Historik a bývalý politik Anton Hrnko sa na svojom facebooku pustil do úvahy nad osobnosťami bývalého prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisa a politika Jánosa Esterházyho.
Anton Hrnko v úvode píše, že bol nedávno sledoval dve televízne relácie. V prvej sa jedna skupina rozhorčovala nad tým, aká je to hanba, že aj po 78 rokoch je na Slovensku obec, ktorá má pomenovanú ulicu po Jozefovi Tisovi. V druhej relácii sa iní aktéri dohadovali o Jánosovi Esterházym, „či má byť alebo nemá byť blahorečený“.
Hrnko podotkol, že obaja politici boli odsúdení Národným súdom na trest smrti. Esterházy však nebol popravený, keďže v tom čase nebol prítomný v republike. „Po jeho deportovaní zo Sovietskeho zväzu roku 1949 bol postavený pred štátny súd, ktorý ho rovnako odsúdil na trest smrti. Avšak v zmenenej situácii na začiatku boja proti "slovenskému buržoáznemu nacionalizmu", kde pražské centrum prisúdilo novú úlohu maďarskej menšine pri tlaku na Slovákov, mu prezident Gottwald udelil milosť a J. Esterházy zomrel vo väzení roku 1958,“ približuje historik Esterházyho osudy.
Podľa Hrnka možno je a možno nie je hanbou, že na Slovensku je obec, kde stále majú ulicu Dr. Jozefa Tisa, ale „určite je hanbou, že ani po 78 rokoch od konca vojny sa určité skupiny našich spoluobčanov nedokážu pozrieť na pôsobenie Jozefa Tisa sine ira et studio“. Neustále sa tu podľa neho opakujú tvrdenia retribučného súdu, ktorého úlohou nebolo nezávisle posúdiť konanie prvého prezidenta Slovenskej republiky, ale jeho odsúdenie a poprava. Podľa Hrnka nebol Jozef Tiso vojnovým zločincom v zmysle záverov spojeneckých orgánov a každý proces, ktorý má dopredu určený výsledok sa nemôže brať ako berná minca. „Aj keby obeť nebola nevinná, výsledok zmanipulovaného procesu s popravou odsúdeného nemožno nazvať inak ako justičnú vraždu,“ myslí si Hrnko.
Následne sa Hrnko pokúša porovnať politickú činnosť Jozefa Tisa a Jánosa Esterházyho, aby došiel k odpovedi, či si zaslúžia blahorečenie. Hrnko si myslí, že „ak blahorečenie, tak obaja alebo ani jeden“.
Historik si myslí, že v dnešnej dobe, keď sú hrdinami boja za demokraciu „masoví vrahovia“ Stepan Bandera, Roman Suchevyč, príslušníci divízie SS Galizien či estonskí, litovskí a lotyšskí „esesácki hrdlorezi“, je označovanie Tisa a Esterházyho za vojnových zločincov „čistý národný masochizmus“.
V prípade Jozefa Tisa Hrnko pripomína, že Jozef Tiso bol v roku 1918 predsedom Slovenskej národnej rady v Nitre a v tejto funkcii zabezpečil plynulý prechod Nitry a jej okolia do česko-slovenského štátu. Za prvej republiky bol Tiso bánovským dekanom. „Postavil prvú sochu Ľudovíta Štúra na Slovensku, zriadil v Bánovciach učiteľský ústav, v rokoch 1928 - 1929 bol ministrom zdravotníctva a zriadil kúpele Sliač. V politike bol blízkym spolupracovníkom A. Hlinku a dôverník E. Beneša na Slovensku,“ rekapituluje Hrnko. Pripomína taktiež, že Tiso bol stúpencom autonómie a snažil sa ju dosiahnuť výlučne politickými prostriedkami. „Zostal verný ČSR až do času, keď zotrvanie na jej pozícii by znamenalo pohromu pre slovenský národ,“ píše Hrnko.
Pri Jánosovi Esterházym Hrnko uvádza, že bol politikom Maďarskej kresťanskodemokratickej strany (správne má byť: kresťansko-socialistickej strany) a od roku 1935 bol poslancom Národného zhromaždenia. „Ako poslanec sľúbil vernosť republike. Napriek tomu bol agentom maďarskej vlády a vykonával jej pokyny. Na pokyn z Budapešti sa jeho strana zlúčila s Maďarskou národnou stranou A. Jarossa (popravený v Maďarsku za zločiny proti maďarskému ľudu) do Zjednotenej maďarskej strany. Táto strana postupovala podľa pokynov z Budapešti a priamo sa podieľala na rozbíjaní ČSR. Strana sa aktívne podieľala na Viedenskej arbitráži a teroru proti slovenskému obyvateľstvu na zabratých územiach. Osobne vítal regenta Horthyho pri zabratí Košíc. Ak niekde bola arbitráž očividne nespravodlivá, tak to boli práve Košice a okolie, kde okrem starého mesta v Košiciach žiadni Maďari nežili,“ píše Hrnko.
Hrnko sa teda pýta účastníkov relácie, ktorú sledoval, či „politická vierolomnosť, porušenie prísahy vernosti, podiel na útlaku svojich spoluobčanov slovenskej národnosti sú kvalifikátory, ktoré oprávňujú čo len uvažovať o blahorečení človeka?“
Ďalej Hrnko porovnáva úlohu Tisa a Esterházyho v súvislosti s perzekúciou židov. Hrnko nesúhlasí s tým, že keď sa „angažovaná“ historiografia snaží podsúvať, že Tiso bol „endemický zločinec“ a „osoba v princípe zločinná“. Podľa Hrnka Tiso určite nebol rasista, ako politik však musel reagovať na výzvy zvonku. „Určite je zodpovedný za časť protižidovských opatrení na Slovensku, ale nebol ani iniciátorom ani realizátorom deportácií,“ vysvetľuje Hrnko.
Pokiaľ ide o úlohu Esterházyho v súvislosti s prenasledovaním židov, Hrnko pripomína, že Esterházy bol poslancom Snemu Slovenskej republiky a ako taký sa zúčastňoval na prijímaní zákonov a ostatných opatrení, ktoré sa negatívne dotýkali židovského obyvateľstva. „Podľa jeho vystúpení sa plne stotožňoval s touto politikou,“ konštatuje Hrnko.
Hrnko sa vysporadúva aj s tvrdením, že Esterházy bol jediným poslancom, ktorý nehlasoval za zákon o vysťahovaní židov. Podľa Hrnka o tom v stenografickom zázname zo schôdze nie je žiaden záznam, ale pravdepodobne nehlasoval. „Lenže na základe zákona o vysťahovaní židov nikto deportovaný nebol, židov deportovali na základe vládneho nariadenia známeho pod pomenovaním Židovský kódex a to hlasovaním za zmocňovací zákon umožnil prijať. Tiso ho nepodpísal,“ vysvetľuje ďalej Hrnko.
Podľa Hrnka Esterházy proti deportáciám neprotestoval a zákon o vysťahovaní židov odmietal nie kvôli židom, ale z princípu, že nemôže ako príslušník menšiny podporiť zákon, ktorý by väčšine umožňoval vysťahovať menšinu. V písomnej správe, ktorú poslal svojim „bosom“ do Budapešti, sa navyše Esterházy podľa Hrnka vyznával zo svojho antisemitizmu.
„Keď si zoberieme angažovanosť v židovskej otázke či už J. Tisa, tak aj J. Esterházyho, musíme konštatovať, že bola veľmi podobná. Ani Tiso, ani Esterházy neboli rasisti. Aj jeden, aj druhý svojou trochou prispeli k diskriminácii židovského obyvateľstva na náboženskom základe. Nemožno však presúvaním viny z Tuku a Macha na nich zabúdať na tých, ktorí boli skutočne zodpovední za tieto aktivity,“ upozoňuje Hrnko.
Podľa Hrnka, ak by sme brali argumenty, ktoré nám predkladali páni v diskusnej relácii Do kríža, tak najväčším kandidátom na blahorečenie by bol bývalý predseda vlády prvej Slovenskej republiky Vojtech Tuka. „On každé ráno chodil na spoveď a prijímal prijímanie. Ale som presvedčený, že samotné "svätuškárstvo" svätých nerobí!,“ tvrdí Hrnko.
V závere príspevku Hrnko konštatuje, že naše dejiny si zaslúžia skutočný výskum, nie „paušálne opakovanie téz z minulosti, keď o nás rozhodovali českí šovinisti a slovenskí boľševici“. Seriózny výskum si podľa jeho slov zaslúžia aj obe spomínané osobnosti. Hrnko si však nemyslí, že by z nich bolo treba robiť svätých. Chybou podľa neho bolo už blahorečenie rakúskeho cisára Karola, ktorý „akokoľvek bol nábožný, predsa len tie hekatomby mŕtvych v prvej svetovej vojne idú aj na jeho "triko"“.
Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.
Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!
Ďakujeme
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik