O zmysle slovenskej štátnosti hovorí vo svojom posolstve politický komentátor a historik Eduard Chmelár. Prekvapilo ako pri 30. výročie nezávislosti Slovenskej republiky nedokázal nijaký politik povedať hlbšiu myšlienku či nespomenúť ani zakladateľov štátu

Je až komické, ako nás vo svojich prejavoch všetci od Zuzany Čaputovej až po šéfa diplomacie Rastislava Káčera presviedčali, že sme „suverénnym a rešpektovaným štátom“ a že „samostatnosť pri rozhodovaní o smerovaní krajiny je naša výsada“. O čom to tárajú títo nešťastníci? Veď tlaky či dokonca hrozby zo strany Berlína, Bruselu či Washingtonu sú také veľké, že sa vyrovnajú tým, ktoré sme zažívali v minulom režime a servilnosť našich predstaviteľov voči mocenským centrám vo svete je porovnateľná s členmi normalizačného politbyra. Alebo si spomínate na situáciu, kedy by slovenská prezidentka, premiér či minister zahraničných vecí dokázali odporovať americkému prezidentovi, generálnemu tajomníkovi NATO či nemeckému kancelárovi? Kedy by pri rozhodnutí predstaviteľa západnej veľmoci urobili niečo iné ako zrazili podpätky a presvedčili náš ľud, že je to jeho vôľa? Kedy by rešpektovali verejnú mienku a želanie národa, ktorý chcel referendum o vstupe do Severoatlantickej aliancie – a neumožnili mu to, ktorý nechcel cudzie vojská na území Slovenska – a vnútili mu to, ktorý žiada predčasné voľby – a bránia mu v tom? Prečo nazývame demokratickým režim, v ktorom ľud nedokáže presadiť to, čo chce?

Čaputová volá po obmedzení slobody, trúbi na boj proti „dezinformačnej scéne“ a pod svojím novoročným prejavom na sociálnej sieti obmedzila, kto môže komentovať jej príspevok. Za zmienku stojí aj otázka, odkiaľ sa termín „dezinformačná scéna“ vzal. Po prvýkrát ho začala používať v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sovietska tajná polícia KGB, ktorá prehodnocovala dovtedajšie spôsoby prenasledovania disidentov. Je preto potrebné vedieť, na aké tradície extrémni centristi nadväzujú. Ak sa aj v spoločnosti vyskytuje zvýšená miera dezinformácií, sú za ňu spoluzodpovední aj oni, lebo potláčaním polemiky a neochotou rozlišovať medzi legitímnou kritikou a cielenou dezinformáciou spôsobili v hlavách ľudí taký zmätok, že tí už neveria ničomu alebo všetkému.

Som rozčarovaný z toho, že pri takom významnom sviatku, akým bezpochyby je 30. výročie nezávislosti Slovenskej republiky nedokázal nijaký politik povedať hlbšiu myšlienku. Tiež mi nie je jasné, ako sa dá oslavovať okrúhle výročie založenia štátu a ani len pri tom nespomenúť jeho zakladateľov. A prosím nemoralizovať autoritatívnou povahou Vladimíra Mečiara. Všetci významní vodcovia slovenského národa boli autoritatívni až despotickí. Od Ľudovíta Štúra cez Vajanského, Štefánika, Hlinku až po Husáka a Mečiara, všetci mali osobnostné defekty. Ale to, že nesúhlasíme s ich metódami alebo jednotlivými krokmi, nemôže znamenať, že ich vymažeme z dejín a budeme sa tváriť, že Ľudovít Štúr, ktorý podľa kritiky Jána Francisciho považoval ľudí len za „holje mašiny“, nebol otcom národa, že Andrej Hlinka s fašizoidnými sklonmi nevybojoval Slovákom autonómiu, že Gustáv Husák nepresadil federáciu a že Vladimír Mečiar nezaložil štát. Je na diskusiu, prečo sa v našich moderných dejinách presadzujú len takéto typy lídrov, ale ignorovať ich je smiešne. Najmä vtedy, ak ste si samostatný štát neželali, dnes ho len trpíte a musíte ho aspoň formálne pripomenúť, lebo stojíte na jeho čele (ako Zuzana Čaputová) – alebo ste pri rozdelení Česko-Slovenska plakali, z rozmaru milionára ste si kúpili funkciu prezidenta a 30. výročie nezávislosti štátu, na čele ktorého ste stáli, jednoducho odignorujete – ako Andrej Kiska.

Slovensko nevyhnutne potrebuje novú štátnu doktrínu. Mala by byť založená na našich historických skúsenostiach a komparatívnych výhodách, a preto by mala byť postavená na nasledujúcich pilieroch:

1) VYHLÁSIŤ SLOVENSKÚ REPUBLIKU ZA MIEROVÝ ŠTÁT UPROSTRED EURÓPY. Pacifistická tradícia svetoznámych slovenských tolstojovcov, pasívny odpor voči potlačeniu Pražskej jari, nenásilná Nežná revolúcia, výzva pápeža Františka (aby sa Slovensko stalo poslom mieru v srdci Európy), ale aj výborné vzťahy s oboma stranami mnohých konfliktov, sú naše komparatívne výhody, na ktorých by sme mali postaviť identitu nášho štátu. Zásadnými nástrojmi takejto politiky by mala byť ponuka sprostredkovania mierových rozhovorov na našom území, podpora odzbrojenia, zákaz vývozu zbraní a odmietanie sa podieľať na vojenských intervenciách bez mandátu OSN, to všetko garantované ústavou.

2) OCHRANA MALÝCH NÁRODOV. Nosíme v sebe morálny dlh, ktorý nám zanechali takí velikáni, ako nórsky spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Bjørnstjerne Bjørnson, ktorý nás urputne bránil na medzinárodnej scéne proti národnostnému útlaku. Obrana práv utláčaných národov, ktoré bojujú o vlastnú emancipáciu či záujmov malých štátov by mala byť našou zahraničnopolitickou prioritou.

3) VZDELANIE A KULTÚRA AKO ZÁKLAD PROSPERITY NÁRODA. Slovensko prosperovalo vždy vtedy, keď malo vládcov, ktorí rozvíjali vzdelanosť, vedu a umenie. Preto bol pre nás knieža Rastislav dôležitejší ako Svätopluk, Matej Korvín nám dal viac ako Žigmund Luxemburský a Mária Terézia posunula civilizačný rozvoj na vyššiu úroveň ako František Jozef I. Preto sa nám darilo za prezidenta Masaryka, a preto sme zaznamenali taký kultúrny skok za povereníka osvety Laca Novomeského, ktorý za štyri roky položil základy intelektuálnej infraštruktúry Slovenska: založil Slovenskú akadémiu vied, Slovenskú filharmóniu, Slovenskú národnú galériu a sieť odborných škôl na celom Slovensku. Dnešný úpadok je zničujúci, školstvo je zdevastované a štátna podpora kultúry je na historickom chvoste – len Maďari dávajú na kultúru toľko, čo my na vojenské výdavky...

4) BRATSTVO A SVORNOSŤ. Heslo z historickej štúrovskej zástavy z roku 1848, ktoré už dávno malo viať na prezidentskej štandarde, je skôr želaním ako vyjadrením priorít, ktoré vyznávame. A predsa sa tieto hodnoty musia stať základom našej štátnej identity. Dnes, keď nevieme zaistiť, aby bola spoločnosť slobodná, sociálne spravodlivá a súdržná, je to najlepší spôsob, ako sa vydať týmto smerom.

Nestačí iba imitovať Západ. Musíme sa pokúsiť o vlastné riešenia. K takejto odvahe by nás mala viesť hlava štátu. Ale ako môže, keď ani nie je stotožnená s vlastným národom?“ Podotkol, pokiaľ sa niekto rozhodne byť pevnou súčasťou tohto politického spoločenstva, nemal by našu kultúru ignorovať. Najmä nie tí, ktorí chcú na Slovensku vládnuť. „Ak politik necituje myšlienky našich velikánov, ak s nimi nepracuje a nenadväzuje na ich historické úsilie alebo ich dokonca vôbec nepozná, nemôže ani len pochopiť (povedané slovami Jozefa Miloslava Hurbana), čomu nás učia naše dejiny, odkiaľ smerujeme a kam kráčame.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik

Potrebujeme vašu podporu, ktorú nám môžete prejaviť ZDIEĽANÍM našich článkov. Myslite na to a po prečítaní článku kliknite na ZDIEĽAŤ. ĎAKUJEME