Tohtoročné majstrovstvá sveta vo futbale sa konajú v Katare. Predstaviteľom západnej liberálnej demokracie to vcelku nevadí. Ženy tu nemajú svoje práva, náboženské, etnické a sexuálne menšiny sú tu prenasledované. Tyrania zamestnancov z pohľadu zamestnávateľov tu taktiež nepozná hraníc.  „Od roku 2010, keď Katar získal právo usporiadať tohtoročný šampionát, zomreli v tomto štáte tisíce robotníkov, ktorí sem prúdili zo zahraničia," uvádza predseda strany Socialisti.sk Artur Bekmatov.

Katarský štát je typickým príkladom porušovania ľudských práv. Jeho vládcovia nemajú absolútne zľutovanie s prívržencami sexuálnych menšín, voči ktorým je namierená aj daná legislatíva pod hrozbou trestu smrti. Podobne aj náboženské a etnické menšiny predstavujú pre tento štát podružnú záležitosť. Takisto nepoznajú v Katare zľutovanie nad zahraničnými robotníkmi, ktorých využívajú jedna radosť na otrocké práce. Mnoho z nich aj za záhadných okolností zomiera. V Katare sa nad tým nikto nepohoršuje.

Predseda mimoparlamentného hnutia Socialisti.sk Artur Bekmatov informuje o krutých praktikách v Katarskom štáte v príspevku na sociálnej sieti:

„Futbalové MS v Katare ukazujú v plnej nahote cynizmus Západu pri narábaní s témou dodržiavania ľudských práv. Opätovne vidíme, že pre Západ je to len povestná palica, ktorou sa bijú nepohodlné psy. Šialene megalomanská myšlienka futbalových MS v Katare má jediný cieľ: masívne PR, pomocou ktorého vzrastie prestíž vládnucej dynastie al-Sání a ich ropného absolutizmu,“ reaguje Bekmatov.

„Absolutistická monarchia, bez politických strán, s paródiou na voľby, kde ženy aj na sklonku roku 2022 potrebujú k najvážnejším úkonom v živote súhlas mužského zástupcu. Kde legislatíva vychádza z práva šaríja, a tak sú kameňovanie, bičovanie či poprava ukotvené v legislatíve. Kde náboženské či etnické menšiny patria k občanom druhej kategórie. Kde obrovská masa zahraničných pracujúcich žije a zomiera v podmienkach na hranici otroctva a kde so sexuálnymi menšinami nemajú najmenšie zľutovanie. To je Katar v roku 2022,“ dodáva.

„Zahraniční robotníci (ktorí tvoria 86% obyvateľstva Kataru a až 94% pracovnej sily) pracovali v neľudských podmienkach. Nútení pracovať viac ako 12 hodín každý deň. V teplotách presahujúcich 40 stupňov. Bez možnosti schovať sa v tieni, s prístupom k vode, s úbohou bezpečnosťou pri práci, prespávajúc v preplnených a špinavých ubytovniach.

Vydaní napospas zamestnávateľovi. Keďže ešte donedávna fungoval v Katare systém Kafala, podľa ktorého môžu zahraniční robotníci zmeniť prácu, alebo opustiť Katar len so súhlasom zamestnávateľa. Tí to však zneužívali ešte viac: sú zdokumentované kvantá prípadov, keď robotníkom boli zabavené pasy, nevyplácané mzdy či vyhrážanie sa odovzdaním polícii či zákazom opustiť Katar. Do krajín juhovýchodnej Ázie sa mesiac čo mesiac vracali desiatky robotníkov. Mŕtvych. Okolnosti smrti sa nevyšetrovali, často sa ako príčina úmrtia uviedla formulka „prirodzená príčina smrti“, alebo "príčina smrti neznáma". Pričom každý z týchto mužov v produktívnom veku musel pred odchodom do Kataru nielen zaplatiť vysoký poplatok sprostredkovateľskej agentúre, ale aj absolvovať zdravotnú prehliadku,“ konštatuje Bekmatov. 

Nezisková mimovládna organizácia Amnesty International síce v minulosti kritizovala nútené práce v Katare, no legislatíva zostáva tu dodnes viac menej rovnaká. Išlo len o akýsi výkrik do tmy.

O pokrytectve Západu svedčí aj nasledovné konštatované tvrdenie Bekmatova:

„A na to, s akou intenzitou lídri západných štátov kritizujú úroveň ľudských práv v Rusku, Číne, Venezuele či Kube, bolo ich mlčanie v prípade Kataru až zahanbujúce. Skutočne je na tom Rusko s politickou pluralitou, alebo Čína s pracovnými podmienkami, na tom horšie ako Katar? Alebo Venezuela s postavením ekonomiky na ťažbe ropy či Kuba, ktorá nedávno zlegalizovala registrované partnerstvá pre osoby rovnakého pohlavia, s postavením sexuálnych menšín?“

Za všetkým treba hľadať obchod

Dôvod mlčania Západu v súvislosti s uplatnením neľudských praktík v Katare je podľa Bekmatova nasledovný:  

„Alebo v tomto mlčaní zohráva úlohu, že Katar bol vždy oddaným spojencom Západu vo vojenských operáciách na Blízkom Východe (v roku 2003 tu sídlilo velenie americkej armády pri invázii do Iraku, v roku 2011 sa zase Katar pripojil k operácii v Líbyi)? Že základňa al-Udeid je najväčšou základňou USA na Blízkom východe s viac ako 10 tisíc vojakmi? Alebo aj fakt, že popredné európske firmy dostali v Katare obrovské zákazky?" 

Nezisková mimovládna organizácia Amnesty International síce v minulosti kritizovala nútené práce v Katare, no legislatíva zostáva tu dodnes viac menej rovnaká. Išlo len o akýsi výkrik do tmy.

O pokrytectve Západu svedčí aj nasledovné konštatované tvrdenie Bekmatova: „A na to, s akou intenzitou lídri západných štátov kritizujú úroveň ľudských práv v Rusku, Číne, Venezuele či Kube, bolo ich mlčanie v prípade Kataru až zahanbujúce. Skutočne je na tom Rusko s politickou pluralitou, alebo Čína s pracovnými podmienkami, na tom horšie ako Katar? Alebo Venezuela s postavením ekonomiky na ťažbe ropy či Kuba, ktorá nedávno zlegalizovala registrované partnerstvá pre osoby rovnakého pohlavia, s postavením sexuálnych menšín?“

Bekmatov konštatuje jeden zaujímavý fakt. Podľa ľavicového politika tohtoročný futbalový šampionát sa bude hrať na špeciálnom trávniku, na ktorom v minulosti zomreli od vyčerpania tisícky chudobných robotníkov. Nikto zo západných lídrov na to nepoukázal. Malá monarchia v Perzskom zálive je pre Západ vynikajúcim obchodným hráčom. V súčasnom svete je možné kúpiť si všetko a každého, uzatvára príspevok Bekmatov.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik