Možno raz, až sa táto exkurzia stane povinnou pre všetky školy sveta, sa už  nenájdu „týpci“, ktorí by niečo podobné chceli zopakovať.

Akoby Viki predvídala. Popieranie holokaustu a narastanie fašistických nálad mali zastaviť  povinné exkurzie do koncentračných táborov.  Z navrhovanej povinnosti  sa napokon stalo odporúčanie. A  „týpci“ strašia naďalej.

Je to už dávno, čo som ako vysokoškoláčka bola v Osvienčime. Nikto to mojim učiteľom nenariadil. Nebolo treba, my sme mali iné zmýšľanie. Vtedy ešte nikto ani len netušil, čo tu bude o päťdesiat rokov. Učitelia to robili z výchovných a vzdelávacích pohnútok, rovnako ako niektorí dnešní. Napríklad aj tí z bánovského gymnázia, kde sa návšteva Osvienčimu stala  už tradíciou. Lebo lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť. Ale to vy viete. A viem to aj ja.  Obrazy z Osvienčimu  ani s rokmi nevybledli.

Rob to, čo ja, a prežiješ. Takto v školskom časopise pred pár rokmi nazvala študentka Viki Chromiková svoju reportáž z Osvienčimu.  Mala som rada Vikine reportáže. Písala ich  majstrovsky, s fortieľom ozajstnej novinárky.  Pri ich čítaní sa človek ocitne na mieste diania a cíti rovnaké emócie ako ona. Ale dosť bolo rečí, poďme do Osvienčimu.

Rob to, čo ja, a prežiješ

Keď som 30. marca „v neskorých nočných hodinách“ otvorila vchodové dvere a konečne sa vrátila do gauča, zaskočila ma mamina celkom očakávanou otázkou: „Páčilo sa ti tam?“ Za iných okolností by som bez váhania povedala, že áno, ale tentoraz som nevedela, čo na to. Veď... Mohla sa mi páčiť urna s popolom štyroch ľudí, dvoch dospelých a dvoch detí ako pamätník minulých udalostí? A mohla sa mi nepáčiť? Nuž, presne takým dojmom na mňa AUSCHWITZ pôsobil – príšerne a fascinujúco zároveň.

Arbeit macht Frei

Holokaust. Osvienčim. Auschwitz. Konečné riešenie židovskej otázky... To všetko sú pojmy, pri ktorých sa nám v hlave vynoria myšlienky, nedajbože aj spomienky, na obdobie druhej svetovej vojny, na neznášanlivosť rás, ktorá vtedy prekvitala, a na tých pár – no, nazvime ich, hrdinov – ktorí sa snažili vzoprieť vtedajšiemu režimu. Poviem vám pravdu, hoci som vždy vedela, že niečo také existovalo, nikdy som si tak nejako neuvedomovala tú skutočnú, hmatateľnú stránku tejto problematiky. Pre nás to bolo skôr niečo ako Dobšinského rozprávky – také príšerné, že to nemohla byť pravda. A nemôžete sa nám čudovať, narodiť sa takmer pol storočia po tom, ako to všetko skončilo, a zvlášť narodiť sa do tejto pohnutej doby, znamená, že všetky hrôzy sú už len pojmami v učebniciach a nie skutočnými osudmi ľudí. Tak rýchlo sa všetko deje, toľko konfliktov sa denne rieši, že z histórie sa skutočne stávajú rozprávky.

Rovnako to bolo, aspoň donedávna a aspoň pre mňa, aj so samotným koncentračným táborom v Osvienčime. Pokiaľ o ňom len počúvate a vídate ho v televízii, nič vás nemôže presvedčiť, že tam skutočne stojí aj s celým svojím príšerným osudom. A tak ak si ráno ešte niekto z nás naivne myslel, že s ním tento výlet absolútne nepohne, len čo sa ocitol pred bránou tábora, určite zmenil názor. Legendárny cynický nápis ARBEIT MACHT FREI pôsobí ešte nevhodnejšie, keď ho vidíte s celým pozadím a kontextom, z ktorého je vždy vytrhnutý. Neviem, či tí ľudia, keď prichádzali k bráne s dvojitým ostnatým, elektrickým plotom, ešte verili, že to nebude až také strašné, ale myslím, že posledné nádeje ich opustili práve tu. Rozmýšľam, či počasie bolo vždy také lákavé, či slnko vždy tak krásne svietilo a či sa na jar zelenala tráva rovnako, ako keď sme prišli my. Rozmýšľam, ale pochybujem.

Za bránu a do strachu

Naše prvé kroky za bránou boli neisté, tiché a pomalé. Prvýkrát naša nadmerne veľká skupina kompletne stíchla a započúvala sa do – vlastne ani neviem, ako to inak nazvať, jedine ak strhujúceho – výkladu pani Orlowskej. Netuším, koľkokrát som mala zimomriavky alebo slzy v očiach, len kým sme prešli prvých pár miestností a videli prvých pár dôkazov. Opatrne sme chodili po dlážke, na ktorej spali väzni a úprimne som žasla, ako môže byť tak neskutočne vychodená. Stovky esesákov, tisícky väzňov a desaťtisíce návštevníkov. Tak by sa dali zhrnúť dejiny každej jednej budovy v tejto oblasti... A ja zas rozmýšľam, ako dokázali oblafnúť inšpektorov z OSN, že sú tu dodržiavané ľudské práva... Jedine ak pár markami do vrecka každého z nich. Smutné.

Najhoršie z najhoršieho

Keď sa spomenie Auschwitz, každému hneď napadne : „Jáj, jasné, tam sú tie vlasy , tie topánky, tie kufre...“ Áno, priznám sa, aj mňa to takým zvláštnym úchylným spôsobom lákalo. A ak sa ma niekto opýta, čo bolo pre mňa z celého tábora najemotívnejšie, tak odpoviem, že práve tieto „zbierky“. Prečo? Pretože ich vlastnili konkrétni ľudia, držali ich, používali ich a potom skončili tu - vo vitríne. Veci súrodencov, rodičov a detí, kamarátov... Po mnohých rokoch všetky spolu...

Tie mená na kufroch natreté špeciálnymi farbami, aby sa nezmyli, ma strašia ešte doteraz, keď zavriem oči. Ines Meyer. Paul Gelokopf. Petr Eisler. Klara Sara Golodstein. Ako mohli byť tí ľudia takí krutí a ešte im tvrdiť, že keď sa odtiaľ dostanú, tie veci sa im vrátia, tak nech sa len pekne podpíšu... A čo im ostávalo? Len veriť...

Mama, prečo si ma tam poslala?

Predposledný májový deň roku 1943 prichádza do Osvienčimu doktor Josef Mengele – anjel smrti. A s ním prichádza aj jeho fanatická túžba vytvoriť dokonalú árijskú rasu, vymazať z nej odchýlky, ako obrí či trpasličí vzrast, meniť farbu očí a vlasov... No jeho asi najznámejšie pokusy sa týkali výskumu dvojčiat. To, čo sa dialo v jeho laboratóriu, však vystrašené matky nevedeli, a preto v nádeji, že doktor prinesie ich deťom lepšiu budúcnosť, tvrdili, že sú to zaručene dvojčatá a odovzdávali ich tomuto tyranovi. Ale, povedzme si úprimne, čo by sme na ich mieste robili my? Môžeme ich odsudzovať?

Čo? Kde? Ako? Prečo?

Noví väzni to majú všade a vždy kruté. Ako v dnešných väzniciach, tak aj v koncentračných táboroch chvíľu trvalo, kým si zvykli na nové podmienky. A práve tú chvíľu mnohí ani neprežili. Nerozumeli nemčine, nevedeli, ako sa dostať k jedlu, vode či na záchod... Možno preto mala taký veľký význam veta- rob to, čo ja, a prežiješ. Povedala málo, ale znamenalo to veľa.

Na záver

Rozmýšľam nad tým, čo by som vám ešte povedala. Priznám sa, že na to, aby som opisovala kremačné pece, vagóny, v ktorých sa väzni privážali do tábora, podmienky, v akých pracovali a zomierali, stenu, pri ktorej ich strieľali, naozaj nemám. Ako emočne, tak slovne, darmo sa predsa nehovorí, že lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. A tiež nemám na to, aby som rozprávala príbehy ľudí, ktorým sa podarilo utiecť a chytili ich, o tom, ako bábätká vraždili hneď po narodení alebo ešte lepšie – predtým, a ani o tom, ako do práce posielali invalidov a zdravých chlapov rovno „do pece“. Nemám možnosti, chuť ani energiu rátať obete... Na toto všetko máte dokumentárne filmy, knihy, internet a nakoniec - aj samotný Auschwitz. Možno raz, až sa táto exkurzia stane povinnou pre všetky školy sveta, sa už nenájdu „týpci“, ktorí by niečo podobné chceli zopakovať.

Toľko Viki. A mne sa k tomu ešte žiada čosi dodať.

Včera na tlačovej besede Smeru sme sledovali záznam toho, ako sa  traja vysoko postavení vyšetrovatelia vysmievajú advokátovi Marekovi Parovi za  jeho židovský pôvod. Hovorili, že treba zlikvidovať Mareka Paru a Roberta Kaliňáka. Keď Marek Para hovoril o svojich predkoch, ktorí zahynuli počas holokaustu, plakal. Žiaľ, aj takúto podobu má fašizmus dnes.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik

Potrebujeme Vašu pomoc

Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.

Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!

Ďakujeme!