Hoci členku Súdnej rady JUDr. Marcelu Kosovú, ktorú do jej funkcie zvolili sudcovia, na sociálnych sieťach nenájdete, niektoré informácie sa dostanú aj k nej. Aj na začiatku tohto jej vyjadrenia stál post analytika Samuela Spáča. Rozoberal v ňom článok z Plusky. Ten sa zaoberal bývaním sudkyne Kosovej.
Kosová je jednou z tých sudcov, ktorí dlhodobo kritizovali súdnu mapu a kroky exministerky Márie Kolíkovej. Tú ešte vo februári vyzvala, aby neklamala vo veci, na ktorú ju práve Kosová upozorňovala ešte rok pred tým. Vtedy šlo o analýzu, ktorá mala predpripraviť podklady pre súdnu mapu.
Reakcia sudkyne Marcely Kosovej je krátená redakciou. Rovnako aj medzititulky sú vkladom redakcie.
Nemala som pôvodne v úmysle na tento status reagovať. Bola som však opäť upozornená, že jeden z kolegov sudcov, ktorý patrí do nezávislej iniciatívy Za otvorenú justíciu (iniciatíva bez právnej subjektivity), urobil z pozície akéhosi redaktora rozhovor so Samuelom Spáčom, ktorý je zverejnený na ich stránke. A ako inak, rozhovor sa začal analýzou uvedeného článku a knihy.
Je to rozbor faktov nejakého celku na menšie časti. V praxi existuje niekoľko metodík, ako sa analýza vykonáva, neviem však o takej, kde sa analýza vykoná bez toho, aby analyzovaný produkt analytik videl alebo čítal. Syntéza je naopak proces, ktorým sa spájajú časti do celku. Syntéza, ako intelektuálny postup, sa používa vo vedeckých disciplínach využívajúc skúsenosti a logiku.
V statuse aj rozhovore sa podľa mňa uplatnila skôr snaha o syntézu, ktorej predchádzala analýza jednej zo spájaných častí bez jej znalosti. Snaha preto, že boli spojené veci, ktoré so sebou navzájom nesúvisia. Len sa predpokladá. Urobiť si predpoklad o niečom bez skutočného poznania, potom to spojiť s niečím ďalším a dospieť k záveru, ktorému sa má veriť, je podľa mňa odvážne aj na analytika.
Okrem kritiky mojej osoby bolo v statuse uvedené:„Na vyváženie, z mojej skúsenosti, patrí Marcela Kosová medzi príčetnejších sudcov. Sudcov, ktorí sa vedia vyjadrovať, vedia formulovať argumenty a často v ich názoroch možno nájsť niečo, čo možno považovať intelektuálne za zaujímavú výzvu, ak to aj nie je niečo priamo užitočné.“ Takže, asi tu máme sudcov príčetnejších a tých druhých. Dosť by ma zaujímalo, ktorí a akí to sú, a aké kritériá sa uplatňujú pri ich zaradení do týchto kategórií.
V čom je vraj načasovanie vyjdenia článku pozoruhodné? Je to v tom, že nedávno vyšla kniha, ktorú som napísala spolu s ďalšími sudcami. Kniha sa volá Agoniaiustitiae s podtitulom „Prežije právny štát v Slovenskej republike?“ Túto otázku si vraj kladú sudcovia s veľmi špecifickým trackrecordom.A ľudí predsa nezaujíma, na akom aute sudca jazdí, a je ťažké si predstaviť, že by česká sudkyňa písala svoje recepty. Prečo potom ukázať byt nejakej sudkyne.
Nuž takto. Sudcovia na Slovensku podávajú podrobné majetkové priznania, ktoré sú podrobne preverované a zverejňované. Môže si ich pozrieť každý. Sudcovia v Česku podávajú majetkové priznania, ktoré nie sú zverejňované ani preverované. Sú uložené v sejfe a nikto k nim nemá prístup.
Sudca sa má vyjadrovať len k veciam, ktoré sa týkajú súdnictva. V tom článku je vraj vytvorený priestor na politický aktivizmus. Kniha, ktorú sme napísali, je tiež trochu politický aktivizmus, a nie je to jednorazová vec, preto sa to zdá škodlivé. Zo svetovou literatúrou o problémoch právneho štátu asi kniha príliš komunikovať nebude, nebude asi ani spĺňať nejaké kritériá spoločenskovedného výskumu, neprešla nejakým serióznym recenzným konaním. K tomuto všetkému dospel niekto, kto knihu nečítal.
V tom, že sa verejne vyjadrujem? V tom, že som kritizovala súdnu mapu bývalej ministerky? V tom, že sa to, čo som kritizovala, ukázalo ako opodstatnené? V tom, čo píšem o pomeroch v súdnej rade? Toto všetko vyrušuje? Vyzerá to tak. Dokonca do takej miery, že bolo povedané, že toto nie je tá sudcovská zdržanlivosť. A ešte si aj dovolím ukázať, že bývam v panelákovom byte na sídlisku, ktorý som kúpila na úver. A povedať, že takto žije väčšina sudcov. Takto verejnosť nepresvedčíme o potrebe pretrhať korupčné väzby a o obrovských majetkoch sudcov nadobudnutých z nepoctivých zdrojov.
ESĽP rozlišuje medzi uvedením faktov a hodnotiacimi úsudkami. Existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich úsudkov nepodlieha dokazovaniu. Predpokladá sa však, že hodnotiaci úsudok bol urobený so znalosťou toho, čo je hodnotené. Napríklad prečítaním knihy, ktorá je hodnotená. Pretože dokonca aj hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek skutkového základu na jeho podporu, môže byť prehnaný. Otázky týkajúce sa fungovania justičného systému patria do rámca verejného záujmu, o ktorých diskusia podlieha vysokému stupňu ochrany podľa čl. 10.
Navyše, ak má aj diskutovaná téma politické súvislosti, toto samo osebe nepostačuje na zabránenie sudcovi, aby sa verejne vyjadril. ESĽP dokonca konštatuje, že strach z potrestania môže mať zmrazujúci účinok na výkon slobody prejavu sudcov, ktorí si prajú zúčastniť sa verejnej diskusie o otázkach, ktoré súvisia s výkonom súdnictva, s jeho správou alebo aj na tých sudcov, ktorí sa vyjadrujú kriticky voči politike či verejným inštitúciám (Kudeshkina v. Rusko, rok 2009). U nás sa to zjavne volá politický aktivizmus.
Článok v Plus7 dní, ktorý vyšiel pod názvom „Dáma v čiernom“ navyše nie je o mne. Súhlasila som s tým, aby sa zverejnilo ako bývam nie preto, že som išla demonštrovať môj luxus či vzácne historické alebo drahé autá v mojej garáži, ani okázalý životný štýl. Je o tom, ako žijú a bývajú sudcovia.
Svedčí o tom veta v článku: „Bývame v bytoch, domoch, ako aj iní ľudia, v žiadnych okázalých haciendách“. Ale chápem, že toto vyrušuje. Ono to totiž nesedí s tým, čo sme tu počúvali dva roky, ako treba novú súdnu mapu, lebo treba pretrhať korupčné väzby. Keď je niekto korumpovaný, tak nežije v byte na sídlisku splácajúc hypotéku. Dovolila som si narušiť akýsi postupne sa vytvárajúci naratív (teraz tak často používaný výraz), ktorým je masírovaná verejnosť o nehodných sudcoch.
Je zaujímavé sledovať snahu o vytvorenieči definovanie akýchsi prúdov v justícii, a za každú cenu ma do nejakého zaradiť. Mám to šťastie, že nie som politik, preto sa nemusím vtesnať do žiadnej škatuľky. Ani žiadneho prúdu, nemusím mať prívlastok liberálna, konzervatívna, stredoprúdová, ľavicová či pravicová.
Žiaden sudca. Môžeme sa zamyslieť nad tým, či nie som teda tá korporativistka. Aby sme boli objektívni. Ak som teda korporativistka, alebo reprezentantka tohto prúdu v súdnictve, ako je možné, že som tvrdila, že podozrivých sudcov majú riešiť orgány činné v trestnom konaní a nie komisia súdnej rady?
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik