Vianoce, dnes pre nás tak samozrejmé obdobie plné konzumu, svetielok a sentimentu; teda osláv, ktoré často zakrývajú pravý zmysel týchto sviatkov. Tým zmyslom je samozrejme pre kresťanov príchod najdokonalejšieho Svetla a duchovného konzumu pre naše srdcia – Ježiša Krista. Pokiaľ si tento zmysel uvedomujeme, tak radosť z onoho vonkajšieho pozlátka naokolo je v rozumnej miere prijateľná. A s ňou prichádza i otázka, že ako sa to všetko vlastne vyvinulo. Ako Vianoce nadobudli svoju legendárnu noblesu a eleganciu, všetky tie zvyky a tradície od betlehemov a vianočných stromčekov po vianočné hostiny a pozdravy. Mnohé z toho nám do kresťanského prostredia priniesla práve šľachta, ktorej zvyklosti (nezanedbajúc i ľudový folklór ako významnú studnicu tradícií) boli inšpiráciou aj pre nižšie spoločenské vrstvy.
V tomto článku chcem prostredníctvom kompilačnej metódy zhrnúť (z viacerých zaujímavých zdrojov) to, čo vieme o aristokratických Vianociach, ktoré v značnej miere formovali zvyklosti minimálne meštianskej triedy. V prípade Vianoc boli totiž ich symboly spoločné pre všetkých.
Poďme ale poporiadku. Čo o Vianociach vlastne vieme? Sprievodca základnými pojmami nesúci názov Život v stredoveku od Vlastimila Vondrušku začína o Vianociach hovoriť v súvislosti so zimným slnovratom (solstícium), ktorý nastáva okolo 22. decembra. Ten bol od praveku ústredným bodom ročného cyklu, kedy symbolicky končila zima, dni sa začali predlžovať a vracala sa jar. Bol odpradávna dôvodom na oslavy, a preto sem Cirkev umiestnila biblickú udalosť narodenia Božieho syna – Krista, aby prekryla staršie pohanské tradície.
Oslava Vianoc vyzerala v stredoveku inak ako dnes. Nadväzovala na oslavy adventu, išlo o sviatok veselý a bujarý, sprevádzaný bohatými hostinami, tancom, sprievodmi a inou neviazanou zábavou, ako ho opisuje traktát Pojednaní o Štědrém večeru, ktorý vznikol v druhej polovici 14. storočia a ktorého autorom bol mních pražského Břevnovského kláštora Ján z Holešova. Ten spísal tento traktát pre kráľa Karola IV. Podľa neho sa ľudia bavili, hrali kocky, opíjali sa, veštili, dokonca obetovali pohanským bôžikom, ale niektorí sa tiež postili, dávali si darčeky, piekli vianočky a obdarovávali chudobných. Až vplyvom kresťanstva sa podoba vianočných osláv pomaly menila a v dobe baroka získala podobu rodinných sviatkov pokoja a mieru.
Dôležitým symbolom kresťanských Vianoc sú betlehemy, ktoré majú dlhú tradíciu. Nepochádzajú síce zo šľachtického prostredia, no i tak je dôležité ich spomenúť. Prvýkrát s touto myšlienkou prišiel zakladateľ františkánskeho rádu sv. František z Assisi. Ten v roku 1223 postavil v jaskyni neďaleko Assisi jasle vystlané senom a pri nich zorganizoval svätú omšu – najdôležitejšiu časť vianočných osláv katolíka. Podľa tejto legendy sa začali v minoritských kostoloch stavať jasle a pri nich sa hrali krátke scény o narodení Ježiša Krista, z ktorých sa neskôr vytvoril zvyk stavať v kostoloch figúry namiesto živých ľudí. Pôvodné figúry boli v životnej veľkosti. Neskôr sa z praktických dôvodov začali betlehemy zmenšovať. Malé skriňové betlehemy si zhotovovali aj prostí ľudia a samozrejme sa s nimi chodilo i koledovať.
Historik a kurátor v Múzeu mesta Bratislavy Daniel Hupko (ktorého tu budem dnes často citovať) dopĺňa tento faktografický aparát o betlehemoch a vysvetľuje, že v našom regióne ich veľmi spopularizovali cirkevné rády, najmä jezuiti a kapucíni, ktorí ich počas Vianoc vystavovali, a bola to výnimočná vec, na ktorú sa chodili pozerať široké vrstvy. Nastal tu však aj neblahý cisársky zásah Jozefa II., ktorý počas svojich reforiem zakázal stavanie betlehemov v kostoloch, lebo to považoval za vystavovanie hračiek v chrámoch a pripadalo mu to nepatričné. To však nebránilo širokým vrstvám ľudu, aby si betlehemami zdobili svoje domácnosti.
Po betlehemoch sú ikonickým symbolom Vianoc stromčeky. Úplne prvým dokladom o existencii osvetleného vianočného stromčeka v Nemecku je zápis v brémskej kronike z roku 1570, ktorý hovorí o jedličke ozdobenej v cechovom dome datľami, sladkosťami a papierovými ozdobami v tvare kvetov. O vianočných stromčekoch Daniel Hupko ďalej píše: „Vianočný stromček začali v Európe presadzovať panovnícke rodiny. Keďže šľachta veľmi rada napodobňovala štýl vládnucich rodín, tak vianočné stromčeky prevzala do svojich domácností. Chudobní ľudia sa s nimi zoznámili práve v šľachtickom prostredí, keďže stromčeky boli súčasťou výzdoby šľachtických sídiel. Videli ich buď v rámci práce alebo počas vianočných sviatkov, keď im šľachtická rodina pod stromčekom rozdávala vianočné nádielky. Od šľachty ho potom ľudia prevzali aj do svojich domácností.“
Franz Kollarz: Štedrý večer v Hofburgu vo Viedni, xylografia z 19. storočia
zdroje: Schloß Schönbrunn Kultur – und Betriebsges. m. b. H.; habsburger.net
V roku 1816, ako si ešte viac priblížime, prenikol stromček na viedenský cisársky dvor a v roku 1830 i do mníchovskej panovníckej rezidencie. Osobne mám stále v pamäti aj dokonalý výjav z oslavy Vianoc z historického seriálu Victoria (2016 – 2019), ktorý opisuje život britskej kráľovnej Viktórie. Znázornenie tamojšej oslavy Vianoc totiž vychádza z reálnej udalosti, kedy v roku 1840 v kráľovskom sídle vo Windsore nechal postaviť a ozdobiť vianočný stromček princ Albert Sasko-cobursko-gothajský, manžel kráľovnej Viktórie. Daniel Hupko k roku 1840 dopĺňa aj stavanie stromčeka v parížskom sídle vojvodu Ferdinanda Orleánskeho, za čím stála jeho manželka vojvodkyňa Helena z Mecklenburgu. Obaja „stavitelia stromčekov“ z roku 1840 pochádzali z nemeckého prostredia, v ktorom bol tento zvyk už samozrejmosťou.
Vrátiac sa do nášho historicko-geografického prostredia, musíme sa zastaviť v cisárskej Viedni. Príbeh prvého vianočného stromčeka vo Viedni pútavo opisuje Ingrid Zalneva na svojom zaujímavom webe – travelpotpourri.net – opisujúcom mnohé z cisárskeho prostredia.
„Prvý vianočný stromček vo Viedni (1814) sa objavil v dome židovského bankára Nathana Adama Arnsteinera, a to vďaka jeho manželke, ktorá si tento zvyk priniesla zo svojej domoviny, z protestantského severného Nemecka. A čo viac, zmienka o tomto stromčeku sa nachádza v záznamoch viedenskej tajnej polície! … 26. decembra 1814 pozvala spoločenskú a umeleckú elitu do svojho salóna, kde pozornosť upútala novinka – vianočný stromček. Rakúsky minister zahraničia Metternich sa vianočnej párty nezúčastnil, mal tam však svojich špehov, ktorí potom podrobne zaprotokolovali do správy pre tajnú políciu, ktorí pokrstení i obrezaní hostia sa zúčastnili večierka s vianočným stromčekom, pri ktorom sa spievali pesničky a rozdávali darčeky.
Oficiálna história tradície vianočných stromčekov vo Viedni sa však začala až o dva roky neskôr, no opäť v tom mala prsty žena. Bola to princezná Henrietta Nasavsko-Weilburská, manželka arcivojvodu Karola Ľudovíta Rakúsko-Tešínskeho. V júli 1816 sa im narodila dcéra Mária Terézia Izabela a šťastná matka sa rozhodla pre ňu zorganizovať oslavu s vianočným stromčekom. Na slávnosti v ich mestskom paláci bol prítomný aj cisár František I. Rakúsky, ktorému sa tento nápad tak zapáčil, že aj on vystavil vo svojom sídle – v Hofburgu jedličku ozdobenú sviečkami. No a čo mal cisár, to predsa nesmelo chýbať vo viedenských aristokratických rodinách…“
Vianočné stromčeky sa v šľachtickej rezidencii umiestňovali väčšinou v najreprezentatívnejšej miestnosti, stojac na stole prikrytom obrusom. Stromček nemusel byť len jeden, stavalo sa ich aj viac. Vo viedenskom sídle cisárskej rodiny v druhej polovici 80. rokov 19. storočia by sme našli až štyri vianočné stromčeky umiestnené na stoloch, obsypané horiacimi sviečkami a na vrchole dekorované figúrkami anjelov.
Cisárska rodina oslavuje Vianoce.
zdroj: pinterest/Anna Kathrin
Daniel Hupko vo svojej štúdii uvádza citáciu z knihy princeznej Štefánie Belgickej (Měla jsem být císařovnou), ktorá približuje atmosféru Vianoc na ďalšom panovníckom dvore – v bruselskom sídle kráľovskej rodiny: „V jedálni stáli dve alebo tri obrovské jedle obťažkané najrozkošnejšími maličkosťami, najlepším kandizovaným ovocím a inými prelahodnými vecami, ktorých vrcholce siahali až po strop. Nespočetné sviečky vrhali svoj magický svit po stromoch, ktoré napĺňali miestnosť svojou živicovou vôňou.“
Medzi ozdobami, ktoré by ste na vianočných stromčekoch v šľachtických sídlach mohli obdivovať boli okrem sviečok aj sklenené gule, ktoré sa začali objavovať od 70. rokov 19. storočia, potom ozdoby z papiera v tvare kvetov či hviezd, reťaze z farebného papiera, trvanlivé pečivo, jablká, orechy, sušené ovocie či rôzne postavičky. Šľachtické rodiny, ktoré boli orientované na Habsburgovcov, si mohli svoj vianočný stromček ozdobiť aj čokoládovými ozdobami vo farbách panovníckej rodiny a s portrétmi jej členov vrátane cisára a cisárovnej. To súvisí aj s príchodom kolekcií – súprav figúrok vyrobených z čokolády, ktoré Daniel Hupko datuje na začiatok 20. storočia.
V štúdii sa spomína aj atmosféra Vianoc na metternichovskom zámku Plasy: „Knieža so zvončekom… uviedol… svojich hostí do veľkej zámockej sály, dve poschodia vysokej, kde stál krásny vianočný strom vysoký až po strop, žiarivo osvetlený horiacimi sviečočkami. Na dlhých stoloch boli pripravené darčeky…“ No a tu sa dostávame k ďalšiemu vianočnému zvyku – darčekom, ktoré si deti nenachádzali na zemi pod stromčekom, ale na stole. Pôvodne však Vianoce neboli vnímané ako príležitosť niekoho obdarovať. Darčeky sa stali ich súčasťou až v priebehu 19. storočia. Ľudia si veľmi často dávali praktické veci či predmety každodennej potreby. Hračky boli veľmi vzácne, pretože neboli také dostupné ako dnes. A nakoľko sa tieto „detské radosti“ vyrábali ručne, boli aj veľmi drahé. Pokiaľ sa hračka v priebehu roka pokazila, bolo zvykom ju dať opraviť a následne opäť na Vianoce darovať. Ľudia si v minulosti ďaleko viac vážili svoje veci, ktoré pokiaľ sa dali opraviť, nevyhodili a nezamenili za nové.
Táto habsburská rodinná idyla, zobrazujúca zosnulého cisára spolu s jeho vnúčatami na zámku Wallsee, v rezidencii jeho dcéry Márie Valérie, bola uverejnená v pamätnom čísle Illustrierte Zeitung v roku 1916. Bolo to krátko po cisárovej smrti a malo to za cieľ posilniť vlastenecké cítenie uprostred prvej svetovej vojny.
zdroje: Schloß Schönbrunn Kultur – und Betriebsges. m. b. H.; habsburger.net
Šľachtické rodiny neobdarovávali darčekmi len svoje deti či deti svojich zamestnancov, ale aj deti na svojom panstve. V štúdii Daniela Hupka sa spomína, že v rokoch 1909, 1910 a 1913 navštívila smolenickú školu grófska rodina Pálffyovcov, aby osobne odmenila žiakov, ktorí sa vedeli najlepšie vyjadrovať v maďarčine. Ich návšteva bola spojená s rozdávaním darčekov, akými boli sladkosti či teplé zimné oblečenie. V duchu pestovania dobročinnosti sa vybrala aj arcivojvodkyňa Mária Valéria 24. decembra 1897 rozdávať darčeky dvanástim chudobným deťom pri stromčeku na školskej slávnosti vo Wallsee. Dotyčné deti tu dostali kompletné nové oblečenie. Vidíme teda, že šľachta – obzvlášť šľachtičné, ktoré boli k tomu vedené – sa v zmysle hesla „Pomáhať cťou“ venovala aj charitatívnej činnosti a to intenzívnejšie počas vianočných sviatkov.
K Vianociam patrí aj cestovanie – členovia rodín cestujú veľakrát zďaleka, aby tieto sviatočné „dni rodiny“ strávili spolu. Čosi podobné môžeme pozorovať aj u šľachty, ktorá cestovala, aby zimu vrátane Vianoc prežila vo svojich mestských palácoch. To je napríklad aj dôvod, prečo v bohatých zbierkach dobových fotografií Andrássyovcov z kaštieľa v Betliari nenájdete jedinú fotografiu s vianočnou atmosférou a vianočným stromčekom, ako pre Nový Čas potvrdila riaditeľka Múzea Betliar Timea Mátéová. Andrássyovci sa skrátka na začiatku zimy taktiež často vracali do svojich zimných sídiel, napríklad do paláca Emanuela Andrássyho aj jeho syna Gejzu nachádzajúceho sa v Budapešti.
Predposlednou vianočnou záležitosťou je pochopiteľne štedrovečerná hostina. Tá mala pôvodne sedem až deväť chodov. Bol to veľkolepý stolovací obrad, ktorý trval aj vyše dvoch hodín. To čaro okolo štedrovečerného stola vzbudzovalo dlho očakávanú radosť z príchodu niečoho výnimočného. Takto bohato sa totiž nejedlo každý deň. Daniel Hupko aj v tomto bode bohato približuje, čo na stole katolíckej šľachty z okolia Bratislavy nesmelo na Štedrý večer chýbať.
„Keby sme sa zahĺbili do nejakých zachovaných jedálnych lístkov, ktoré sa tlačili pri príležitosti šľachtických štedrovečerných hostín, určite by sme začínali oblátkami. Ako predjedlo by boli povedzme ustrice, slávky či žabacie stehienka. Nasledovala pôstna polievka, populárna bola najmä rybacia. Hlavným jedlom bola ryba s nejakou zeleninovou prílohou. Tá sa pripravovala na rôzne spôsoby, v žiadnom prípade to nebol vyprážaný kapor ako dnes. Potom mohlo prísť ďalšie hlavné jedlo, medzi šľachtou bola obľúbená napríklad špargľa.
Aj u šľachty sa na štedrovečernom stole objavovalo strukovinové jedlo, aj keď delikátnejšie upravené ako v remeselníckych rodinách. V ďalšej várke prichádzajú honosné zákusky, vianočné pečivo či pudingy. V Bratislave sa často jedli bajgle a bratislavské rožky. Zakončením večere bol likér. Z každého chodu bolo treba ochutnať, takže porcie boli menšie, rôznorodé a medzi jednotlivými chodmi sa konverzovalo.“
Ďalšími pôstnejšími lahôdkami boli špeciality ako slimáky, kaviár, korytnačky či dokonca bobry a vydry (od stredoveku vnímané ako ryby, s ktorými žijú vo vode), ktoré dolaďovali pôstne polievky. 25. a 26. decembra sa už smelo podávať mäso. Hydina ako morka, hus či kačica bola na vianočnom menu už v 19. storočí úplnou samozrejmosťou.
Andrássyovci teda väčšinou cestovali na Vianoce do svojich mestských palácov, výnimočne sa však vyskytla aj situácia, že predsa len strávili Vianoce v Betliari. V tomto prípade vieme aspoň z opisov, ako ich honosné stolovanie vyzeralo. Timea Mátéová nám to približuje: „Bolo veľmi okázalé. Páni sa obliekali pri príležitosti večere do fraku a dámy mali na sebe večerné toalety (pozn. red.: výnimočná večera = sviatočné oblečenie; ako mi vštepovali v detstve moji rodičia. K štedrovečernému stolu sme vždy sadali sviatočne oblečení). Večera pozostávala až z 25 chodov a končila sa podávaním dezertov a fajčením cigár v salóne kaštieľa.“
No a čo by to boli Vianoce bez vianočných pozdravov? Ja si ešte pamätám bohatú výmenu papierových vianočných pohľadníc, ktoré časom vystriedali elektronické emailové pozdravy a tie zas krátke textové správy či správy na sociálnych sieťach. Tieto správy obsahujú nejakú tú básničku, ktorá je zakončená žičením pokojného a príjemného prežitia vianočných sviatkov. Keď sa však vrátime k vianočným pohľadniciam, tak zistíme, že ich posielanie sa stalo bežným na prelome 19. a 20. storočia.
„Prvýkrát poslal takýto pozdrav v roku 1827 český gróf Karel Chotek. Mal príliš veľa povinností a nechcelo sa mu odovzdávať novoročné priania osobne. Takže dal vytlačiť kartičky, ktoré boli ospravedlnením, že neprišiel, a rozposlal ich svojim príbuzným a známym. Postupne sa to ujalo a na konci 19. storočia bol v obchodoch široký sortiment novoročných prianí. Od jednoduchých až po veľmi drahé otváracie či posypané rôznymi trblietkami…“, približuje Daniel Hupko.
V knihe Císař František Josef zcela privátně som našiel jeden vianočný pozdrav, ktorý dostal samotný cisár František Jozef I. od istej Viedenčanky. Tým by som ukončil tento môj krátky exkurz do aristokratických Vianoc, ktoré sa stali vzorom aj pre nižšie vrstvy, obzvlášť z mestského prostredia. „Veselé Vianoce, nebeský mier, nech je dopriaty Večnej Výsosti cisárskeho domu, Viedni a monarchii. S úctou venuje Hannerl Heimrothová, Viedeň, 23. XII. 1899.“
Zdroj: Christianitas
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik
Potrebujeme vašu podporu, ktorú nám môžete prejaviť zdieľaním našich článkov. Myslite na to a po prečítaní článku kliknite na zdieľať. ĎAKUJEME!