Politik Juraj Draxler upriamuje našu pozornosť na výročie vpádu Veľkej Británie a USA do Iraku. Na pozadí tejto udalosti hovorí o vplyve masívnej propagandy, ktorá sa rozbehne pri každom vojnovom konflikte.

Draxler nezostáva len pri teoretizovaní o propagande. Na niekoľkých príkladoch ukazuje, akú silu mala práve tá o Iraku na čitateľov novín v Spojených štátoch. Veď o zbraniach hromadného ničenia sústavne hovorili aj naše mainstreamové médiá. Draxler upozorňuje aj na to, ako sa z amerických vojakov „vyrábali“ superhrdinovia a ako nakoniec skončila novinárka, ktorá sa vo vyššom veku rozhodla hovoriť niečo iné, ako sa od nej očakávalo. Draxler pritom o dezinformáciách a propagande nehovorí po prvýkrát.

20. marec 2003

Pri príležitosti výročia vpádu USA a spojencov do Iraku sa podľa Draxlera objavujú komentáre vytvárajúce dojem, že celá akcia bola ojedinelom "omyle" vlastníctva zbraní hromadného ničenia.

„Irak je v skutočnosti príkladom toho, ako je možné verejnosť bombardovať sústavnou propagandou pozostávajúcou z falošných správ. Tie sa opakovali aj po samotnom začatí invázie. Médiá prinášali dramatické informácie o tom, ako Saddám údajne "nakreslil červenú čiaru okolo Bagdadu" a po jej prekročení Američanmi je pripravený použiť biologické či chemické zbrane,“pripomína Draxler dianie spred dvoch desaťročí.

Tri magické slová - zbrane hromadného ničenia

„Nič sa síce nestalo ani po vstupe Američanov do Bagdadu, ale médiá neustále prinášali informácie v ktorých figurovalo spojenie zbrane hromadného ničenia. Tu sa vraj našlo niečo podozrivé, asi zbrane hromadného ničenia, tam zase vyšla najavo nejaká informácia, asi o zbraniach hromadného ničenia,“ píše Draxler, podľa ktorého prieskumy verejnej mienky si po skončení tejto invázie väčšina Američanov myslela, že sa tam tie zbrane hromadného ničenia našli.

Propaganda verzus pravda

Ako perfektný príklad propagandy Draxler uvádza prípad vojačky Jessicy Lynch. Propaganda hovorila o hrdinskej vojačke, ktorá vystrieľala všetky náboje a aj napriek tomu sa dostala do zajatia. Médiá to síce nemali ako vedieť, ale kritické myslenie čitateľov „nepustí“.

„A potom prišiel nádherný príbeh jej vyslobodenia: hrdinské špeciálne jednotky v dramatickom nasadení za líniou stretu Jessicu vyslobodili. Happy end. Až na to, že Jessica Lynchová sa ukázala ako čestný človek a po tom, ako sa dostala do USA povedala, že to všetko boli nezmysly. Pri strete s Iračanmi nestrieľala, ani nemohla, zasekla sa jej zbraň. Nebola v žiadnom zajatí, irackí vojaci ju proste odniesli do najbližšej nemocnice a tam ju nechali. Iračania sa k nej správali dobre, sestrička jej dokonca spievala uspávanky. Iračania sa niekoľkokrát snažili kontaktovať Američanov s ponukou Jessicu im odovzdať. Tí nereagovali, namiesto toho prišlo úplne nezmyselné "vyslobodenie" z oblasti, kde už ani žiadni irackí ozbrojenci neboli,“ dokresľuje udalosti Draxler s tým, že pravda sa do propagandistického príbehu o hrdinskom komande akosi nehodila.

Propaganda fungovala už v prvej vojne v Iraku

Americká verejnosť si v roku 1991 nebola istá, či majú ich vojaci hynúť kvôli záchrane jedného autokratického režimu pred druhým.

„Tak sa jej naservírovalo falošné "svedectvo" o tom, ako údajne irackí vojaci v Kuvajte vyhadzujú bábätká z inkubátorov. Potvrdila ho dokonca Amnesty International. Neskôr vyšlo najavo, že dievča (Naiyrah), ktoré uslzené svedectvo Kongresu pred kamerami dalo, bolo dcérou kuvajtského veľvyslanca. Celé jej predstavenie pripravila profesionálna PR firma. Nebolo isté ani, či vôbec bola v Kuvajte v dátumoch, keď tam mala dané veci vidieť a nakoniec, po dlhom čase, aj ona priznala, že vlastne nič v tom zmysle, čo tvrdila, nevidela,“ píše Draxler o obludnosti propagandy spred 32 rokov. Hoci sa niektoré médiá podľa Draxlera ospravedlnili, „väčšina verejnosti nemala šancu zaregistrovať, že sa pôvodný dramatický príbeh medzičasom nejako korigoval.“

Geopolitické hry o moc a ropu

„Irak, samozrejme, nebol žiaden omyl. Bola to normálna, reálpolitická hra o to, kto bude vojensky kontrolovať región s obrovskými zásobami ropy, kľúčovými pre Západ.  Mediálne "spravodajstvo" aj všelijaké analýzy a úvahy mediálnych intelektuálov o Saddámovi a jeho režime pre to boli len kulisou,“ poznamenáva bývalý minister školstva, ktorý pripomína aj poučný príbeh novinárky Helen Thomasovej. Tá sa ako jediná pýtala predstaviteľov vlády na zbrane hromadného ničenia a neskôr sa pre to z nej robil vzor.

„Lenže potom došlo k zvratu. Helen, vtedy už stará pani, si na sklonku života povedala, že bude naozaj hovoriť, čo si myslí. A tak začala okrem iného kritizovať Izrael. A skončila. Dali jej ešte priestor na 2-3 vyjadrenia v médiách hlavného prúdu, potom sa nad ňou mediálne v podstate zavrela voda. Aj novinárske ceny nesúce jej meno sa premenovali. Ale to len tak na okraj. Tiež zaujímavý príbeh,“ objasňuje Draxler.

Ako to celé skončilo...

„Západ má dnes zabezpečenú stabilitu prísunu ropy z regiónu. Za obrovskú cenu: Irak bol kedysi vcelku stabilizovaným štátom. Po tom, ako skončil režim vedený tvrdou rukou Saddáma Husajna nenastal, samozrejme, žiaden krásny vnútorný mier, ten mohli čakať len úplní naivkovia. Irak sa rozpadol do polofeudálnej spločnosti, kde sa rôzne spoločenstvá vraždia navzájom a obyvatelia s ľútosťou spomínajú na časy, keď sa na uliciach neunášalo a niečo ako dodávky pitnej vody sa považovalo za samozrejmosť,“ rekapituluje politik.

Vražedná lekcia

„Môže sa nám to páčiť alebo nepáčiť, podstatné ale je, aby sme si uvedomovali práve ten kontext: vojny sú okrem iného hracím polom propagandy. Zo všetkých strán. Irak bol extrémne vražednou lekciou v jednom aj v druhom: v geopolitických hrách aj v propagande,“ uzatvára Juraj Draxler.

Draxler o dezinformáciách nehovorí prvýkrát

Ex minister školstva aj v roku 2021 upozorňoval na fakt, že svet je bohatý na rôzne udalosti, aj také, ktoré veľmi nedávajú zmysel alebo ich motívy nepoznáme a naozaj sa stali.

„Ale ako vždy v časoch rinčania zbraní, ako teraz, by som pamätal na to staré známe: prvou obeťou vojny býva pravda. Tá padne preventívne ešte predtým, ako vojna vypukne,“ upozorňoval Draxler pred takmer dvoma rokmi.

Potrebujeme Vašu pomoc

Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.

Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!

Ďakujeme