Niekoľko dní po ruskom útoku na Ukrajinu vo februári 2022 námestníčka štátneho tajomníka amerického ministerstva zahraničných vecí pre politické záležitosti Victoria Neulandová vyhlásila, že cieľom USA v konflikte je „strategická porážka“ Ruska Vladimira Putina.

O mesiac neskôr to Nulandová zdvojnásobila. „Je jasné, že Rusko tento konflikt prehrá. ... Je to len otázka času.“

Pred rokom v Davose predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová pridala k americkému zboru európsky hlas. "Putinova agresia musí byť strategickým zlyhaním," povedala .

Skutočne sa dá očakávať, že kým sa začne ozývať delostrelectvo, vodcovia sa snažia získať podporu verejnosti pre vec. Spomeňte si na slávnu, aj keď predčasnú deklaráciu Georgea W. Busha o „úlohe misie“, ešte predtým, ako sa začal rozhodujúci konflikt v Iraku.

Putin venoval veľmi veľkú pozornosť vyhláseniam z Washingtonu. Nemôže si dovoliť robiť si ilúzie o cieli Washingtonu alebo odmietať jeho zámery ako nadsádzku.

„Cieľom Západu,“ vyhlasuje , „je spôsobiť Rusku strategickú porážku. Aby nás zničili. Presne tak to všetko chápeme. Ide o existenciu našej krajiny. Nemôžu však pochopiť, že je nemožné poraziť Rusko na bojisku."

Vo vojne, ktorá sa vyznačuje postupným a doteraz strategicky neúspešným vystupňovaním prostriedkov – vojenských, ako aj ekonomických a finančných – použitých na dosiahnutie strategickej porážky Ruska, nie je dnes jasnosť cieľov USA o nič jednoznačnejšia ako v čase začiatkov vojny. 

Politická trieda Washingtonu aj široká verejnosť sa stali stratégmi nižšej ligy. Radšej sa sústredia na jednoduché a často zjednodušujúce výpočty, aby zistili smer konfliktu – koľko tankov a delostreleckých granátov Washington posiela na Ukrajinu – a vyhýbajú sa závažnejším otázkam, ktoré vyvoláva záväzok Washingtonu na Putinovu skazu.  Ak by triezvo zhodnotili náklady, výhody by spochybnili, ak nie rovno odmietli.

Bidenova administratíva riskuje politický debakel

Skutočne, vyhlásením takého veľkého a jednoznačného účelu – pretože to si vyžaduje prísľub dosiahnuť ruskú „strategickú porážku“ – Bidenova administratíva riskuje politický debakel nie nepodobný slávnemu prehláseniu Baracka Obamu, že sýrsky „Asad musí odísť“. Táto politika teraz vstúpila do posledného aktu v Sýrii, kde bol prezident Bashar Assad práve znovu prijatý do Ligy arabských štátov.

Antonymom strategického zlyhania je strategické víťazstvo a práve to Irán v týchto dňoch oznamuje v Damasku.

Zástupca iránskeho prezidenta Ebrahima Raisiho pre politické záležitosti Mohammad Džamšidí pred Raisiho nedávnym príchodom do Damasku poznamenal, že návšteva je znakom „strategického víťazstva Iránskej islamskej republiky v regióne“.

Džamšidí vysvetlil, že tie isté arabské štáty, ktoré podporovali kampaň Washingtonu „maximálneho tlaku“ proti Iránu, sa teraz zmierujú s Teheránom – s podporou Číny a Ruska – a koordinujú návrat Sýrie do arabského stáda. Úloha Washingtonu sa zredukovala na úlohu spoilera, vyhnaného na perifériu dynamických udalostí zameraných na ukončenie občianskej vojny v Sýrii.

Obamova výzva na zmenu režimu v Sýrii, napriek všetkým jej čoraz evidentnejším chybám, mala prinajmenšom výhodu jasnosti.

Šanca na ruské ústupky pri rokovacom stole v tomto roku „bude nízka“

Na rozdiel od toho, po roku vojny v Európe Washington, aj keď tvrdí, že Putin „zmenšuje svoje krátkodobé ambície“ na Ukrajine, pripúšťa, že šanca na ruské ústupky pri akomkoľvek rokovacom stole v tomto roku „bude nízka“.

Je zrejmé, že Bidenova administratíva nie je o nič bližšie k definovaniu stupnice na meranie miery, do akej bol alebo skutočne môže byť dosiahnutý základný úspech vojny vo washingtonskom kalkule – teda strategická porážka Ruska.

Zatiaľ čo diplomati klebetia, mesiace vojny sa vlečú do bitiek, ktoré viac pripomínajú statické bojové línie prvej svetovej vojny než šok a hrôzu z invázie Washingtonu do Iraku.

Priznávam, že nie som žiadny vojenský expert, ale krvavá história Európy radí, že stávkovanie proti ruskej armáde je nebezpečná a nákladná stávka.

Historik Mark Perry s blaženou pamäťou, sa nikdy neunavil opisovať sovietsku Červenú armádu ako impozantného a skutočne nezmieriteľného nepriateľa, ktorého sila a moc pramenili z obrovského nenapadnuteľného ruského velenia nad euroázijskou pevninou. Všímal si, že počas druhej svetovej vojny Josif Stalin popravil takmer 200 000 ruských vlastných za dezerciu. Inými slovami, Rusko vedie vojnu v historickom a geografickom kontexte odlišnom, skutočne cudzom, ako je ten náš.

Dokázať strategickú porážku akéhokoľvek nepriateľa, nieto ešte jadrovo vyzbrojeného Ruska, nie je nič jednoduché. Nedávna história ponúka niekoľko príkladov tohto rozsahu víťazstva – nedávne vyhostenie západných síl Talibanom, triumf Izraela v júni 1967, možno mi napadá aj Bushova operácia Púštny štít – ale aj tieto vojenské úspechy sa ukázali ako krátkodobé alebo neúplné.

Záväzok Washingtonu voči Putinovej (alebo ruskej?) strategickej porážke sa snaží o to, aby Rusko nebolo schopné dosiahnuť ani tie najskromnejšie vojnové ciele na Ukrajine, ako aj oslabiť suverénne schopnosti Moskvy odolávať expanzii NATO. Udalosti minulého roka prinajmenšom jasne ukázali, že záväzok Washingtonu k strategickej porážke Ruska nebol sprevádzaný zárukou „víťazstva“ USA, akokoľvek definovaného.

Potrebujeme Vašu pomoc

Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.

Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!

Ďakujeme

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik