Asi máloktorá téma sa s deťmi komunikuje ťažšie, ako smrť. O to ťažšie, ak ide o niekoho, ku komu má citový vzťah aj samotné dieťa. Rodičia sa preto mnohokrát utiekajú k polopravdám, či "rozprávkovým" vysvetleniam.
Keď príde na detské otázky o pôvode života, poradíme si s nimi ľahšie, ako s tými o jeho odchode. Vyhnúť sa smrti však nedá, je to súčasť života a preto s deťmi treba hovoriť úprimne, no citlivo. Pritom deti, ktoré vyrastajú na vidieku, bližšie k prírode, majú väčšiu šancu chápať smrť ako súčasť života.
Vidia ju v životnom cykle rastlín, stretávajú sa s ňou pri zvieratách a tak majú oproti "mestským deťom" ti vidiecke určitú výhodu. Nehovoriac o tom, že zomieranie sme úplne odsunuli do nemocníc, či sociálnych zariadení.
Starí rodičia, či ťažko chorí členovia rodiny sa kedysi odohrávalo priamo v domácnosti, rovnako, ako paliatívna starostlivosť. A tak keď aj nie priamo doma, deti boli v kontakte s procesom umierania, ktorý sa dnes odohráva mimo našich domovov. Keď dieťa nie je v kontakte so smrťou, neuvažuje nad ňou a nehovorí o nej s rodičmi, môže byť preň ešte náročnejšia.
Organizácia Plamienok sa venuje starostlivosti o nevyliečiteľne choré deti a následne aj terapií po strate člena. To sa týka aj súrodencov, mnohokrát mladších, ako bolo zosnulé dieťa.
„Nebránila by som sa rozhovoru s dieťaťom o smrti, ak to vychádza z jeho potrieb a je to v danej chvíli prirodzené. Bola by som pravdivá, hovorila toľko, koľko sa dieťa zaujíma a jazykom, ktorému môže rozumieť,“ vyjadruje sa k téme Katarína Maťová.
Aj vnímanie detí má určité vývojové stupne.
U najmenších detí smrť v rodine môže byť zdrojom úzkosti - ešte nie je schopné pochopiť jej význam a dôsledky, ale už vníma určité rodinné zmeny a smútok. Uvedomujú si ju skôr ako odlúčenie.
„Navodenie pokojnej a bezpečnej atmosféry má na najmenších najväčší účinok. V prípade, že nemajú pocit bezpečia, môže sa to prejaviť nespavosťou, uzatváraním sa pred dospelými, podráždenosťou, nočným pomočovaním, cmúľaním prsta alebo nechutenstvom,“ vysvetľuje Martina Vagačová, lektorka efektívneho rodičovstva.
Tí sú na hranici, kedy už smrť normálne vnímajú. Tie menšie deti ešte nechápu jej definitívu, ale väčšie deti už majú o umieraní a smrti lepšiu predstavu.
Prevláda názor, že "deti na pohreb nepatria". Nemusia chápať emócie a preto mu predom treba vysvetliť, čo sa na pohrebe bude diať a rešpektujme jeho rozhodnutie, či ísť, alebo neísť. Upozornite ho, že budú ľudia veľmi plakať, ale že zosnulého už nič nebolí, že to, čo sa deje s ním, je úplne prirodzené.
Taktiež ho upozornime, že možno sa mu nebudeme môcť venovať úplne na sto percent. Dopredu sa dohodnime s niekým z príbuzných, ktorý v prípade potreby preberie starostlivosť o dieťa. Je to dôležité pre pocit istoty u dieťaťa.
„Deti v tomto veku majú tendenciu doslova chápať vyjadrenia ako 'dedko navždy zaspal' alebo 'Boh si ho vzal k sebe'. Často začnú rozmýšľať, čo sa stane ak by sami 'navždy zaspali' a začnú sa báť zaspávania. Je preto dôležité vysvetliť dieťaťu primerane jeho veku, čo sa naozaj stalo a byť pripravený toto vysvetlenie trpezlivo opakovať aj v dlhšom časovom odstupe,“ vysvetľuje úskalia Martina Vagačová a zároveň dodáva, že problémom je aj tabuizovanie smrti.
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik