí, eventuálne, čo by mohla robiť a nemá na to finančné prostriedky. Čiže, pozrieme sa na to z tohto pohľadu.

Z môjho pohľadu Matica slovenská v tejto chvíli hľadá témy – hoci tá téma je absolútne jednoznačná. Tu prichádza celoeurópsky - a na Slovensku detto – k istej globalizácii kultúry. Tomuto tá Matica musí vedieť zabrániť. Musí vedieť ako. Toto je jej úloha v súčasnej dobe. A to nielen na juhu Slovenska. Na celom Slovensku. Globalizácia kultúry tak, ako sa globalizuje, ja neviem, obchodný priemysel, obchod, ekonomika, takisto by chcel niekto zglobalizovať aj tú kultúru a vytvoriť tú falošnú občiansku spoločnosť bez národných základov. To nejde!

Respektíve ide. Ale potom budeme chodiť ako také blbé zvieratká. Kto nevie, odkiaľ prichádza, nevie, kam ide. To je ten najväčší problém. Toto musí Matica slovenská robiť v súčasnosti a musí vedieť: „toto a toto a toto chceme robiť a potrebujeme na to toľko a toľko a toľko peňazí, preto, lebo chceme robiť tam a tam a tam a takýmto a takýmto spôsobom“.

Hlavný denník: Podľa Vás to zatiaľ Matica slovenská neartikulovala takýmto spôsobom?

Jarjabek: Nie. Zatiaľ to Matica slovenská neartikulovala takýmto spôsobom a myslím si, že je otázkou času, kým to artikuluje. Matica slovenská sa dnes úplne zámerne spoločensky, nie vinou Matice slovenskej, ale vinou toho, akým spôsobom je financovaná... ona vlastne bojuje o život. Ona živorí. Viete, a to v tejto chvíli nezachránia žiadne akcie typu výstav, festivalov, tých prezentácií, ktoré sú iste veľmi dôležité, ale v tejto chvíli nie najdôležitejšie. Matica slovenská musí prísť do spoločenskej konfrontácie a dokonca si myslím, že ona by ju mala viesť.

Tú spoločenskú konfrontáciu ohľadne národných základov a koreňov slovenských v protirečení s tou falošnou občianskou spoločnosťou. Ja len aby mi bolo rozumené – občianska spoločnosť áno, s občianskymi právami, ale na základe národných koreňov.

Hlavný denník: Mne to trošku evokuje ten začiatok 90. rokov, kedy bola Matica slovenská tak viacej politicky angažovaná. Prejavovala aj politické názory, bola za samostatnosť. Takto si to predstavujete?

Jarjabek: Ja si to predstavujem tak, že Matica slovenská musí v prvom rade vyjsť s nejakou tézou národnej antiglobalizácie. Toto. O čom teda sa musia viesť dišputy, ako sa hovorilo kedysi, o tom sa musia viesť konferencie, rozhovory, publicistické relácie. A tá Matica slovenská to ale musí viesť, ak má teda s kým. Lebo to ja teraz neviem, aké je personálne obsadenie z hľadiska spolupráce s vedeckými inštitúciami Matice slovenskej napríklad. Ja neviem, aké to je, preto, lebo o Matici slovenskej toho vieme skutočne len toľko, že, bohužiaľ, ona prežíva a robíme všetko preto, aby prežila.

A s tým samozrejme súvisí podpora slovenskej literatúry, čo teda sme sa snažili v parlamente urobiť. Za našej vlády existovalo zníženie DPH na knižky, podpora slovenskej tvorby a tak ďalej. To sú tie legislatívne kroky, ktoré vy môžete urobiť. Ale ten myšlienkový akcent, ten myšlienkový rozmer tohto celého problému – no, na to by mala byť Matica!

Viete, my nehovoríme, že Matica je spolitizovaná, nie je spolitizovaná. Byť národným je politizácia? Oslavovať Cyrila a Metoda je politizácia? Oslavovať SNP je politizácia? No áno, niektoré strany to robia, niektoré to nerobia.

Hlavný denník: Jasné. Ja som povedal to slovo „politicky“ a dalo by sa to aj tak povedať, že Matica by mala byť tak viac spoločensky angažovaná.

Jarjabek: Áno, súhlasím. Presne ste to povedali. Viacej spoločensky viditeľná proti tej - nenapadá ma iný výraz – národnej globalizácii. Neviem to inak pomenovať. Národná globalizácia – to je tá „plastelína“, z ktorej, keď chcete, spravíte kocku, keď chcete, placku. Jednoducho, nie je to jasné, toto celé! Pritom, neexistuje to ani vo Francúzsku, ani v Taliansku, ani v tých Spojených štátoch amerických. Nikto sa vám nesmeje, keď vycapíte na ktorúkoľvek búdu americkú zástavu. Jednoducho, všade sa to berie ako istý prirodzený aspekt. Na Slovensku je to nacionalizmus, šovinizmus, div, že nie nacizmus a hneď vás niekto začne odkazovať na slovenský štát, na čo je každý citlivý. Samozrejme – zle! Všetko zle!

Tu musí Matica slovenská prísť s normálnym názorom. Toto je biele a toto je čierne, a choďte do hája! A keď to bude robiť dobre, bude akceptovaná.

Hlavný denník: Jasné. Ešte mojou podotázkou bola celkovo tá tradičná slovenská ľudová kultúra. Ako by ona mala byť podporovaná?

Jarjabek: Tak, terajšia slovenská kultúra... čo konkrétne máte na mysli?

Hlavný denník: Aj také folklórne festivaly.

Jarjabek: Folklórne festivaly? No, samozrejme, že áno, ale to je len súčasť toho, čo som povedal. Pochopiteľne, je to súčasť toho veľkého balíka, o ktorom hovoríme. Ale viete, keď bude fungovať aj ten balík, my nebudeme hovoriť o podpore takejto súčasnej tradičnej kultúry, lebo to príde samo, automaticky a nikto sa tomu nebude čudovať.

Ja mám jeden veľký sen. A uvidím, či sa mi ho podarí zrealizovať. Neviem, ako to bude v tom ďalšom volebnom období – kde budem, ako budem, čo budem, neviem. Mám jeden veľký sen. Viete, my máme národnú galériu, máme národné divadlo, máme národné múzeum. Chýba nám národný amfiteáter – ktorý sme mali, ale nebol pomenovaný ako národný. A ten národný amfiteáter bol na Devíne. Ja som tam ako malý chlapec videl Svätopluka a nikdy na to nezabudnem. V nejakom roku 1966 či 1964 či 1967 či v ktorom roku sa ten národný amfiteáter na Devíne zavrel. Je to fantastické miesto, je to čosi, čo by takýmto spôsobom tú „slovenskosť“ a „slovanskosť“ podvihlo!

Hlavný denník: Osobitne na takom symbolickom mieste ako je Devín.

Jarjabek: Ten Devín je čosi... to je šperk! To je slovenský šperk, s jeho históriou. Viete, namiesto toho, aby pani prezidentka ľudí vodila na Devín, tak má iné priority a iné pietne miesta, ktoré ukazuje zahraničným návštevám. Nechcem to rozoberať viacej, lebo asi by sme sa dotkli úplne ďalšej témy, ktorá je takto inputovaná tomu Slovensku, ktorá mu nie je prirodzená.

Potrebujeme Vašu pomoc

Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.

Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!

Ďakujeme