Slovensko nevenuje dostatočnú pozornosť vzdelávaniu, preto úroveň škôl a vedeckých inštitúcií za posledné roky výrazne   upadá, tvrdí. exminister školstva Juraj. Draxler.

Celý problém spočíva v nesystematickosti učebných plánov vzdelávacích inštitúcií, model zážitkového vyučovania vyznieva mimoriadne smiešne, ďalej v nedostatočnej motivácii pedagogických pracovníkov po finančnej a kariérnej stránke, ale aj v protekcionizme. Školstvo musí prejsť kritickou reflexiou, inak sa nám zrúti, myslí si bývalý minister školstva Juraj Draxler.

Vzdelávanie nie je pre nás priorita

Súčasný stav slovenskej spoločnosti nie je vôbec lichotivý. Tento jav je do istej miery zapríčinený aj tým, že Slováci si nevážia vzdelávanie. Financie do tohto rezortu neprúdia v dostatočnej miere, čiže aj v tom je „pes zakopaný:“

„Slováci k vzdelávaniu a k poznávaniu nemajú zvlášť prívetivý vzťah. Napríklad, ak Slovák zbohatne, nedá takmer žiadne peniaze na rozvoj vzdelania. Naozaj. Milionár dá s radosťou na šport. Na rôznu charitu. Na zvieratká. Sem-tam aj na obnovu pamiatok. Ale objem peňazí z domácich súkromných zdrojov, ktoré idú na propagáciu vedomostí, rozvoja šikovnosti, či vedy, je doslova minimálny,“ tvrdí Draxler.

Oveľa priaznivejšia situácia podľa neho vládne v Českej republike, ktorá aspoň si ako tak váži vedu a jej pracovníkov, ktorí sú sponzorovaní bohatými ľuďmi.

Ako národ nemáme byť na čo hrdý 

Podľa Draxlera vývoj infraštruktúry na Slovensku za posledných 30 rokov dosť upadá. No, zdá sa, že toto nikoho absolútne netrápi. Slováci sú veľmi ľahostajní voči sebe.

Typickým príkladom je toto kruté tvrdenie, no pravdivé, ktoré Draxler špecifikuje jasne:

„Tu sa za 30 rokov nie, že nepostavila žiadna väčšia nemocnica či trochu dlhšia električková trať. Z verejných peňazí nevznikajú žiadne nové školské budovy. Ale ani nové školy ako inštitúcie, sme zabetónovaní v socialistickej štruktúre. Popri tom ale zanikli napríklad vonkajšie športoviská drvivej väčšiny škôl a nikomu to tak nejako neprekáža.“

"Školstvo ako tak pozdvihli eurofondy, no aj tak dodnes nemáme vyhraté. Ak do vedy nezačali prúdiť eurofondy, štát predtým prakticky nechával kľúčové vedecké špičky sedieť medzi holými stenami," píše Draxler.

Na Slovensku sa začala budovať štátnosť už od obdobia renesancie, kedy vznikali dôležité inštitúcie poznania. Podobný vývoj podľa Draxlera platil aj v ostatných malých a veľkých štátoch. V Čechách pozdvihli za posledné roky úroveň vzdelávania vznikajúce interné múzeá vedy a ostatné vedecké akadémie.

Za zmienku pozornosti podľa exministra školstva stojí aj toto tvrdenie: „Kde vynašli jeden z najúspešnejších liekov proti AIDS, prešiel ňou vynálezca všetkých dnešných kontaktných šošoviek Wichterle, smerom k verejnosti odtiaľ desaťročia úspešne komunikuje astronóm Grygar a podobne.“ 

Slovensko v podstate nemá byť na čo hrdé, skôr sa spája s konzumom.

Draxler tu hovorí o veľkom probléme, ktorý sa musí začať okamžite riešiť: „Slovensko po osamostatnení nezaznamenalo žiaden rozvoj školstva či vedeckých inštitúcii. Národná hrdosť sa nespája s akadémiou, spája sa s hokejom alebo futbalom.“

Školstvo a korupcia 

Korupcia vysokých škôl nastala u nás po roku 1989, čiže po páde bývalého režimu. Veľká časť pracovných miest na vysokých školách bola obsadená po protekcii, s čím sa prakticky stretávame dodnes. 

Čo je za tým ? Dôvody podľa Draxlera sú tieto: 

„Slováci veľmi nemajú radi intelektuálne snaženie ("si nejaký veľmi múdry" je veľmi typická fráza). Za demokracie je to problém. Samozrejme, diplomy áno. Ceremónie tiež - stužková, promócie, inštalovanie rektorov, menovanie profesorov a rektorov, a všetky ďalšie nezmyselné ceremoniálne aktivity, ktorými je náš vysokoškolský priestor zavšivený na úkor efektívnej práce.“

„Väčšina obyvateľstva má zo škôl skôr traumu a odráža sa to aj v postoji ku školstvu. Rokmi ľuďom pohľad späť do značnej miery zružovie, veď škola, to bola mladosť. Ale pri hlbšom rozhovore zistíte, že mnohým z života v triedach ostali jazvy. Nezáživné výklady, neurotickí učitelia, niekde rozsiahle telesné tresty alebo aspoň kasárenský režim bez akéhokoľvek zmyslu. Výsledkom je aj to, že ľudia panikária, keď sa od nich chce nad niečím sa zamyslieť, pripomína im to hodiny zo školy. (O to horšie, že sa takto ľuďom znechutili aj naozajstné zamyslenia. V tomto sú "oslobodením" sociálne siete, kde zrazu môže platiť hocijaký "názor", veta, fráza, výkrik.)"

„Školstvo je zložitá záležitosť a politici mu nerozumejú. Ďalší z dôvodov, prečo ostáva na okraji záujmu. Nie je ťažké predstaviť si, že ak pôjde viac peňazí do stavby diaľníc, bude, plus mínus, aj viac diaľníc. Ak do zdravotníctva, budú nové cétečká. Ale školy? "Reformní" politici niekedy zvyknú zahlásiť "veď vieme, čo školstvo potrebuje, tak prečo sa nejde do toho!" Ak oproti takému sedím, tak sa ho opýtam, čo "to" teda je. A diskusia o tri minúty skončí. Pretože nevedia. Len opakujú vety rôznych aktivistov, o zážitkovom vyučovaní a podobne, ale s tým si naozaj vystačíte tak tri minúty."

Učiteľov a lekárov nemožno dať na jednu misku váh

Školstvo nevytvára žiaden priestor pre racionálne diskusie, nevenuje sa dostatočnej miere tímovej spolupráci, preto nerozumie sociálnym vzťahom. Diskusie sú nahrádzané kvetnatými intelektuálnymi frázami, ktoré neponúkajú konkrétne riešenia daného problému, tvrdí Draxler.

Učiteľov je relatívne dosť, lekárov stále menej a menej, nakoľko ide o náročné povolanie a preto tu podľa Draxlera platí iná mechanika vyjednávania: „Odchod lekárov by ľudí okamžite bolel. Lekárov je menej ako učiteľov a ľahšie sa zorganizujú. Lekárov je reálne nedostatok, učiteľov je v krajine, naopak, napriek nedostatku v niektorých špecifických odboroch, prebytok.“

Slovenské školstvo je nutné reformovať. Treba lepšie organizovať život pedagogických zamestnancov, systematickejšie ich podporovať zo strany kolektívu danej vzdelávacej inštitúcie, čiže efektívna reštrukturalizácia pomerov sa musí uskutočniť. Ak sa tak nestane, podľa Draxlera ako národ večne zahynieme.

„Bez podpory školstva, vedy, vzdelávania, naberania šikovností, racionality, jednoducho nemáme šancu na nejakú reálne samostatnú, sebavedomú existenciu ako krajina uprostred Európy. Musíme byť prínosom pre západnú civilizáciu, tak že sa jej priblížime vzdelanostnou úrovňou, konštatuje Draxler.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik