Predkresťanské zvyky starých Slovanov sú zahalené storočiami kresťanstva. Aj naši predkovia v tomto období mali viac ako inokedy na pamäti svojich zosnulých. Nepripomínali s všetkých svätých či Dušičky, ale Zádušnice.

Manizmus

Tento fenomén bol pre našich prapredkov veľmi dôležitý. Manizmus vlastne znamená uctievanie mŕtvych a podľa niektorých religionistov práve toto bola jedna z prvých foriem náboženstva na planéte. 

Rozvíjal sa v podmienkach patriarchálneho života Slovanov a patria k nemu rôzne predstavy o osožnosti či škodlivosti duchov predkov a o ich uctievaní. Ctili si ich a báli sa ich. Aby si ich uctili, niekoľkokrát do roka praktizovali ďakovné, spomienkové a oslavné obrady. 

Kolobeh života a smrti

Práve naň naši predkovia pred príchodom kresťanstva verili. Prírodné náboženstvá pokladajú život za cyklus a smrť je konečným štádiom jeho kolobehu. Oslavovala sa rovnako, ako príchod na svet, lebo s ňou duša nezomiera, ale "ide ďalej". Inak tomu nebolo ani u našich slovanských predkov.

Rodina - to je základ

Naši predkovia verili, že duše mŕtvych sú s nami. V závislosti od nášho správania sa k nim nás chránia, alebo nám škodia. Manizmus tiež hovorí, že my existujeme len vďaka tým, čo tu boli pred nami. Je hlavne o rodinných putách a tie nerozdelí ani smrť. U starých Slovanov netvorili rodinu len rodičia a deti, ale bol to celý rod - strýkovia, starí, prastarí rodičia, ich súrodenci atď.

Napokon tento spôsob života pretrvával na Slovensku ešte hlboko v 20. storočí, kedy sa napríklad aj pri stavbe domov myslelo na to, že rod sa rozrastie a tak na jednom pozemku, veľakrát v susedných domoch, spolu vyrastali bratranci, sesternice. 

Čo nás spája s predkami

Roduverci - starí Slovania so svojimi predkami zdieľa pokrvné puto aj s tými, ktorých nikdy nestretol. Cíti ich prítomnosť v sebe, rodnej krajine, spája nás s nimi krv, jazyk, zem, kultúra.

Dušičky u Slovanov

Sviatok Dušičiek má pravdepodobne pôvod v keltskej kultúre. V slovanskom regióne v sebe nesú práve silný odkaz na počesť mŕtvych a volali ich Zádušnice. Obvykle sa konali 4-krát do roka.

Po prvýkrát sa konali 40 dní po pohrebe. Prvým sviatkom bol deň úmrtia zosnulého a ostatné sa zrejme svätili na zimný a letný slnovrat. Etnológovia tvrdia, že aj na sviatok Velesa, boha podsvetia. 

Zádušnice v praxi

"Keď ubehne rok od smrti, vezmú 20 džbánov medu a vydajú sa s nimi na pahorok (t.j. na mohylu). Zhromaždí sa tam rodina zosnulého, jedia tam a pijú a potom sa vzdialia. Súčasťou zádušníc boli aj rôzne hry s maskami a predstierané súboje. V Rusku sa na zádušnici pripíjalo najprv na počesť mŕtvych, potom na boha Roda a jeho spoločníčok Rožaníc (sudíc). Pripíjanie Rodovi zrejme súvisí s predstavou, že mŕtvy sa znovuzrodí pre život na onom svete," zapísal arabský cestovateľ Ibn Rosteh o slovanských Zádušniciach.

Slovanská bohyňa smrti Morena

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik