Nenávisť voči Rusku z pohľadu verejných činiteľov na Slovensku nepozná hraníc. Jej najväčším protagonistom je stúpenec amerikanizmu, rusofóbny šéf diplomacie Rastislav Káčer. Jeho názory o Rusku, najväčšom agresorovi od druhej svetovej vojny, pričom doslova prehliada oveľa väčšie zločiny USA , sú doslova jednou veľkou tragédiou. „Vyjadrenia ministra zahraničných vecí SR považujem za škandalózne a v 21. storočí absolútne neprípustné. Kolonializmus je na rovnakej morálnej úrovni ako fašizmus a ak si to Rastislav Káčer neuvedomuje, nemá na svojom poste čo robiť,“ upozorňuje na nerovnaký meter posudzovania vojnových udalostí Eduard Chmelár.

Príspevok politológa Eduarda Chmelára zverejnený na sociálnej sieti prinášame v plnom znení.

Tomu sa hovorilo vymazávanie historickej pamäte

Šéf slovenskej diplomacie Rastislav Káčer mi začína robiť starosti. Dramaticky mu zlyháva pamäť. V inak servilne vedenom rozhovore pre think-tank SFPA povedal okrem iného toto:

„Ja osobne si neviem spomenúť na žiadny iný konflikt od konca druhej svetovej vojny, pri ktorom by stály člen BR OSN agresívne napadol svojho suseda...“

Nuž, tak to je priam neuveriteľné, takáto náhla amnézia - a odrazu zabudnete na to, že najväčším agresorom od konca druhej svetovej vojny sú stále Spojené štáty, odrazu zabudnete na Vietnam, Grenadu, Juhosláviu, Irak, Líbyu, Sýriu, a už vôbec si nespomeniete na vojenské agresie Turecka, Izraela, Saudskej Arábie, akosi vám vypadli z pamäti tie milióny mŕtvych, o krvavých prevratoch organizovaných americkými spravodajskými službami v Indonézii, Chile a na mnohých iných miestach radšej zdvorilo pomlčíme. 

Tu krásne vidieť, na čo im tá ideologická barlička, trápne pomenovaná „ačohentizmus“, vlastne slúži

Okrem toho, že je to účelový nezmysel (je to podobný blud, ako keby ste umlčiavali poukazovanie na kauzy minulej vlády s tým, že je to „whataboutizmus“), postup je nasledovný: najprv odmietnuť kritiku prechádzajúcich vojenských agresií, nedopustiť žiadne analógie, porovnávania či uvádzania súčasných zločinov do širšieho medzinárodného a historického kontextu – a napokon popierať, že sa také niečo vôbec stalo. Tomu sa v úprimnejších časoch hovorilo vymazávanie historickej pamäte.

Oni sa samozrejme budú vykrúcať ako vždy, že „to je inéééé“ (nemali by sme takýto alibistický postoj pomenovať podľa ich vzoru „tojeineizmus“?), ale, prirodzene, nie je. Iné sú len vonkajšie okolnosti, podstata zostáva rovnaká.

Rastislav Káčer nemá na svojom poste čo robiť

Nečudo, že Rastislav Káčer svojou mentalitou nadväzuje na tie najodpornejšie tradície koloniálneho myslenia.

V tom istom rozhovore sa totiž nepriamo vyhráža rozvojovým krajinám podporujúcim vo Valnom zhromaždení OSN Rusko, keď na otázku, čo môžeme urobiť pre to, aby sa tieto štáty v ukrajinskom konflikte postavili na našu stranu, odpovedá:

„EÚ je predsa najväčší poskytovateľ rozvojovej pomoci na svete... Zrejme niečo robíme zle.“

To je vskutku pozoruhodné uvažovanie, že ani koloniálny dôstojník britského impéria z 19. storočia by to nepovedal inak...

Ak robíme niečo zle, tak predovšetkým to, že si neplníme svoje záväzky v oblasti rozvojovej pomoci.

Slovensko totiž nemá politické „záväzky“ iba prispievať 2 percentami HDP na vojenské výdavky v rámci NATO, ale aj vyčleňovať 0,7 % HDP na rozvojovú pomoc v rámci OSN.

Nikdy si tento záväzok neplnilo a dáva na tieto účely sotva desatinu dohodnutej sumy.

Pritom som presvedčený, že keby sme pomáhali v rámci rozvojovej pomoci ekonomicky, sociálne a environmentálne stabilizovať Blízky východ a severnú Afriku, prispievali by sme k mieru oveľa viac ako nákupmi zbraní.

Vyjadrenia ministra zahraničných vecí SR považujem za škandalózne a v 21. storočí absolútne neprípustné. Kolonializmus je na rovnakej morálnej úrovni ako fašizmus a ak si to Rastislav Káčer neuvedomuje, nemá na svojom poste čo robiť.

Utrpenie na Ukrajine sa nedá porovnať so žiadnym iným konfliktom

V tejto súvislosti treba pripomenúť slová indického ministra zahraničných vecí Subrahmanjama Džajšankara, ktoré vyslovil počas minuloročnej návštevy Bratislavy.

Džajšankar kritizoval Európanov, že sú príliš zahľadení do seba a predpokladajú, že celý svet bude riešiť ich problémy, pričom podobné problémy v iných častiach sveta ignorujú.

Doslova povedal: „Európske problémy sú problémy celého sveta, ale problémy celého sveta Európu nezaujímajú. To znamená, že ak máte problémy, potom sú to vaše problémy, a ak mám problémy ja, potom sú to naše problémy.“

Káčer tento postoj rázne odmietol s tým, že vraj utrpenie na Ukrajine sa nedá porovnať so žiadnym iným konfliktom.

Viete, ak im aj nebudeme neustále pripomínať ich zlé svedomie z Iraku alebo Afganistanu, stačí, keď sa pozriete na vojnu v Jemene, vedenú Saudskou Arábiou a výdatne podporovanú Spojenými štátmi, ktorá podľa OSN predstavuje najväčšiu humanitárnu katastrofu na svete.

Tento arogantný eurocentrizmus, ktorý tu predvádzajú ľudia typu Rastislava Káčera (ale do tohto sveta mentálne patria aj iní, napríklad súčasný veľvyslanec vo Veľkej Británii Robert Ondrejcsák sa otvorene vyjadril, že jeho vzorom je britský koloniálny dôstoník), je pokračovateľom tých najhorších tradícií neokolonializmu.

V mojich očiach sú takíto ľudia zločinci a aj ich ciele sú zločinecké.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik