Je až úsmevné, ako sa s blížiacim začiatkom referenda zvyšovala nervozita, panika a agresivita tých, ktorí sú proti jeho konaniu. Takto sa zamyslel vo svojich statusoch historik a politický analytik Eduard Chmelár. A nedá sa inak, iba s ním súhlasiť. Ignorácia referenda mainstreamom, bojkot tohto priameho demokratického vyjadrenia sa občanov slovenskou tzv. politickou elitou a nenávistné prejavy ich prívržencov voči občanom, ktorí účasť v referende zvažujú hovoria samé za seba. Súčasná vláda rozdelila svoj vlastný národ, svojich vlastných občanov na MY a ONI. Je to základná podmienka každej propagandy. MY sme tí dobrí, bijeme sa vždy za pravdu, spravodlivosť, rovnosť, prosperitu a len MY a nikto iný vyznávame demokratické hodnoty... ONI sú tí múdrosráči, lúza, opice, háveď, dozaláti a neviem ako ešte nazvala súčasná koalícia časť svojich voličov, krorí sú rozbíjačmi demokracie, fašisti, extrémisti, pomaly sa dostaneme k tomu, že polovicu Slovákov vyhlásia za vrahov detí a polovicu Slovenska zrovnajú so zemou a posypú soľou ako to urobil Rím s Kartágom. Toto je, žiaľ, realita na Slovensku. Aj preto vám prinášame názor Eduarda Chmelára, aby ste si urobili fundovanú predstavu, prečo sa zúčastniť na referende.

Nie je plytvaním verejných prostriedkov skôr to, ak politici vyzývajú ľudí, aby nevyužili to, čo je už pripravené a na čo majú právo?

Zamyslite sa nad tým, ak by to referendum bolo také zbytočné, ako vravia, či by vkladali toľko energie na presviedčanie ľudí, aby sa na ňom nezúčastnili. Chápal by som, keby sa mu bránili pred jeho zorganizovaním, ale aký má zmysel brojiť proti nemu dnes, keď je už vypísané a náklady vynaložené? Nie je plytvaním verejných prostriedkov skôr to, ak politici vyzývajú ľudí, aby nevyužili to, čo je už pripravené a na čo majú právo? Veď v každej vyspelej krajine, ktorá si váži inštitút priamej demokracie, sa vedú polemiky o obsahu referenda, nie o tom, či sa na ňom treba zúčastniť. Nestačím sa čudovať nad tým eldorádom demagógie, s ktorou sa v tejto súvislosti roztrhlo vrece.

Bulvárna Pluska vypočítava, čo všetko sa mohlo nakúpiť v zdravotníctve a školstve za tých necelých 9 miliónov, ktoré bude stáť referendum (podobne argumentuje aj KDH). Už viackrát som upozorňoval, že na demokracii sa nemá šetriť, ale poradím vám, kde sa dajú ušetriť nie milióny, ale miliardy eur: stačí znížiť zbrojenie a zastaviť rozdávanie štátneho majetku do zahraničia. Pretože v demokracii by mala mať vôľa ľudu prednosť pred požiadavkami zbrojárskych koncernov a vojenských veľmocí.

Príšerná demagógia

Bývalý prezidentský kandidát (ktorý by chcel byť aj kandidátom budúcim) Robert Mistrík, ktorý zarobil na svojom odstúpení v prospech Zuzany Čaputovej, sa zasa nechal počuť, že na referende sa nezúčastní, lebo hoci má inštitút referenda v úcte, nemá v úcte jeho iniciátora a ciele, ktoré sleduje, vraj s demokraciou nič spoločné... Príšerná demagógia. A tento človek bez rešpektu k ústave a občianskym právam chcel byť hlavou tohto štátu... To, že Robert Mistrík si ctí inštitút referenda, je samozrejme ľahko vyvrátiteľná lož. Keby si ho ctil, musel by si ctiť predovšetkým vôľu státisícov ľudí, ktorí podpisom žiadali jeho vypísanie. Aj keby to boli len voliči jednej strany (čo nie je pravda), je to viac ako desať percent obyvateľstva, dospelej populácie s volebným právom možno až dvadsať percent. Ako si možno ctiť inštitút referenda, keď odignorujete vôľu pätiny voličov? A odkedy vyjadrenie väčšiny národa nemá nič spoločné s demokraciou? Toto žiaden skutočný demokrat nemôže myslieť vážne.

Je naozaj úbohé pristupovať k referendu podľa toho, kto ho inicioval

Všetci tí, ktorí vedome zavádzajú, že je to len stranícka agenda Roberta Fica – od prezidentky Čaputovej až po premiéra Hegera – zámerne zatajujú verejnosti podstatný fakt, že sme sa sem nemuseli dostať, keby si splnili „domácu úlohu“. Robert Fico by nemal žiadnu tému, keby vládna koalícia dodržala svoj záväzok schváliť zmenu Ústavy SR s možnosťou skrátiť volebné obdobie tak, ako to žiadal Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí zo 6. júla 2021. Jeden a pol roka neboli ani schopní, ani ochotní urobiť to! Dnes opäť plano sľubujú, že to urobia, ale vraj až po referende a až po splnení navzájom sa vylučujúcich straníckych podmienok... No určite. Kto by im ešte veril?

Keď si vznikajúca SaS robila promo svojej novej strany referendom s početnými banálnymi otázkami, verejne som vyhlásil, že na tom hlasovaní sa zúčastním, lebo si ctím inštitút priamej demokracie, aj keď práve toto sa podobá skôr na kvíz ako na referendum. Žiaľ, nie všetci opoziční politici zaujali takýto postoj a mnohí vyzývali, aby ľudia referendum bojkotovali. Pre stabilitu nášho politického systému je nešťastné, že nevedieme spory o obsahu otázok, ale taktizujeme s účasťou. Toto by sa nemalo vôbec robiť. Ak nezvíťazí politická zodpovednosť jednotlivých aktérov, možno by sme mali pristúpiť k riešeniu, ktoré ponúkajú niektoré štáty EÚ (napríklad Belgicko alebo Grécko), v ktorých je voličská účasť povinná. V Belgicku bola dokonca pokuta za neúčasť vo výške 50 eur. Je to rozhodne logickejšie a demokratickejšie riešenie ako Kiskov nápad, že referendum by mali zaplatiť tí, ktorí ho chcú. V každom prípade tu jasne vidieť, kto má k priamej demokracii naozajstnú úctu, ktorá sa musí vo vzťahu k tomuto inštitútu prejavovať aj vo chvíli, kedy sa usiluje presadiť niečo, s čím nesúhlasíme. Dnes vidíme, že pre Igora Matoviča bolo posilnenie referenda v jeho programe iba populistickým trikom, ako nalákať voličov, ktorých vzápätí (ako takmer vo všetkom) oklamal.

Známy bonmot Georga Orwella hovorí, že ak by mohli voľby niečo zmeniť, už dávno by ich zakázali

Parafrázujúc tento výrok môžeme povedať, že ak by to referendum bolo zbytočné, tak by sa mu nebránili. Len to hlasovanie, ktorému sa vládna moc snaží zabrániť, má význam, lebo ohrozuje jej mocenské privilégiá a posilňuje moc občana. Opakujem: ja tejto prezidentke, vláde a skorumpovaným novinárom neverím ani nos medzi očami. Len kladný výsledok úspešného referenda bude mať právnu silu ústavného zákona o možnosti predčasných volieb – nie prázdne sľuby politikov, ktorí vás už toľkokrát oklamali. Myslite na to, ako zajtra naložíte s budúcnosťou tohto štátu. Nikdy to od vás nezáviselo viac ako teraz.

SLOVENSKO, PREBUĎ SA!

V dejinách slovenského parlamentarizmu nemá obdobu, aby vláda bez mandátu, vláda, ktorej bola vyslovená nedôvera, zotrvávala pri moci ešte minimálne trištvrte roka a zubami-nechtami sa bránila vôli väčšiny občanov. Každý triezvo uvažujúci človek mal už dávno pochopiť, že pri tejto vládnej garnitúre sa nedá spoľahnúť na to, že bude dodržiavať demokratické pravidlá a dobrovoľne sa vzdá moci. Odvolaný premiér mesiac po vyslovení nedôvery vláde behal po parlamente a zbieral hlasy ako kamienky na pláži, hoci na to nemal poverenie prezidentky a úloha, ktorú dostal, znela inak. A ešte stále najmocnejší muž koalície Igor Matovič sa nechal počuť, že je vraj psou povinnosťou každého demokrata oddialiť voľby čo najviac... Odkedy je definičným znakom demokrata brániť sa demokratickým voľbám?

Vyriešiť krízovú situáciu nijako nepomáha ani prezidentka republiky. Práve v takýchto kritických momentoch, keď je jej postavenie v ústavnom systéme najsilnejšie, ale na jej činnosti to nijako necítiť, by ste mali pochopiť, aký omyl je Zuzana Čaputová v Prezidentskom paláci. Lebo jej najdôležitejšou povinnosťou nie je dokonalý recitačný prednes ako na Hviezdoslavovom Kubíne, a jej najdôležitejšie rozhodnutia sa netýkajú výberu medzi Hanečkom a Mikloškom na vylepšenie jej šatníka. Jej najvýznamnejšou úlohou je vstupovať do ústavných sporov medzi vládou a parlamentom ako mocenský hráč a vyviesť štát z krízy. Lenže naša Zuzanka Čaputovie sa správa alibisticky ako zlomyseľný sudca z Dobšinského rozprávky, ktorý prikáže chudobnému dievčaťu, aby k nemu prišla ani vo dne, ani v noci, ani pešo, ani na voze, ani oblečená, ani nahá. Presne tak vyznievajú jej vyhlásenia, že nie je ani proti referendu, ale ani za neho, že chce voľby v júni, ale môžu byť aj v septembri, že môže dovládnuť Hegerova vláda, alebo aj nie. Takto sa nespráva hlava štátu, ale (v tom lepšom prípade) zbabelý špekulant. Silná osobnosť na poste prezidenta by už dávno konala – práve teraz má totiž mocenské páky na to, aby donútila strany vládnej koalície, aby súhlasili s májovým alebo júnovým termínom predčasných parlamentných volieb. Stačilo by jasne sa vyjadriť a pohroziť, že ak sa nedohodnú na ukončení tohto volebného obdobia v prvej polovici roka, vymenuje úradnícku vládu. Lenže ona to urobiť nechce, hoci sa pokrytecky tvári, že jej na tom záleží, a namiesto toho vychádza maximálne v ústrety vláde, ktorá stratila akúkoľvek legitimitu.

Predlžovanie tejto agónie nemá nijaký zmysel

A snaha tejto garnitúry predĺžiť si politický život nie je v záujme Slovenskej republiky. Ich trápne výhovorky, že musia ešte zostať, aby mohli ľuďom pomôcť, sú až nedôstojné a neobstoja v konfrontácii s realitou. Akákoľvek vláda dokáže pomôcť Slovensku viac ako títo babráci. Chápem, že sa s tým ťažko vyrovnáva, ale čím skôr to pochopia, tým menšie škody to narobí nielen na ekonomike tohto štátu, ale aj na ich volebných výsledkoch. Zbytočne dnes strašia „návratom mafie“. Ľudia sa dnes neboja ničoho viac ako toho, že títo bezcharakterní darebáci zostanú na svojich postoch aj v časoch, keď potrebujeme kompetentný krízový manažment. Napokon, o ich nevídanej nezodpovednosti svedčí aj to, že radšej budú riskovať, že nová vláda nestihne schváliť štátny rozpočet – podstatné pre nich je, že oni dovtedy stihnú politicky sa premiešať novými stranami, aby zmiatli voliča a odstrihli sa od svojej temnej minulosti.

Je dôležité, aby každý jeden občan, ktorý si váži sám seba, bez ohľadu na svoje politické presvedčenie, za tejto situácie pochopil, že v sobotu sa bude rozhodovať o niečom dôležitejšom ako o tom, či sa vrátime medzi civilizované štáty, v ktorých je možné vyvolať predčasné voľby. V skutočnosti rozhodujeme o praktickom naplnení čl. 2 Ústavy SR, ktorý hovorí, že štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju môžu vykonávať aj priamo. Ešte nikdy sme nemali možnosť rozhodovať o takom posilnení práva občana. Ak si toto právo presadíme, budeme môcť nielen moc niekomu zveriť, ale mu ju aj odobrať, ak s ním nebudeme spokojní. To, čo hovorí prezidentka spolu s vládnymi stranami, že je to len „Ficovo stranícke referendum“, je teda čistá lož. Nielen preto, lebo referendum podporujú okrem všetkých parlamentných opozičných strán aj mimoparlamentné strany ako Socialisti.sk, SNS, maďarská Aliancia a ďalšie. Ale najmä preto, že tento mechanizmus sa bude dať v prípade potreby použiť proti každému, teda aj proti vláde Smeru-SD.

V našich končinách sa stalo zvykom, že vládna moc nepodporuje uplatňovanie najdemokratickejšieho práva občanov, ale odhovára nás od každého referenda. Je mimoriadne dôležité pochopiť, že takáto vláda nekoná v našom verejnom záujme, ale iba v záujme udržania si vlastných mocenských privilégií. Len si spomeňte na rok 1998. Vtedy bolo vypísané referendum o zákaze privatizácie strategických podnikov. Nastupujúca mocenská garnitúra SDK na čele s Mikulášom Dzurindom a súčasným poradcom prezidentky SR Ivanom Miklošom urobila masívnu kampaň v ktorej ľudí odhovárali od účasti, tvrdili im, že je to zbytočné, že nikto sa na nič také nechystá a že je to len predvolebný ťah HZDS. Na referende sa napokon zúčastnilo 44, 25 % voličov, z ktorých 90 percent hlasovalo za zákaz privatizácie. Chýbalo teda necelých 6 percent voličov, aby bolo referendum platné, boli sme od toho najbližšie v histórii... O pár mesiacov, keď sa Dzurindova vláda chopila moci, bolo všetko inak. Vysoko ziskové plynárne a elektrárne sme predali hlboko pod cenu štátnym firmám iných krajín – takže vlastne nijaká privatizácia, nijaký súkromný vlastník, ale rozkradnutie nášho spoločného majetku za niekoľkonásobne nižšie ceny do rúk iných štátov, čo neviem nazvať inak ako ekonomická vlastizrada. A stalo sa to len preto, lebo sme sa nechali uchlácholiť slovami novej vlády, že nič také sa nechystá...

Odporcovia referenda používajú aj dnes extrémne demagogickú rétoriku

Argumenty Richarda Sulík, že je to zbytočné a nákladné, neobstoja nielen preto, lebo demokracia nikdy nebola lacná (najlacnejšia je diktatúra). Sú smiešne najmä preto, že to bola práve SaS, ktorá nám v roku 2010 vnútila referendum o maximálnej výške obstarávacej ceny motorových vozidiel pre orgány verejnej moci – až to bolo zbytočné. Horšie je, keď podobne hlúpe argumenty predkladajú tí, ktorí vstupujú do verejnej diskusie ako odborníci. Sociológ Michal Vašečka nedávno v RTVS tvrdil, že referendum sa týka niečoho, čomu ľudia nerozumejú a že by sa malo týkať iba komunálnych tém. Už Thomas Jefferson definoval základný rozlišovací znak medzi demokratmi a aristokratmi v tom, že demokrati dôverujú úsudku ľudí, aj keď sú nedokonalí a zastávajú názor, že všetci majú rovnaké práva. Degradáciou referenda na obecnú úroveň sa Vašečka správa rovnako ako normalizátori, ktorí priznávali ľuďom právo na „komunálnu kritiku“, ale ísť vyššie považovali za rozvracačstvo. Keď priaznivci referenda uvedú príklad Švajčiarska, odporcovia začnú okamžite namietať, že to je iné, že tam sa to rozvíja už dvesto rokov – náš problém je v tom, že u nás sa to nerozvíja vôbec. A to napriek tomu, že už v zakladajúcej listine nezávislosti republiky, Washingtonskej deklarácii z 18. októbra 1918, zakotvili Masaryk a Štefánik zásadu, že „vláda bude uznávať zásady iniciatívy a referenda“. V predmníchovskej republike, ktorá bola od začiatku ohrozovaná iredentistickými snahami, to bolo zložité, počas totality nemožné, ale dnes nestojí nič v ceste k tomu, aby dal štát občanom viac moci – nič okrem spupnosti vlády.

Keď otcovia zakladatelia tohto štátu koncipovali Ústavu Slovenskej republiky, zakotvili v nej aj inštitút referenda ako poistku proti škodlivým rozhodnutiam parlamentu. Politická kultúra demokratickej krajiny by nám mala veliť ctiť si tieto ústavné princípy, chrániť ich a rozvíjať. Nikto to však nerobí. Médiá, vrátane tých verejnoprávnych, buď mlčali alebo viedli proti referendu demagogickú kampaň. Nikto z najvyšších ústavných činiteľov nevyzýval na účasť. Dokonca ani prezidentka, ktorej povinnosťou je podľa čl. 101 Ústavy SR „svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov“, teda aj podporovať uplatňovanie ústavného inštitútu priamej demokracie. Žiadne referendum nebude úspešné, kým nedostane riadnu podporu ústavných činiteľov. Ak nemáme takýchto zodpovedných predstaviteľov štátu, je na nás všetkých, aby sme budúcnosť tohto štátu tvorili. Dnes záleží na každom jednom hlase. Aj keby účasť nedosiahla potrebné kvórum, jedine vaša početnosť je tou silou, ktorá vytvorí politický tlak na rozhodovanie v parlamente. Lebo ak vás bude príliš málo, títo lotri sú schopní argumentovať aj tým, že ľudia predčasné voľby vlastne nechcú a žiadna zmena ústavy nie je potrebná. Preto preložili hlasovanie v parlamente z pôvodného termínu až na obdobie po referende, aby mali spätnú väzbu.

Preto vás prosím, žiadam a vyzývam, aby ste nepodcenili význam tohto referenda, zúčastnili sa na ňom a zakrúžkovali ÁNO. Bude to znamenať ÁNO pre zmenu ústavy, ÁNO pre možnosť predčasného ukončenia volebného obdobia referendom, ÁNO pre posilnenie vašich práv, ÁNO pre to, aby sa vaša vôľa stala ústavným zákonom. Presvedčte svojich blízkych, priateľov, známych, vysvetlite im, že oligarchia, partokracia a mediokracia robia všetko pre to, aby odpútali vašu pozornosť, aby vás aj naďalej ovládali, aby ste nemali možnosť uvedomiť si, aké veľmi dôležité je vzoprieť sa vôli privilegovaných elít a ukázať im, že si beriete moc do vlastných rúk. Nečakajte na zmenu, staňte sa tou zmenou. Smelo do toho. Inak sa opäť raz budete čudovať, ako nás oklamali. Ocitli sme sa v situácii, keď sa zbabelá prezidentka zľakla vlastnej politickej zodpovednosti a vládne strany dúfajú, že im nízka účasť na referende dovolí zamiesť tému predčasných volieb pod koberec. Nedovoľte im to. Máte to vo svojich rukách. Poďme v sobotu na referendum a zakrúžkovaním ÁNO dajme tejto vláde jasnú odpoveď, že sme za ukončenie tejto agónie v čo najkratšom čase a že nedovolíme vládnej koalícii vyvliecť sa z tohto záväzku.

KEĎ VLÁDA NIE JE SCHOPNÁ ZODPOVEDNE SPRAVOVAŤ MOC, MUSIA SI JU UPLATNIŤ OBČANIA

To, čo v posledných hodinách vyvádza okyptená dosluhujúca vládna koalícia, iba podčiarkuje a zdôrazňuje význam sobotňajšieho referenda, ktorého priaznivý výsledok dáva väčšiu istotu na konanie predčasných volieb ako neustále sa meniace sľuby tohto zboru podvodníkov. Ako pripustil včera dokonca už aj Denník N (sic!!!) – vzhľadom na iracionálnosť a nevyspytateľnosť aktérov potrebnej dohody, ktorá má priniesť zmenu ústavy a skrátenie volebného obdobia, je naozaj rozumné mať v zálohe alternatívny scenár pre prípad, že to nevyjde. Napokon, potvrdzuje to aj dnešné vyhlásenie Igora Matoviča, že podmienkou OĽaNO na predčasné voľby bude taká zmena ústavy, aby sa volebný systém dal meniť iba minimálne 90 poslancami. Na to sa ozval poslanec za ľudí bez ľudí Juraj Šeliga, že nominanti jeho strany v parlamente (konkrétne všetci traja) podmieňujú hlasy na zmenu ústavy ústavnou ochranou Úradu špeciálnej prokuratúry. Ak teda dočasne poverený premiér Eduard Heger stále tvrdí, že referendum nemá význam, lebo v parlamente je dostatok hlasov pre skrátenie volebného obdobia, treba ho brať asi tak vážne ako jeho snahy o vyčarovanie parlamentnej 76-ky na udržanie jeho vlády.

Ak sa politici OĽaNO a Za ľudí v poslednom čase radi štylizujú do polohy „demokratov“, tak musím povedať, že na ich správaní dlhodobo nič demokratické nevidím – od snáh o cenzúru cez likvidáciu plurality vo verejnoprávnych médiách, spochybňovanie referenda ako najdemokratickejšieho nástroja voličov až po snahu o zabetónovanie súčasného volebného systému. Neviem, nakoľko je reálna dohoda Smeru-SD, Hlasu-SD a Republiky na zmene volebného systému (poznajúc Matovičove sklony k bohapustému táraniu skôr nie), ale som si istý, že jeho strašenie o „posledných demokratických voľbách, ak nedáme do ústavy bariéru proti zmene volebného systému“ je čistý blud. O potrebe zmeny súčasného volebného systému sa hovorí od čias mečiarizmu. Odborníci naprieč celým politickým spektrom sa zhodujú na pravom opaku toho, o čom blúzni Igor Matovič – nedemokratický je súčasný stav, ktorý je eldorádom oligarchie. Napriek zhode o potrebe jeho zmeny doteraz nedošlo k politickej dohode a nenašlo sa potrebných 76 poslancov na presadenie konkrétneho modelu. To, čo robí Matovič, je vlastne tá najlepšia služba oligarchii a partokracii, preto si treba klásť oprávnené otázky, komu vlastne slúži.

Konkrétna podoba nového volebného systému je vecou odbornej diskusie a ja tu nemám ani priestor, ani čas, aby som sa o tejto téme podrobne rozpisoval. Snáď len poznamenám, že zmiešaný volebný systém, ktorý navrhuje Peter Pellegrini, nepovažujem za optimálny. Je iste populárny, lebo vzbudzuje ilúziu, že dostávate možnosť zvoliť si vlastného poslanca, ale ja kombináciu prvkov väčšinového systému nepovažujem za spravodlivú, keďže (zjednodušene povedané) v takomto modeli víťaz berie všetko a hlasy ostatných sa strácajú v jeho prospech. Za oveľa modernejší a spravodlivejší považujem systém prenosného hlasu, ktorý u nás v laickej verejnosti nie je veľmi známy. Tento systém zabezpečuje zachovanie pomerného systému, v ktorom sa prerátavajú všetky hlasy, ale s tým, že máte možnosť vybrať si konkrétnych kandidátov (zvyčajne štyroch) z rôznych strán. Verím, že sa k tejto téme ešte dostaneme, tu je však podstatné pochopiť jednu vec: a síce, že je to práve Igor Matovič, ktorý sa pokúša zabrániť demokratizácii volebného systému.

Okyptená vládna koalícia sa dušuje, že musí ostať ešte ďalších deväť mesiacov (teda pätinu volebného obdobia) pri moci preto, aby mohla pomáhať občanom. Ako vážne to myslí, ukázala dnes, keď sa ani na druhý pokus nepodarilo otvoriť schôdzu NR SR o rastúcich cenách energií, lebo parlament vďaka obštrukcii OĽaNO, SaS a Za ľudí nebol uznášaniaschopný. Je naozaj ťažké predstaviť si čokoľvek, na čo by sme túto vládu ešte potrebovali. No je smiešne až trápne, keď najatí „experti“ v skorumpovaných médiách pomáhajú vládnej propagande odhovoriť ľudí od účasti na referende tvrdením, že oni tomu nerozumejú... Prosím vás, a kto tomu rozumie lepšie? Poslanci Jozef Pročko, Romana Tabák a Miňo Mazurek? Alebo „volebná líderka OĽaNO“ Mária Šofranko? Veď už nežartujte. Mimoriadne nedôstojným je aj argument, že referendum vraj „polarizuje“. Poviem vám novinu: každé voľby, každý súboj o voliča polarizuje. Referendum je naopak východiskom zo zamotanej situácie, keď spoločnosť uviazla v bahne neschopnosti uzavrieť spoločenskú dohodu a o probléme musí rozhodnúť hlasovanie.

V tejto situácii by sme neboli, keby sa prezidentka nestarala do toho, do čoho sa starať nemala (torpédovanie vôle občanov želajúcich si referendum) a keby sa naopak starala do toho, do čoho sa starať mala (prevzatie politickej zodpovednosti za vzniknutú situáciu a donútenie vlády vypísať voľby ešte do leta). V tejto situácii by sme neboli, keby vláda uznala svoju porážku a podriadila sa demokratickým pravidlám. Jeden príklad za všetky - novozélandská premiérka Jacinda Ardernová dnes vyhlásila, že odstupuje zo svojej funkcie: „Odchádzam, pretože takto privilegovaná úloha so sebou nesie zodpovednosť. Zodpovednosťou je vedieť, kedy ste tou správnou osobou na vedenie krajiny a kedy nie. Viem, čo táto práca vyžaduje a už nemám dostatočnú kapacitu na to, aby som ju robila dobre,“ povedala... Viete si predstaviť takúto sebareflexiu u Igora Matoviča alebo Eduarda Hegera? Keď vláda nie je schopná zodpovedne uplatňovať moc v prospech obyvateľov svojej krajiny, nastal čas, aby ju prevzali občania tak, ako im to ukladá článok 2 Ústavy Slovenskej republiky. Preto je účasť na sobotňajšom referende jediným zodpovedným prístupom občana tohto štátu.

Potrebujeme Vašu pomoc

Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.

Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!

Ďakujeme