Divadlo je umenie. Divadlo je zábava. Je súčasťou nášho života. Patrí mu aj dnešný deň - 27. marec je Svetovým dňom divadla.
Začnem pekne od začiatku. Od základnej školy, keď som ako žiačka prvý raz stála na doskách. Tie moje neznamenali svet. Moje dosky boli postavené na sudoch v dedinskej sále U sklepára. Priniesli mi zopár krásnych postáv, ale aj zopár trapasov.
Hrali sme Popolušku. Ja som hrala slečnu Amáliu. Každú chvíľu som čakala, že mi matka povie: „Amália, odnes koberce,“ a ja som tŕpla, lebo žiadnych v izbe nebolo. Zabudli sme na ne. Štuchla som otca a pošepkala som mu. Ešteže to stihol. Len čo koberec prestrel, mamka mi povedala onú vetu. A tak som práve prestretý koberec hneď aj odniesla. Mojej sestre, tučnej Dore, sa prihodila malá nehoda. Pristúpila si dlhé šaty, potkla sa, lapala rukami vo vzduchu, lapala rukami vo vzduchu, ale nespadla. Ona nie. Ale vypadol jej vankúš, ktorým mala vypchaté brucho. Dora ho zdvihla a strčila naspäť pod šaty. Za potlesk, čo za to dostala, by sa ani Studenková hanbiť nemusela.
V inom predstavení som hrala mlynárku. Hrala som ju tak presvedčivo, že do mlynára som sa naozaj zamilovala. Ale chlapcovi to nedošlo. Alebo je možné, že som sa mu nepáčila. Neviem a ani sa to už nedozviem. Ja sa ho do Bratislavy veru pýtať nepôjdem.
Sála U sklepára bola naším „Národným“. Bola miestom môjho prvého dotyku s umením a kultúrou. Tu bývali aj muziky a tu som ako vyparádená dievka čakala na chlapcov, aby ma vyzvali do tanca. Raz do týždňa sem prišlo aj kočovné kino. Ja som len vyškriabanou škáročkou na okne pozerala na obrázky, čo sa mihali pred očami. Mne môj šetrný otec nikdy nedal korunu „na kino“. Poplakala som si, ale nemala som mu to za zlé. Viac ma trápilo, že ma nechcel pustiť na muziku do susednej dediny. Tam bývali zábavy v škole, v ktorej sa už neučilo. Raz som napriek zákazu predsa len išla. Čo bolo potom doma, radšej ani nepoviem. A to už som mala ísť na vysokú. Dnes ťažko veriť aj tomu, že do našej dedinskej sály sa za korunu chodila celá dedina pozerať na prvý televízor.
Rôčky utekali a ja som sa k divadlu opäť vrátila. Už ako učiteľka na základnej škole. Spolu s mojou milou a šikovnou kolegyňou sme nacvičili a odohrali niekoľko predstavení. Keď dnes spomínam, musím povedať, že už to nemalo tú starú, dobrú, dedinskú atmosféru. Takú, ako si z detstva pamätám. Neviem, možno to bolo mesto, čo mi z nej ubralo. Možno chýbali sudy pod javiskom. A možno to moji detskí herci videli ináč ako ja.
No a nakoniec prišli moje učiteľské roky na strednej. Prišli decká, ktoré boli divadlom priam posadnuté. Samy si hry písali, samy si rozdelili úlohy. S nimi prišla na bánovské gymnázium zlatá éra divadla. Z divadelných „bláznov“ vyrástli už profesionáli. Umelci, lekári, spisovatelia, učitelia, novinári. Robiť s nimi, to boli krásne časy! A ja im zato ešte aj dnes ďakujem.
Pozn. redakcie HD: Tento článok je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.
Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.
Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!
Ďakujeme
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik