Hm. Skôr o tom, ako dostala zas raz demokracia „po hube“. Demokracia, to je dnes totiž slovo dobré iba tak na výkriky opozície a opozičnej tlače. My, čo sme pri moci a my, čo tej moci slúžime, my to slovo používame iba v ročenkách, výročných správach a možno ešte trochu v zahraničí. Tak, ako divadlo. Stačí raz za čas. Doma nepotrebujeme žiadnu demokraciu, iba našu moc a našu pravdu. A našu propagandu. Aj tú mediálnu.
Mať v mediálnej branži na Slovensku odpracovaných nepretržitých 35 rokov, to už hádam vydá aj na nejaké to jej dôkladné poznanie. To by sa malo uznať. Teda, aspoň – mohlo. Pravda je, začínal som za Gorbačovovej „perestrojky“ a to už sa vtedajším dôveryhodným a najmä stranícky prevereným vlastníkom pravdy a médií takpovediac stískala oná – domyslite si, skúsim anglický výraz, lebo americkým sociálnym sieťam sa mnohé zo slovenčiny nepáči. Tak teda, čo tak – clunis. Naozaj to neznie po slovensky. No, odbočil som – k tým junákom Gorbačova - chlapci sa obávali zbytočne, dnes sa im žije ako prasatám v žite, niektorým aj na našich ambasádach. Menej úspešní z týchto boľševikov sú dnes mainstreamoví „komentátori“. A zas diktujú jedinú povolenú pravdu, zas kádrujú iných a mnohých tých iných zas nechávajú vyhodiť z práce. Čo sa za mladi naučíš, v starobe ako by si našiel... Poznáte, nie?
Odtiaľ sa lieta. A dosť často. Bola to jedna z mojich pracovných zastávok. Ono ich zas na Slovensku až tak veľa nie je. Raz, na moje meniny, si ma večer po službe zavolal šéf, inak, v podstate kamarát a dodnes kamarát. Hovorím si, aha, mám meniny, tak si asi dáme frťana.
Trt sme si dali. V jeho kancelárii stál akýsi cerberus v sukni, odniekiaľ, zjavne asi z mocenského mediálneho Olympu a šéfko – kamoš – mi – ukazujúc očami na tú bytosť oznámil, že „zajtra už do služby nemusíš prísť, alikvótnu časť mesiaca ti vyplatíme poštou.“ Neskôr sa mi ospravedlnil, „že musel, lebo...“ S pokynmi na vyhadzov, ktoré do redakcií prichádzali mailom, alebo esemeskou, som sa neskôr stretol ešte veľakrát aj inde. Teraz dostala „povolenie“ na odlet zo spravodajského letiska veľmi šikovná redaktorka – moderátorka, ktorú som osobne nepoznal, no pracovne uznával. Zas odkiaľsi nejaký boľševik telefonoval, alebo ho to stálo iba esemesku. Medzi mojim a jej odletom odtiaľ vyštartovali už asi všetci, čo tam boli spolu so mnou. Až na inventár. Možno iba náhodou – to najskúsenejšie a najprofesionálnejšie, čo u nás v mediálnom prostredí pôsobí. Pardon – pôsobilo.
Aj novinárom. A najmä – tolerovaný. Ten nadiktovaný. Na Slovensku sme sa chytili tejto politicky vypestovanej pravdy hneď po prevrate. Vtedy ešte takzvané čerstvo zrodené „verejnoprávne“ médium v jeho rozhlasovej časti povyhadzovalo kompletne celé regionálne spravodajstvo, lebo „chlapcov nemalo na očiach“ a tak isto vyhodilo bez debaty takmer všetkých do novembra 1989 nestraníkov. Nadbytoční. Čítate dobre, DO NOVEMBRA NESTRANÍKOV. Tiež som letel a moji kolegovia z televíznej jednotky si k vyhadzovu ešte absolvovali aj gulag na 22. poschodí – iba takú malú internáciu. Niekoľkodňovú. Odvtedy sa lietanie z „verejnoprávneho“ média stalo folklórnou tradíciou vždy po výmene moci v štáte a vedenia telerozhlasu.
Andyho. Nebohého. Ale aj Ivana Mjartana, tiež nebohého. S tým druhým sme položili základy Rádia Twist. A tomu prvému som sa ospravedlnil za moje prchké konanie, keď on prevzal vedenie rádia. Som rád, že som to stihol, že ho Andy prijal. A dnes už viem, prečo bol Twist v takých „sračkách“, v akých bol po celú dobu svojej existencie. Lebo Andy kašľal na moc, kašľal na majiteľov pravdy, kašľal na to, aká propaganda bola vtedy želaná a vysielal. Vysielal tak, ako to novinári v jeho rádiu okolo seba v našom štáte videli. Nie tak, ako to smeli alebo museli vidieť. To sa nosí dnes a na tom je postavený komerčný, ale aj politický úspech mainstreamu. Veď takzvané zoznamy konšpirátorských médií priamo zakazujú inzerovať záujemcom v nimi označených tituloch, inak by sa dopracovali akurát tak k likvidácii svojho podnikania. A tie zoznamy sú vypracované aj vďaka spolupráci s mainstreamom. A vďaka jeho majiteľom. Má to logiku, treba uznať. Že to nie je demokratické? Že je tu monopol na informovanie? Ale, prosím vás, pre mainstream je to demokratické a ostatné – nezáujem. Opice, dezoláti, konšpirátori. Tak, ako im to nadiktovali páni „zhora“. Alebo „spoza“.Viac ako tri desiatky rokov „po“.
No, na Slovensku sú to bývalí komunisti, niekedy aj funkcionári straníckych organizácií, ale tí už „nemuklujú“, píšu iba z času na čas a hlavne – komentujú pre mainstream. Potom je v tomto type médií sociéta, ktorá robí pre každého, bez ohľadu na nejaký princíp, lebo veď do dôchodku ďaleko a niekde tie roky na dôchodok nadrobiť treba, nie? A aby som nezabudol, sú tam ešte parťáci „goríl“, čierne duše najrôznejších vyšetrovacích orgánov – veď oni majú na stole papiere skôr, ako ten, o kom sa v nich píše. A – naozaj nefantazírujem – dobre platení (nie však médiom, v ktorom pôsobia) jedinci, ktorých úlohou je prenášať aktuálne vhodné a potrebné politické ideológie do verejnej mienky. A to si vravia novinári. Žoldnieri najrôznejších nadácií!
Anka, vitajte medzi nami, vyhodenými, vyhadzovanými, zakazovanými, odstraňovanými a umlčiavanými. Je síce rok 2023, je viac ako tridsať rokov „po“, ale ktosi sa tu rozhodol, že demokracia a sloboda slova bude teraz vyzerať takto. Anka, vitajte v slušnej spoločnosti, rozhliadnite sa, cíťte sa fajn. Tu vám nebude nikto prikazovať, čo máte písať, ani ako to máte písať a nikto vám nebude zakazovať všímať si fakty, ktoré faktami evidentne sú. (Pre hlupákov z mainstreamu a iných cenzorských organizácií – nie, to nie je redakčné privítanie, mám na mysli „odstránených“ všeobecne.) Mainstream totiž o slobode slova a demokracii nevie absolútne nič. On všeobecne vie iba veľmi málo. Lebo poznanie nie je zlučiteľné s tým, ako vyzerá výsledok jeho „práce“. Ozaj, prečo „demokratický“ mainstream o ideologických kopačkách pre novinárku mlčí? Inokedy organizuje všetky medzinárodné inštitúty, ak by sa niečo podobné stalo niekomu z jeho radov.
Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.
Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!
Ďakujeme
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik