Nedávne komentáre bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej vrhajú svetlo na dvojakú hru, ktorú Nemecko, Francúzsko, Ukrajina a Spojené štáty hrali v období pred februárovou ruskou inváziou na Ukrajinu. Pre Consortium News to skonštatoval bývalý spravodajský dôstojník námornej pechoty Spojených štátov a zbrojný inšpektor OSN, dnes komentátor, expert a spisovateľ Scott Ritter.
Rusko sa nechalo oklamať
Zatiaľ čo takzvaný "kolektívny Západ" (USA, NATO, EÚ a G7) naďalej tvrdí, že ruská invázia na Ukrajinu bola aktom "nevyprovokovanej agresie", skutočnosť je úplne niekde inde: Rusko sa nechalo oklamať a uverilo, že existuje diplomatické riešenie násilia, ktoré vypuklo v oblasti Donbasu na východe Ukrajiny po prevrate na Majdane v Kyjeve v roku 2014 podporovanom Spojenými štátmi.
Namiesto toho Ukrajina a jej západní partneri iba získavali čas, kým NATO vybuduje ukrajinskú armádu schopnú obsadiť celý Donbas a tiež vysťahovať Rusko z Krymu.
Získavala Merkelová čas pre Ukrajinu?
V rozhovore pre Der Spiegel z minulého týždňa Merkelová spomenula mníchovský kompromis z roku 1938. Porovnala rozhodnutie, ktoré musel urobiť bývalý britský premiér Neville Chamberlain v súvislosti s nacistickým Nemeckom, so svojím rozhodnutím postaviť sa proti členstvu Ukrajiny v NATO, keď bola táto otázka vznesená na summite NATO v Bukurešti v roku 2008.
Merkelová sa domnievala, že zdržiavaním členstva v NATO, a neskôr presadzovaním minských dohôd, získava Ukrajina čas, aby mohla lepšie čeliť ruskému útoku, rovnako ako sa Chamberlain domnieval, že získava pre Veľkú Britániu a Francúzsko čas na to, aby zhromaždili sily proti hitlerovskému Nemecku.
Záver z tejto retrospektívy je ohromujúci!
Zabudnite na chvíľu na to, že Merkelová porovnávala hrozbu, ktorú predstavoval Hitlerov nacistický režim, s hrozbou, ktorú predstavuje Rusko Vladimíra Putina, a sústreďte sa radšej na skutočnosť, že Merkelová vedela, že pozvanie Ukrajiny do NATO vyvolá ruskú vojenskú reakciu.
Namiesto toho, aby túto možnosť úplne odmietla, presadzovala Merkelovú politiku, ktorej cieľom bolo zabezpečiť, aby Ukrajina bola schopná takémuto útoku odolať.
Zdá sa, že vojna bola jedinou možnosťou, ktorú odporcovia Ruska vôbec zvažovali.
Merkelová a Joe Biden na mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2015. (Mueller/MSC/Flickr)
Putin: Minsk bol chybou
Komentáre Merkelovej sú paralelné s tými, ktoré v júni predniesol bývalý ukrajinský prezident Petro Porošenko pre niekoľko západných médií. „Naším cieľom," vyhlásil Porošenko, „ bolo najprv zastaviť hrozbu, alebo aspoň oddialiť vojnu – zabezpečiť osem rokov na obnovenie hospodárskeho rastu a vytvorenie silných ozbrojených síl." Porošenko dal jasne najavo, že Ukrajina neprišla k rokovaciemu stolu o minských dohodách v dobrej viere.
K tomuto poznaniu dospel aj Putin. Na nedávnom stretnutí s manželkami a matkami ruských vojakov bojujúcich na Ukrajine, vrátane niekoľkých vdov po padlých vojakoch, Putin uznal, že bolo chybou pristúpiť na minské dohody a že problém Donbasu mal byť vtedy vyriešený silou zbraní, najmä vzhľadom na mandát, ktorý mu udelila ruská duma ohľadom oprávnenia použiť ruské vojenské sily na „Ukrajine“, nielen na Kryme.
Z Putinovho oneskoreného uvedomenia by mal prebehnúť mráz po chrbte všetkým tým na Západe, ktorí operujú mylnou predstavou, že teraz možno rusko-ukrajinský konflikt nejako vyjednať.
Žiadny z ruských tzv. diplomatických partnerov nepreukázal ani štipku integrity, pokiaľ išlo o skutočné odhodlanie k mierovému riešeniu etnického násilia, ktoré vyšlo z krvavých udalostí na Majdane vo februári 2014, ktoré zvrhli demokraticky zvoleného ukrajinského prezidenta s certifikátom OBSE.
Reakcia na odpor
Keď sa rusky hovoriaci obyvatelia Donbasu postavili na odpor proti prevratu a bránili demokratické voľby, vyhlásili nezávislosť na Ukrajine. Odpoveďou kyjevského režimu na prevrat bol osem rokov trvajúci krutý vojenský útok proti nim, pri ktorom zahynuli tisíce civilistov. Putin čakal osem rokov, než uznal ich nezávislosť, a potom vo februári začal rozsiahlu inváziu do Donbasu.
Putin vyčkával v nádeji, že minské dohody, garantované Nemeckom a Francúzskom a jednomyseľne schválené Bezpečnostnou radou OSN (vrátane USA), vyriešia krízu tým, že Donbasu poskytnú autonómiu a zároveň zostanú súčasťou Ukrajiny. Kyjev však tieto dohody nikdy nevykonal a Západ na neho nevyvinul žiadny tlak, aby tak urobil.
Odstup Západu, keď sa rozpadli všetky piliere vnímanej legitimity – od pozorovateľov OBSE (z ktorých niektorí podľa Ruska poskytovali ukrajinskej armáde cielené spravodajské informácie o ruských separatistických silách) až po dvojicu normandského formátu Nemecka a Francúzska, ktorá mala zabezpečiť plnenie minských dohôd; Spojeným štátom, ktorých samozvaná „obranná“ vojenská pomoc Ukrajine v rokoch 2015 až 2022 bola len o málo menej, než vlk v rúchu baránčom – to všetko podčiarkovalo krutú realitu, že nikdy nedôjde k mierovému riešeniu otázok, ktoré sú základom rusko-ukrajinského konfliktu.
Nikdy k nemu nedôjde
Zdá sa, že vojna bola riešením, o ktoré sa usiloval „kolektívny Západ“, a vojna je riešením, o ktoré sa usiluje dnešné Rusko.
Zasievajte vietor, zožnete víchricu.
Keď sa nad tým zamyslíme, Merkelová sa nemýlila, keď uvádzala Mníchov 1938 ako predobraz dnešnej situácie na Ukrajine. Rozdiel je v tom, že v tomto prípade nejde o ušľachtilých Nemcov, ktorí sa snažia zadržať brutálnych Rusov, ale skôr o dvojzmyselných Nemcov (a ďalších obyvateľov Západu), ktorí sa snažia oklamať dôverčivých Rusov.
To nedopadne dobre ani pre Nemecko, ani pre Ukrajinu, ani pre nikoho z tých, ktorí sa zahalili plášťom diplomacie, zatiaľ čo pred zrakmi verejnosti skrývali meč, ktorý držali za chrbtom.
AUTOR: Scott Ritter, zdroj: cz24news
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik