Bude to o psích oných. Viem, že to nevonia, ale aj psie exkrementy sa raz dostanú poslancom na stôl. Nemyslím tie, čo sa dajú chytiť, tému mám na mysli.

Problém, ktorý smrdí

Nedávno o tomto probléme hovorila už neviem ktorá televízia. Bolo to nechutné, všade samé kôpky. Malé i veľké. Musela som si zakrývať oči. Lenže problém je tu a treba o ňom hovoriť. Pred ním si oči nezakryjeme. A na chodníku už vôbec nie. Mohlo by sa vám stať to, čo jednej mojej známej.

Ale k tomu prídeme postupne, vyčkajte

Aby človek doma celkom nezblbol, musí  sa „vyvenčiť“. Ja chodím vždy navečer.  Vtedy aj psičkári vezmú svojich miláčikov a ide sa do lesa. Teda do prírody. V praxi to niekedy vyzerá  tak, že psík ide „vyvenčiť“ pána. Ťahá ho a pán za ním pobehuje. Ale pravda je taká, že pán ide „vyvenčiť“ psa, aby sa vypotreboval. Myslím ten pes, pánko to urobil doma. Niekedy havkovia nevydržia a urobia to tam, kde to na nich príde. Čo si dajú črevá roztrhnúť?

Raz som to videla v priamom prenose. Prišlo to naňho akurát pred kaštieľom. Psík zaujal polohu, pán vytiahol vrecko, navliekol si ho na ruku, oné šikovne zdvihol a zobral so sebou. Vreckom hompáľal popri boku. No fuj, nebol to pekný pohľad. Čo s tým ďalej urobil, to už vám nepoviem. Ale myslím, že domov to nedoniesol. Asi to  hodil do najbližšieho kontajnera. Alebo aj do priekopy. Lebo špeciálne nádoby na to oné som  u nás nikde nevidela. Len v telke.

Keby chodníky a trávniky vedeli rozprávať

Keby hovorili našou rečou, možno by nám prezradili aj toto: „ Pozor, je tu psie oné! Nestaň doňho!  Aj tu! A tu sa zas dieťa vykakalo! Tu,  pod tým lopúchom. Čo si slepý? Nevidíš? Dávaj pozor!“ Ľudia by poslúchli a dávali by pozor. Viac by  pozerali pod nohy a nestalo by sa, že stanú do toho a rozvláčia to kade-tade.

Niekedy si to donesú aj domov

Ako jedna moja známa. Na parkovisku sadla do auta, čuchá, ňuchá, podozrivo pozerá na muža, na deti. „ Fuj, kto to urobil?“ pýta sa.  „ Ja som to nebol,“ povedal muž. „ Ani ja, ani ja!“ skandovali deti.

Iste poznáte starú známu pravdu: „Kto vyňuchal, ten vyšťuchal.“ Svätá pravda! Doma vyšla žena z auta a smrad za ňou.  Až na rohožke zistila, že to ona, že to má na topánkach.

Nedávno som si na chodníku všimla dve kôpky. Boli blízko seba. Myslím, že od toho istého autora. Asi naraz nevydalo.  Včera na tých miestach pobehoval taký stredne veľký hafan. Sám ako ja. Bez pána. Obaja sme mali náhubok. Priznám sa, že ja ho nosím stále. Zo zvyku a pre istotu. Jeden nikdy nevie.

Citlivým povahám sa ospravedlňujem za tie dve kôpky aj za náhubok. Moje rúško je na toto oslovenie zvyknuté, ja ho tak volám a ono neprotestuje.  No a ten havino mal trošku iný náhubok. Ten nebol proti korone, ale proti uhryznutiu. Teda, nie aby jeho, ale aby on neuhryzol.  Ináč by som letela kade ľahšie. Havino oňuchal jednu z tých kôpok,  potom aj druhú a pozrel  sa na mňa. Porozumela som. „Ale no, havino, to som nebola ja!“ bránila som sa. „Ani ja!“ povedal a  pokrútil hlavou.

No neverte psovi.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik