"Bývalý prezident Andrej Kiska zneužil osobnú výpoveď o svojom duševnom zdraví na to, aby pošpinil a krivo obvinil svojich politických oponentov," tvrdí politológ Eduard Chmelár.

Názorový článok "Andrej Kiska je klamár," Eduarda Chmelára zverejnený na sociálnej sieti prinášame v plnom znení.

V rozhovore, ktorý poskytol vo štvrtok Denníku N, dosť neprirodzene prešiel od vlastných psychických problémov k obviňovaniu tých, ktorí vraj môžu za vraždu dvoch mladých ľudí pred barom Tepláreň.

Rozdelil ich do niekoľkých skupín a okrem iného uviedol: „Potom je tu druhá skupina, a tá ma nesmierne bolí – to sú presne takí tí Ficovci, Blahovci, Chmelárovci, Čarnogurskovci, skupiny politikov, ktorí tieto slová hovoria zámerne. Vnútri sú mierne líznutí xenofóbiou, prídu na námestie a začnú vykrikovať a vyvolávať strach z gejov, Židov, moslimov. Robia to zámerne, aby získali potenciálnych voličov.“

Chcem sa dôrazne ohradiť voči tomuto osočovaniu a vedomému šíreniu klamstiev

Nikdy som nepovedal krivého slova voči LGBTI ľuďom, židom, moslimom, ani voči akejkoľvek inej menšine, či už súkromne alebo verejne. Nepotrebujem si to osobitne dokazovať, každý, kto ma pozná, vie, že ak ma niečo charakterizuje, tak je to dôsledný odpor voči akejkoľvek xenofóbii a obhajoba práv všetkých ľudí bez rozdielu.

Ak Andrej Kiska vypustil z úst takú bezočivú lož, vyzývam ho, aby našiel aspoň jedno jediné moje vyjadrenie proti takýmto ľuďom, v opačnom prípade ho dôrazne žiadam, aby sa mi okamžite verejne ospravedlnil.

Ján Čarnogurský ma naučil jednu vec. Verejný život na Slovensku je dlhodobo taký pokrivený, že väčší vplyv má nespravodlivé pošpinenie človeka ako očistenie jeho mena súdnou cestou.

Preto keď ho Vladimír Mečiar pred tridsiatimi rokmi krivo obvinil, že zanechal na Úrade vlády SR ovracané koberce a porozlievaný alkohol, namiesto žaloby mu zanechal stručný verejný odkaz: „Mečiar je chrapúň.“ Ja sa nebudem uchyľovať k nadávkam, a preto iba skonštatujem to, čo viem dokázať: ANDREJ KISKA JE KLAMÁR.

Od nedávno zosnulého významného slovenského filozofa Teodora Münza som si osvojil myšlienku, že nevyhnutným predpokladom kritického myslenia je diferencovanie.

Skratkovité zovšeobecňovanie je znakom propagandy

Ak ma niekto sústavne, vedome a zámerne hádže do jedného vreca s Ficom, Čarnogurským a Blahom alebo dokonca s Kotlebom a Harabinom (ako to robila pred prezidentskými voľbami satirická stránka Zomri, ktorá pomáhala Zuzane Čaputovej zosmiešňovať jej protikandidátov, alebo „politológ“ Radoslav Štefančík, ktorý by za svoju neschopnosť rozlišovať medzi fašistom, nacionalistom a socialistom mal vrátiť diplom), je úplne jasné, že tak nerobí z nevedomosti pochopiť, aké sme rozdielne osobnosti, ale s jasným zámerom poškodiť ma, a v tom prípade sa budem brániť rovnako tvrdo ako oni, ktorí bez kúska hanby rozsievajú lož a nenávisť.

Lebo áno, porozprávajme sa na tomto mieste opäť trochu o nenávisti

Žasnem, ako tento pojem zneužívajú tí, ktorí majú namiesto mozgu žlč a ani nevedia, čo to je vyjadrovať sa bez nenávisti, zato každú vecnú kritiku voči sebe označujú za útok a nenávistný prejav. Považujem to za snahu umlčať pluralitnú diskusiu v tejto spoločnosti, za neschopnosť reagovať racionálnymi argumentmi, za snahu o zničenie ideologického nepriateľa neférovými metódami. Vyjasnime si jednu vec. Keď liberálna pravica odmieta zvyšovanie sociálnych práv, neobviňujem ich, že nenávidia zamestnancov.

Z rovnakého dôvodu keď konzervatívny volič odmieta povýšiť partnerské zväzky medzi osobami rovnakého pohlavia na úroveň manželstva medzi mužom a ženou, to ešte neznamená, že nenávidí gejov. V demokracii predsa vždy bude existovať zápas medzi rôznymi záujmovými skupinami a konflikt medzi ideológiami.

Prejavom nenávisti je, keď ich urážate, nadávate im do buz*****ov, vyháňate ich z verejného priestoru alebo sa im vyhrážate násilím. Zdravá spoločnosť musí vedieť rozlišovať medzi tým, čo je politický spor a tým, čo je osobná nenávisť.

V opačnom prípade by sme museli konštatovať, že ak dnes Andrej Kiska obviňuje všetkých konzervatívnych politikov, že majú „krv na rukách“, tak by ju musel mať na rukách aj on sám.

A teraz čo? Obviníme exprezidenta zo spoluviny na vražde zo Zámockej ulice?

Bol to totiž práve Andrej Kiska, ktorý ešte ako prezident, ale aj líder strany Za ľudí odmietal registrované partnerstvá a oznámil, že prijatie registrovaných partnerstiev bude v budúcej vládnej koalícii blokovať.

Iniciatíva Inakosť k tomu pred tromi rokmi trpko poznamenala, že „Kiska vo vízii svojej novej strany píše, že ľudia na Slovensku chcú krajinu, kde má každý rovnakú šancu na dobrý, spokojný a šťastný život – škoda, že jeho strana toto želanie nenaplní“.

Andrej Kiska sa teda nezmenil

Naďalej sa správa ako slizký pokrytec, ktorý moralizuje, ukazuje prstom na iných a sám má toho za ušami viac než dosť. Preto si vyprosím takéto zákerné osočovanie. Uráža ma o to viac, že ja som si nekrátil dane, neokradol som ľudí o pozemky, nezbohatol som na úžere a surovom ožobračovaní ľudí, nikoho som nepripravil o strechu nad hlavou a ani som sa nebratríčkoval s oligarchami.

Človek, ktorý si kúpil prezidentský úrad za peniaze, lebo sa v podstate nudil (ako priznáva aj v spomínanom rozhovore), človek, ktorý zneužil charitu na politické ciele, nemá právo vstupovať niekomu do svedomia. S mojimi názormi nemusíte súhlasiť, môžete ich dokonca vášnivo odmietať, ale nemôžete o mne tvrdiť, že som kriminálnik alebo nečestný človek, čo sa o Andrejovi Kiskovi povedať nedá.

A tak sa na záver ešte vrátim ku Kiskovým obvineniam

Za normálnych okolností by boli smiešne, keby neboli v dnešnej dobe také vážne. Nijako si nezakladám na tom, že som na rozdiel od neho aj v prezidentských, aj v parlamentných voľbách otvorene podporoval registrované partnerstvá, že som stál v prvej línii odporu voči neonacistom, že som na rôznych pietnych udalostiach opakovane vyjadroval úctu židovským bratom a sestrám, že som bránil rovnoprávnosť moslimov až tak vášnivo, že si ma s nimi niektorí jednoduchší spoluobčania pomýlili. Je to totiž moje hodnotové nastavenie, rovnosť je popri mieri moja najuctievanejšia hodnota, takto som vychovaný a takto konám.

Ľudí s inými názormi nepovažujem za nepriateľov, ale za oponentov

Človek, ktorý má výhrady voči registrovaným partnerstvám, nie je u mňa odpísaný, lebo viem, že je vzácny v iných oblastiach, v ktorých máme veľa spoločného. Nič nie je čierno-biele. Uvedomujem si, že som s takýmito postojmi v menšine (spisovateľka Gabriela Rothmayerová o mne hovorí, že mnohým ležím v žalúdku, lebo triafam presne, a to bolí), nevyhľadávam kolektívnu ochranu nejakých názorových táborov, ale toto je jediná cesta, ako odstrániť nenávisť z verejného života a ukončiť kultúrne vojny.

Musíme sa naučiť riešiť konkrétne problémy a nedávať ľuďom kolektívne vlastnosti. Musíme sa rešpektovať v rôznorodosti a aj pri rozdielnych názoroch si ponechať priestor pre dialóg a vzájomnú úctu. Je tragikomické žiť v ilúzii, že tí, ktorí nadávajú oponentom do dezolátov, kolaborantov, vrahov (vulgárnejšie pomenovania nebudem spomínať) sú nositeľmi kultúry lásky a porozumenia. Toto sa musí skončiť.

V opačnom prípade sa blížime k bodu, kedy budú vytvorené všetky predpoklady na to, aby studená občianska vojna prerástla do skutočnej, horúcej.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik