"Je nesmierne hlúpe, nízke a primitívne, ak má niekto potrebu tancovať na hrobe vynikajúceho umelca a otca troch detí iba preto, že je frustrovaný z morálne nezvládnutej covidovej krízy alebo z jeho politických názorov." Citát Eduard Chmelár

Názor politológa Eduarda Chmelára, s názvom: "NIEKOĽKO POZNÁMOK K NEVHODNÝM REAKCIÁM NA SMRŤ DANA HERIBANA," zverejnený na sociálnej sieti prinášame v plnom znení.

Musím sa priznať, že včera som len s námahou potláčal hnev na to množstvo nepríčetných poznámok, ktoré reagovali na náhly odchod jedného z najväčších talentov nastupujúcej hereckej generácie – či už sa týkali jeho zaočkovania alebo nevhodného komentovania smrti generála Lučanského. Obávam sa, že aj nasledujúce riadky budú viac menej zbytočné, pretože tým, ktorí sa vedia správať, to vysvetľovať nemusím a tým, ktorých rodičia zabudli vychovať, to nevysvetlím nikdy. Skúsim preto začať osobnou skúsenosťou.

Dano Heriban ma raz v smutne preslávenom seriáli Pumpa nevyberaným spôsobom urazil – až tak surovo, že sa ma zastal jeho kolega, herec Michal Kubovčík. Bez ohľadu na to som si s ním v deň jeho smrti nevybavoval osobné účty, ale vyzdvihol som to najlepšie, čo v ňom bolo.

Podobne som sa zachoval, keď pred ôsmimi rokmi zomrel novinár a spisovateľ Drahoslav Machala. Len málo ľudí malo s ním také negatívne skúsenosti ako ja. Nevynechal jedinú príležitosť, aby ma nejakým suterénnym spôsobom neosočil, a ešte mesiac pred smrťou do mňa rúbal v matičných novinách svojím typickým žlčovitým štýlom.

Keď ma však Denník N požiadal, aby som sa vyjadril k jeho smrti a očakával, že budem na neho pľuť rovnako nepríčetným spôsobom ako spisovateľ Michal Hvorecký, ktorý ho nazval fašistom, ľudákom, bezcharakterným oportunistom a násilníkom, urobil som niečo, čo nikto nečakal. Vyzdvihol som ho ako húževnatého šíriteľa osvety o dejinách Slovenska, ktoré tak pateticky miloval, pripomenul som, že bol iniciátorom pomenovania našich leteckých základní po popredných slovenských letcoch, že navrhol darček pre prezidentov Busha a Putina v podobe kópie slávneho blatnického meča, že sa zaslúžil o osadenie desiatok pamätných tabúľ významným slovenským osobnostiam doma i v zahraničí a poznamenal som, že si sám zaslúži pamätnú tabuľu za odhaľovanie pamätných tabúľ.

Prečo som sa s nimi rozlúčil práve takto?

Pretože ku kultúrnosti človeka patrí nielen jeho rozhľad a prehľad v umení, ale aj spoločenský takt a rešpekt k osvedčeným kultúrnym tradíciám, na ktorých je postavená naša civilizácia.

Zásada „o mŕtvych len v dobrom“ nie je nejakým malomeštiackym klišé, ktoré treba opustiť. Je to naše spojivo s najhlbšími prameňmi ľudskosti. V dnešnom rozháranom polarizovanom nevľúdnom svete je ešte dôležitejšie ako kedykoľvek predtým, pretože nám umožňuje prerušiť spory, zastaviť sa, stíšiť sa a nájsť to najlepšie v človeku, ktorý nám nemusel byť blízky.

Nie je to jednoduché. Ale je to dôležité, pretože práve takto neraz objavíme to, čo sme si doteraz neuvedomovali a čo sme v svojom blížnom z rôznych dôvodov nevideli. Nikdy nebudeme kultúrnym národom, ak budeme zaslepení nenávisťou, pomstou a predsudkami. Okamihom smrti sa všetko končí. Ja som im odpustil. Škoda, že oni nestihli odpustiť mne.

Je nesmierne hlúpe, nízke a primitívne, ak má niekto potrebu tancovať na hrobe vynikajúceho umelca a otca troch detí iba preto, že je frustrovaný z morálne nezvládnutej covidovej krízy alebo z jeho politických názorov.

Ťahať sa s ním za pačesy malo význam za jeho života, no v tomto okamihu sú takéto prejavy len vypuklým zrkadlom toho istého, ak nie horšieho nehumánneho správania, ktoré sa nevie zastaviť ani pred majestátom smrti.

Tie nepríčetné výkriky na jeho adresu v tejto chvíli vypovedajú viac o jeho kritikoch ako o Danovi Heribanovi samotnom. On to už nepočuje, ale počujú to jeho blízki, ktorým veľmi ubližujete. Je to niečo také šialené, akoby ste prišli s transparentmi na jeho pohreb, len preto, aby ste tam vykričali jeho hriechy.

Kto vlastne ste, že si dovoľujete takto vstupovať do svedomia iných?

Príde mi úplne zvrátené, ak po mne nejaký hysterický hulvát ziape, že za koho kopem, keď sa zastávam Dana Heribana. Ak sa v tejto klanovej spoločnosti považuje ľudskosť za prejav nepriateľstva, tak kopem za humanizmus, vy barbari.

Keď som nedávno debatoval s majstrom Štefanom Kvietikom, dotkli sme sa aj niektorých hercov, o ktorých nemá vysokú mienku. On má takú vzácnu ušľachtilú vlastnosť, že na ľudí spomína len v dobrom a o tých, ktorí mu ublížili, odmieta hovoriť. Prišla reč na jedného známeho umelca, o ktorom som utrúsil, že je to výborný herec, ale mrcha človek.

„To treba rozlišovať,“ rázne povedal svojím sýtym basbarytónom Štefan Kvietik a zdvihol prst ako starozákonný prorok. Presne tak.

Ak to nedokážete, čosi vám v osobnostnej výbave chýba.

Vrieskajúceho Richarda Stankeho na tribúnach nemôžem ani vystáť, ale budem oponovať každému, kto v živote nebol na predstavení v Slovenskom národnom divadle, ale bohorovne ho opľúva, že je to mizerný herec. Nie je.

Je to skvelý herec, ktorého výkony sú vždy presvedčivé (snáď s jedinou výnimkou, ktorou bolo dabovanie Roberta Redforda – to mu musel urobiť len niekto zlomyseľný, kto ho nemá rád).

Rozlišujme medzi profesionálnymi schopnosťami človeka a jeho ľudskou stránkou. Lebo iba to nás odlišuje od darebákov a chráni nás pred tým, aby si nás s nimi pomýlili.

Potrebujeme Vašu pomoc

Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.

Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!

Ďakujeme

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik