Václav Klaus cíti zo súčasného stavu frustráciu porovnateľnú s poslednými rokmi komunizmu. Uviedol to vo štvrtok dopoludnia na Crans Montana Forum vo švajčiarskej Ženeve. „Klasické politické spory, založené na dobre definovaných politických ideách, v minulosti formulované a autenticky zastupované politickými stranami, boli zdiskreditované. Boli nahradené televíznymi talk shows a tzv. expertnou demokraciou. Politici v nich nehrajú zásadnú úlohu. Dominujú populárni ‚herci' a vyvolení, nie zvolení experti,“ uviedol Klaus v prejave, v ktorom obsiahlo spomínal aj dnešné výročie 17. novembra.

Dnes je 17. novembra. Pred tridsiatimi tromi rokmi sa v tento deň konala v Prahe študentská demonštrácia, ktorej účastníci vrátane môjho syna boli brutálne napadnutí komunistickou políciou. Jej agresívny zásah odštartoval procesy, ktoré sú aj v cudzine známe ako tzv. zamatová revolúcia.

Prišla v pravú chvíľu. Komunizmus bol už taký ochabnutý, že nebol ani schopný, ani ochotný sa účinne brániť. Z toho dôvodu som znova a znova hovoril, že komunizmus nebol porazený. Zrútil sa sám. Nie všetci to radi počuli.

Sme znova na križovatke

Táto udalosť sa stala určujúcim momentom modernej histórie našej krajiny. Bola začiatkom našej cesty k slobode, parlamentnej demokracii a trhovej ekonomike. A, ako vždy dodávam, k normálnemu životu. O tri týždne som sa stal členom prvej postkomunistickej vlády a bola mi zverená funkcia ministra financií. To mi dalo príležitosť pripravovať koncept a spolupodieľať sa na prevedení radikálnej ekonomickej, sociálnej a politickej transformácie našej krajiny, vtedy ešte Československa.

Túto, v zahraničí už pozabudnutú, udalosť nespomínam bez istého zámeru. Naša skúsenosť z éry komunizmu by nemala byť zabudnutá, pretože je potrebné sa z nej poučiť. Mala by sa stať mementom v úsilí zvládnuť veľmi problematický a v mnohom prelomový dnešok. Sme znova na križovatke. Je to najdramatickejší moment posledných troch desaťročí.

Komunizmus nás poškodil v mnohých veciach. Neumožnil nám žiť spôsobom, ako žili v tom čase Švajčiari a ďalšie krajiny Západu. Viem o tom svoje. Polovicu svojho života som prežil v komunizme. Bola to strata, ochudobnenie, deprivácia, ale bolo to aj niečo s opačným znamienkom. Bol to zdroj poučenia. Vďaka tomu vnímame dnešnú realitu ostrejšie a naše kritické hodnotenie súčasnosti je radikálnejšie, než ako ju vidia tí, ktorí komunizmus neprežili. Komunizmom sme teda aj niečo získali.

Moja frustrácia začína byť porovnateľná s tým, čo som prežíval v posledných rokoch komunizmu

Nedopadlo to tak, ako sme chceli. Sny a ambície, ktoré sme mali v okamihu pádu komunizmu, sa bohužiaľ nestali dnešnou realitou. A to nemám na mysli iba našu krajinu alebo našu časť sveta.

Mám pochybnosti o vhodnosti jednej z viet, ktoré sú použité v programe tohto fóra, o vete, že „vstupujeme do nového sveta“ . Myslí sa tým teraz? V akom zmysle je tento svet nový? Ideme dopredu, alebo dozadu? Na Západe končí relatívne slobodná, pokojná a prosperujúca éra posledných desaťročí, ale je to „nový svet“?

Postdemokratický, postpolitický a postnormálny svet

Nehovorme o „novom svete“. Nazývajme to, kam teraz ideme, správnymi slovami. Nazývajme to postdemokratický, postpolitický a postnormálny svet. Nič nové v ňom nie je. Takúto situáciu ľudstvo zažilo už mnohokrát.

Vždy je to však trochu inak. Niečo nové v istom zmysle zažívame. Vidím to v strate normálnosti, racionality a zdravého rozumu. Niektorí často používame trefný výraz Aldousa Huxleyho „brave new world“, ale pre mňa patril dôraz vždy na prídavné meno „brave“. Toto zle preložiteľné slovo má v mojich očiach výlučne negatívny význam. Brave nemôže znamenať krásny, aj keď je to tak hocikedy prekladané. Bojím sa, že sa k jednej variante tohto „brave new world“ nezadržateľne blížime. Prežívame nebezpečnú éru politickej nestability a spoločenského, ekonomického a finančného chaosu, ktorého súčasťou je nová verzia potlačenia slobody a slobodných trhov.

Rozhodujúce prvky tejto zmeny začínali v politickej sfére

Už niekoľko desaťročí sme svedkami ústupu ideologických politických stretov. Základné otázky spoločnosti prestali byť politickou témou, čo súvisí s oslabovaním politických strán, ktoré sú už len mätúcim odvarom svojho pôvodného zmyslu. Sú viac zásterkou demokracie ako skutočnou demokraciou. V dnešnom svete sú záujmy väčšiny podriadené záujmom hlasných, agresívnych menšín a tie sú reprezentované arogantnými záujmovými združeniami, nie politickými stranami. Celok spoločnosti nie je reprezentovaný nikým a záujmy väčšiny nie sú brané do úvahy.

Klasické politické spory, založené na dobre definovaných politických ideách, v minulosti formulované a autenticky zastupované politickými stranami, boli zdiskreditované. Boli nahradené televíznymi talk shows a tzv. expertnou demokraciou. Politici v nich nehrajú zásadnú úlohu. Dominujú populárni „herci“ a vyvolení, nie zvolení experti. Ich úplne bezprecedentná rola bola dobre vidieť v covidovej pandémii. Politika, čiže vyhodnocovanie alternatív, skončila. O to isté sa usilovali komunistickí ideológovia. Aj tí sa snažili nahradiť politiku expertokraciou.

To, s čím dnes zápasíme, nie je importom z Východu

Spôsobili sme si to sami. Bol to Západ, ktorý otvoril stavidlá masovej migrácii prijatím ideológie multikulturalizmu. Bol to Západ, ktorý sa nechal vmanévrovať do hlbokej energetickej krízy tým, že podporoval fantasmagóriu environmentalizmu a Zeleného údelu, čo mu spôsobilo obrovskú ekonomickú škodu. A bol to Západ, ktorý si zlikvidoval svoju konkurencieschopnosť potlačením trhu extenzívnou a škodlivou reguláciou ekonomiky, založenou na politických imperatívoch. Predstupňom na nájdenie cesty k obnove Západu je zbaviť sa našich vlastných chýb a predsudkov. Nie je ním obviňovanie sveta okolo nás.

Venujme sa našim omylom, hovorme o návrate k politike s ideologickým obsahom. Hovorme o potrebe renesancie politických strán. Hľadajme nových odvážnych politických lídrov. Vráťme sa k „politickej politike“.

Kde nie je kompromis, tam je vojna

Súhlasím aj s tým, že je nutné „redefinovať zahraničnú politiku“, vrátiť jej jej pôvodný zmysel a obsah. Musí vyjadrovať a presadzovať národné záujmy. To si vyžaduje hľadať partnerov a odvážiť sa užitočných kompromisov. Ako vidíme v týchto chvíľach na Ukrajine, kde nie je kompromis, tam je vojna. Keď spolu nehovoríme, tak na seba strieľame. Všetky strany tohto konfliktu mali už dávno rokovať a vyjednávať. Nielen Rusi a Ukrajinci.

Táto vojna nespadla z neba. Dlho sa na nej pracovalo

Tamojšie problémy nezačali vo februári 2022. Už v roku 2014 som varoval pred destabilizáciou veľmi krehkej Ukrajiny a pred zneužívaním tejto krajiny k narastajúcej konfrontácii medzi Západom a Ruskom. „Konfrontácia“ sa bohužiaľ premenila na otvorenú vojnu s desaťtisícami obeťami, s rozsiahlou deštrukciou celých regiónov Ukrajiny a so zásadnou zmenou v atmosfére sveta. Je ľahké viniť agresora. Oveľa ťažšie je vidieť a pochopiť reťaz príčin a následkov, ktorá k 24. februáru 2022 viedla.

V písomnom predslove k úvodnej sekcii konferencie sa spomína „kľúčová úloha štátov juhovýchodnej Európy čakajúcich na NATO a EÚ“. Po svojej nedávnej návšteve Severnej Macedónie musím potvrdiť, že ľudia týchto krajín sú v neistote a že sa cítia zneužiť. Sú zúfalí z toho, že sú Západom nepretržite poučovaní ako nedospelí žiačikovia. Tieto krajiny sú bližšie k Istanbulu ako k Bruselu nielen geograficky, ale aj mentálne a historicky. Majú inú minulosť, kultúru, náboženstvo aj nedávnu históriu ako západná a stredná Európa, ale to treba rešpektovať.

Využime ženevské stretnutie na to, aby sme verejne vyjadrili svoje názory na tieto udalosti. Vráťme Crans Montana fóre jeho skoršiu veľkosť a význam. Odstrčme davoské fórum do bezvýznamnosti. Tam, kam skutočne patrí.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik