Mrzí ma, že sa to za posledné roky nejako zglajchšaltovalo. Takto ohodnotil tridsaťročnicu rozpadu Československa v rozhovore pre české Parlamentní Listy slovenský humorista a politický satirik, ktorý je však veľmi populárny aj v Českej republike, Milan Markovič. Budúci rok bude oslavovať osemdesiat rokov.

S demokraciou bojujeme, miesto aby sme v nej žili

Vždy som bol rád, že som vyrastal a tvoril v Československu. Bolo to fajn. Keď sme sa potom rozdelili, a na tom nemám žiadnu zásluhu, tak som bol chvíľu rád, že Česko aj Slovensko boli krajiny celkom úspešné v hokeji. V roku 2000 bolo Česko prvé a Slovensko druhé a to dokonca v Petrohrade.

Máme svoje dve republiky, ktoré bojujú s demokraciou namiesto toho, aby v nej žili. Tých príkladov je veľa. My sme totiž tých päťdesiat rokov totality žili v klietke, ktorá sa potom otvorila a ocitli sme sa rovno v džungli. A zrazu sme zistili, že sa musíme starať každý sám o seba. 

Že už nás nebude nikto vodiť za ručičku a rozkazovať nám alebo nám niečo zakazovať. A zistili sme, že nám to duševne chýba. A to je najväčší problém prerodu, keď sa máme vyjadrovať v rámci Európskej únie k niektorým medzinárodným otázkam a my na to veľmi nemáme. To si musíme povedať na rovinu.

Veď Veľká Británia má sedemsto rokov parlament, ale Slovensko nemá ani celých dvesto rokov spisovný jazyk. Je tu istý rozdiel a máme sa stále čo učiť. Je chybou, že sa učíme neradi.

Všetkými to lomcuje, len aby to neskončilo fatálne

Stále ale prichádzame na to, že aj v tom spoločenstve národov Európskej únii sú ľudia omylní a nie veľmi dokonalí. Občas to so mnou dokáže zatriasť. 

NATO sa tiež podieľalo na mnohom zlom, čo sa mi nepáčilo. Európska komisia má konflikt záujmov v nákupe vakcín a podobných blbostí. A z toho vznikajú aj rozpaky v jednotlivých republikách. Pozrite sa na Maďarov, Poliakov, všetkými to lomcuje. Som rád, pretože je potrebné, aby sa to vyčistilo. Mrzí ma len, že nepokoje vždy nastávajú len vtedy, keď je chladno.

Problém je však v tom, že po druhej svetovej vojne tu máme zase nepokoje takých rozmerov, ktoré by mohli skončiť fatálne.

Strach z toho však nemám. Čím som starší, tým mám menší strach. Som normálne donosený. Keď sa ale človek chýli k jeseni života alebo, ako hovoril Miloš Kopecký, k jari smrti, tak sa stále menej obáva o svoj život. Aj keď sa už okolo deje všeličo. 

Mám obavy o naše potomstvo 

O tých, čo by mali nastúpiť po nás. A práve tomu nerozumiem, prečo je taký malý záujem o veci verejné. Napríklad o angažovanú zábavu. Aby to jednoducho nebolo len smiešne. Ako hovoril Miroslav Horníček, že dnes už nie je humor, len sranda. Je potrebné, aby tú káru angažovaného humoru niekto ťahal ďalej a ukázal, že sa to dá robiť aj múdro.

Situácia je skutočne vážna. Keby sa totiž všetko z ničoho nič stabilizovalo, skončila by vojna a koronahystéria, tak si nemyslite, že ceny, ktoré dnes vyleteli do výšky, pôjdu zase dole. Nie, nepôjdu už nikdy. A treba s tým robiť niečo teraz, keď na strop tých cien ešte vôbec dohliadneme.

V deväťdesiatych rokoch bola veľmi populárna odpoveď z akejsi ankety či skeča: „V našej krajine je to dosť na p**u... Tí, čo nám vládnu, sú v******í, úplní k**** i... Nechcem tu žiť ani za tú p**u... Je treba sa stadeto o*****ť!“ Je dnešná situácia podobná?

Ten slovník mi vadí, ale obsah zostáva. Je to verná interpretácia dnešného stavu. Spomínam si, ako sme kedysi protestovali pred bratislavským komplexom Bonaparte, v ktorom býval Robert Fico. (Išlo o kauzu Bašternák. Vtedy boli zverejnené informácie o účtoch ministra vnútra Roberta Kaliňáka a exministra dopravy Jána Počiatka, na ktorých sa objavili prevody zo spoločnosti BA Haus, ktorú vlastnil kontroverzný slovenský realitný magnát Ladislav Bašternák. Poz. red.)

Aby to nebolo len bubnovanie, skandovanie a nadávanie, tak sme urobili taký kabaretný podvečer. Keď sme končili, tak tam stáli mladí študenti a dosť sa podivovali, aké to bolo výborné. Nepoznali ma. Pýtali sa, kde ma môžu vidieť. Hovoril som im, že teraz musia nastúpiť oni. Jeden z nich mi povedal, že študuje film. Keď som sa spýtal, čo bude robiť po tom, odvetil: „Odchádzam. Veď tu chcípol pes!“ Všetci mladí premýšľajú o tom, kam zmiznú.

A v Česku je situácia podobná. A dosť sa tomu čudujem, pretože pre nás boli Česi v mnohých ohľadoch vzorom. Je to tam relatívne blízko, trochu iná kultúra a lepší humor. Podľa mňa lepší humor ako Briti a Česi nikto nevie. A to viete, že s tým mám dlhodobé skúsenosti.

Mrzí ma, že sa to za posledné roky nejako zglajchšaltovalo

Médiá začali šialenstvo v službách farmakomafie. To nemá iné vysvetlenie. Nastúpil profesor Fiala, akademický človek, a ešte než sa poriadne usadil do kresla, tak už schvaľoval pandemický zákon. Všetko sa okolo nás prerútilo. Nerozumiem, čomu ľudia tak podľahli.

Na Slovensku sa lekár Vladimír Krčméry, nech mu je nadváha ľahká, vyjadruje tak, že sa vedľajšie účinky vakcín budú prejavovať ešte päť rokov a s tým sa musíme zmieriť. A toho nikto neberie ako dezinformátora. 

Nech sa na mňa nikto nehnevá a nikto ma nepovažuje za nepriateľa systému, keď sa s tým zmieriť nemienim. Nie som predsa pokusný králik, ktorý by do seba nechal pichať nejaké experimentálne roztoky. Už sa k tomu síce nechcem vracať, ale keď to pripomínam, tak len preto, že si myslím, že to ešte neskončilo.

No až taký pesimista nie som. Situácia sa síce nezlepšila, ale ľudia snáď zmúdreli. Vedia, kto to s nimi ako myslí a už si nenechajú kydať hnoj na hlavu. 

Nikdy som nebol testovaný, ani očkovaný tými blbosťami a moja trúfalosť ide tak ďaleko, že som za posledných desať rokov nemusel prekonávať ani žiadnu chorobu. Ostatne počuli ste za posledné roky od nejakých lekárov či imunológov rady, ako žiť zdravo, aby sme sa mohli starať o našich rodičov a deti? Veľmi nie. Náš imunitný systém je absolútny zázrak a netreba ho ničiť nejakými jedmi, ako to robil Josef Mengele.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik