"Veľké problémy čakajú malé národy a štáty, aby v presadzovanej globalizácii uchránili svoju identitu. Ani veľké mocnosti nezvládnu nové delenie sveta. Boj o trhy, suroviny, úsilie diktovať svoju vôľu ostatným vyvolajú nové konflikty na vyššej úrovni. Už dnes sa USA správajú ako lev v La Fontainovej bájke, kde lev spolu s kozou a jalovicou vytvoria spolok. Lev stanovil jasné pravidlá. Všetko sa bude deliť na štyri diely." Citát Karol Lovaš
Karol Lovaš, bývalý novinár v názorovom článku: "Stará história: Vyčerpaná demokracia uprostred nového sveta," približuje rozpravu Karla Čapka o ktorom si myslí,že bol veľkým prorokom svojej doby a ktorý napísal v roku 1924 slávnu rozpravu o tom, prečo nie je komunista a zároveň sa zamýšľa nad demokraciou a budúcnosťou spoločnosti.
Názorový článok prinášame zverejnený v denníku Pravda prinášame v plnom znení.
Vznik republiky s jej neduhmi. S novou vrstvou bohatých i chudobných. Dva roky španielskej chrípky po prvej svetovej vojne urobili s ľudskou psychikou svoje. A to bola veľká hospodárska kríza ešte za dverami. Rovnako ako druhá svetová vojna. Emócie však už boli pustené z reťaze.
Čapek poznal ľudské zmýšľanie. Uvedomoval si nebezpečenstvo, ktoré ohrozovalo krehkú demokraciu – výber ľahšej cesty.
Stačí poznať dejiny vyvoleného národa, aby sme nemuseli byť prekvapení ani dnes. Mojžiš ešte poriadne nedohovoril s Bohom na Sinaji a oni už mali postavené zlaté teľa.
Aj prorok Čapek by sa zrejme čudoval pri predpovedi, že v 21. storočí bude stačiť tomu, kto bude chcieť vyhrať voľby, aby zabezpečil ľuďom jedlo, svetlo a teplo. Suterén Maslowovej pyramídy potrieb. Priviedli nás k nemu demokrati.
Všadeprítomný hnev, frustrácia a beznádej rámcované zlou ekonomickou situáciou a ešte horšími výhľadmi sú reálnym ohrozením demokracie.
Jedným z najväčších limitov demokracie je precenenie vlastného národa, čo je schopný a čo už nie je schopný uniesť. Najväčšia slabina demokratov amatérov je nepoznanie tých, ktorým vládnu. A podcenenie tých, ktorých by chceli ovládať.
O budúcnosti spoločnosti rozhoduje v demokracii ktokoľvek. Platí to aj o mužoch a ženách stojacich na jej čele. „Ktokoľvek“ je postrachom demokracie.
Ak sa v demokracii začne udomácňovať strach, jeden jediný správny názor – je to jej koniec. Demokracia nemá totiž nikdy iba jednu jedinú možnosť. Najväčšou devízou a bohatstvom sú pre ňu inakosť, pestrosť, rôznosť. Opozitom je geto.
Najväčšou devízou a bohatstvom sú pre ňu inakosť, pestrosť, rôznosť. Opozitom je geto. Aj ona ho má. Svoju ulicu. Začína sa zapĺňať disidentmi rôzneho druhu. „Dezolátmi“. Pokiaľ je obsahom tohto slova neutešenosť, žalostnosť a zúfalstvo, naši demokrati sú fabrikou na tento typ ľudskej biedy.
„Keď sa stane posledným slovom komunizmu vládnutie, a nie záchrana, jeho veľkým heslom moc, a nie pomoc", naplnia sa Čapkove slová o konci komunizmu. Platia tiež pre demokraciu. Ani ona nie je imúnna proti úvahám o tom, prečo nebyť demokratom.
Neutešenosť, žalostnosť a zúfalstvo osobného bytia sú našepkávačmi mnohých, ktorí túžia po silnej ruke. Istote. Poriadku. Svete, v ktorom čierna bude zas čierna a biela biela.
Bojím sa, že títo adolescentní aktivisti robia všetko preto, aby sa naplnili slová krajčíra z Krajnej Bystrej, ktoré mi povedal v roku 1996:
„21. storočie bude storočím veľkých a prevratných objavov, politických búrok, sociálnych a generačných nepokojov a v konečnom dôsledku vzkriesením socializmu. Vedecko-technický pokrok síce pomôže zvyšovať výrobu a zisk, ale aj nezamestnanosť a občiansku nespokojnosť. Bez zmeny systému žiadna konferencia ministrov, predsedov vlád alebo prezidentov nič nevyrieši. Dostávame sa do stavu, keď sa pre milióny ľudí stáva život prázdnym a nezmyselným. Otec, syn i vnuk sú bez práce – bez perspektív. Čoraz väčšia sociálna podpora nemôže utlmiť túžbu človeka tvoriť, založiť si rodinu, vychovávať deti, byť užitočný pre spoločnosť a krajinu v nádeji, že po ňom zostane viac ako len kôpka prachu.
Ani veľké mocnosti nezvládnu nové delenie sveta. Boj o trhy, suroviny, úsilie diktovať svoju vôľu ostatným vyvolajú nové konflikty na vyššej úrovni. Už dnes sa USA správajú ako lev v La Fontainovej bájke, kde lev spolu s kozou a jalovicou vytvoria spolok. Lev stanovil jasné pravidlá. Všetko sa bude deliť na štyri diely. Prvý patrí mne, pretože som lev, druhý – pretože som najsilnejší, tretí diel patrí tiež mne, pretože som najstatočnejší, a keby mi niekto nechcel dať štvrtý, zomrie skôr, než sa o niečo pokúsi. Taká bola, je a až do smrti bude morálka kapitalizmu.
"Odíde jeden senilný, šialene smutný starec, ktorý znamená biedu miliónov a v ich záujme musí odísť. Ten starec nie je osoba. Je to starý poriadok. Je to kapitalizmus. Tak ako je prirodzené, že deti pochovajú rodičov, tak kapitalizmus pochovajú tí, ktorých stvoril – robotnícka trieda a vedecko-technická inteligencia.“
Biľakova vidina budúcnosti ma desí. Dnes viac ako včera. Vyrušuje ma to jeho poznanie človeka. Prekvapuje ma nepoznanie demokratov, ktorí k nemu pristupujú s priehrštím veľkých slov a veľkých gest – tak prázdnych a bezmocných. Až naháňajú strach. Ako stará história, na ktorej nie je nič staré. Ako vyčerpaná demokracia uprostred nového sveta, ktorému prestala rozumieť. Vie mu už „len“ vládnuť. Mocne nemocná.
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik