Surikata za nič nemôže. Iba si tak sedí a sleduje. Vlastne, ani my za nič nemôžeme. Sledujeme, čítame, pozeráme, počúvame. S pocitom presne takým, aký verbalizoval včera Robert Fico - "dámy a páni, tu je to už ako u debilov". A možno ešte horšie. Lebo niektorí sa necítia, nevnímajú, sú argumentovzdorní, iní nie sú ochotní či odmietajú akceptovať, že je to u nás tak, ako je a prečo to tak je a ďalší sú súčasťou moci iba pre mesačný zárobok. A pre pár dobrých kšeftov. Pavilón šeliem v uzavretom trakte psychiatrie s názvom Slovensko 2023.

Sedia v parlamentných laviciach ako sliepky na bidlách, občas takmer aj "do nohy", všetci sa na mikrofóny dušujú a bijú do pŕs, že oni sú za júnový termín predčasných volieb a keď sa má hlasovať o júnovom termíne predčasných volieb, neprezentuje sa ich ani len toľko, čo by malo stačiť na otvorenie schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Predstavte si, že taxikár príde do práce, no auto nenaštartuje. Alebo chirurg vám sľúbi, že vám vytiahne slepé črevo, ale na operačke si ani len rukavice nenatiahne a zostane sedieť v kúte. Alebo že v pokladni predajne síce bude žienka sedieť ako má, od-do, ale nenablokuje vám ani len kvasnice. To je podstata parlamentnej práce poslancov našej ctenej koalície. O tom, čo by zamestnávateľ spravil do hodiny s taxikárom, chirurgom alebo pokladníčkou, naozaj nemusíme nijak váhať. Stranícky šéf však svoje sliepky potľapká po ramenách a médiám bude vyprávať niečo o "postojoch". Ddokonca vraj "principiálnych". A my, ich zamestnávatelia, nič!

Novinárom sa naozaj nemá nadávať - ale iba niektorým

Včera som celý deň čakal, že niekto navrhne okamžité blahorečenie momentálne známej moderátorky s tým, že bude do týždňa žiadať jej svätorečenie v skrátenom (legislatívnom) konaní. Fakt som to čakal. Postoje zaujali už naozaj všetci. Aj producenti dusíkatých hnojív. Pózy, frázy, výlevy neúprimnosti, kolektívne kvokanie sliepok. Nosia sa červené tenisky? OK, mám červené tenisky. Patrí sa pohoršovať sa? Tak ok, pohoršujem sa. "Drž hubu a plav" - zaznelo v jednej scénke trezorového filmu za socializmu. Drž hubu a plávaj - znie nepísané, no vyžadované pravidlo slovenskej "demokracie". Ale keď koaličný člen vlády nadáva iným novinárom, inak a taktiež vulgárne, oplzlo a neprijatelne, sliepky na bidielku iba žmurkajú očkami. Mainstream nič, požiadavky na vyhlásenie za svätých zo strany mainstreamu absentujú. Medzinárodné organizácie sú ticho. Áno, "dámy a páni, tu je to už fakt ako u debilov". A je mi úplne jedno, či to povedal Robert Fico, alebo nejaká iná momentálne politicko-mediálna celebrita, ktorá je miláčikom a nie traumou mainstreamu.

Keď psychiatria, potom aj niečo o právach

"Každý má právo, aby sa jeho základné ľudské práva a slobody rešpektovali. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia z dôvodu rasy, farby pleti, pohlavia, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia." To je citát z Charty práv pacienta. Ak už sme sa zmierili s tým, že sme tu na Slovensku pri tomto mocenskom systéme iba pacienti na psychiatrii, potom máme právo na - a vyberte si z vyššie citovaného. Čokoľvek. Aj na iné zmýšľanie. A tým, že ho máme, nie sme opice, ako nás častuje istý minister. Alebo, iný jeho kolega majúci diplomatickejšie výroky na adresu inak zmýšľajúcich, ale stále sme aj u neho len a len opice. Dobre, ak sme nútení to akceptovať, potom oni nech sa láskavo zmieria s tým, že aj my máme pre nich naše svojské pomenovania a charakteristiky. Sliepky, surikaty, debili...

Ak oni nemajú kúsok sebaúcty, nerznamená to, že ju nemá nikto

Uznávam, sebaúcta nemôže byť štátna doktrína. Je to téma komplexu hodnôt jednotlivca. A na poslaneckých kluboch je to asi tabu. Ttam ide o stranícku disciplínu. Pretože strana má vedúcu úlohu v tomto štáte. Strana a strany. Sebaúcta a sebavedomie je umenie života. Snaha od základov meniť seba samého či seba samú. Jej opakom je neovládateľná potreba meniť iných. Jej opakom je piodľahnúť "buzerácii" partokracie. Opak sebaúcty vidíme všetci počas rokovaní parlamentu, na tlačovkách, v diskusiách. Sebaneúcta prenikla všade. Aj na uzavreté oddelenie psychiatrie.  "Dámy a páni, tu je to už ako u debilov."

Text by sa správne nemal končiť citátom. A politická psychiatria iba konštatovaním, že je psychiatria. Idú voľby. Budú. Aj napriek tomu, že choromyseľní si myslia, že nebudú. "Po nás nepríde nikto, budeme vládnuť naveky", vyhlásil nie až tak dávno Matovič.

Potrebujeme Vašu pomoc

Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.

Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!

Ďakujeme