Veľká časť diskusií vo Washingtone a ďalších západných metropolách sa v posledných dňoch sústredila na údajnú hrozbu ruského prezidenta Vladimira Putina použiť jadrové zbrane na Ukrajine v reakcii na výzvy, ktoré považuje za hlavné národné záujmy Moskvy. Treba si však uvedomiť jedno. Len použitím plnej sily iba svojich konvenčných zbraní na Ukrajine by Rusko priviedlo Washington do rovnakej situácie bez víťazstva, v ktorej sa ocitol po sovietskej invázii do Maďarska v roku 1956. USA vtedy jednoducho dospeli k záveru, že záchrana obete moskovskej agresie by si vyžadovala priamy vojenský zásah USA. A všetci vieme, čo sa dialo ďalej, pripomína vo svojom komentári pre National Interest novinár a analytik globálnych záležitostí so sídlom vo Washingtone Leon Hadar.
Porovnávanie súčasnej vojny na Ukrajine s kubánskou raketovou krízou v roku 1962 je istou formou intelektuálnej lenivosti.
Napriek tomu, keď uvažujeme o prízraku ruského nasadenia svojho jadrového arzenálu, ktorý, ako sme varovaní, by mohol viesť ku Kubánskej raketovej kríze II, musíme pripomenúť, že globálna superveľmoc môže ochromiť malú alebo stredne veľkú mocnosť bez toho, aby sa uchýlila k použitiu jadrových zbraní.
Len použitím plnej sily svojich konvenčných zbraní na Ukrajine by Rusko priviedlo Washington do rovnakej situácie bez víťazstva, v ktorej sa ocitol po sovietskej invázii do Maďarska v roku 1956, keď dospel k záveru, že záchrana obete moskovskej agresie by si vyžadovala priamy vojenský zásah USA.
Mnohé útoky na vojenské sily, ako aj na civilné obyvateľstvo počas druhej svetovej vojny, vrátane nemeckých bombardérov a rakiet, ktoré sa zameriavali na britské mestá, a ničivé bombardovanie Berlína, Drážďan a ďalších nemeckých mestských centier americkými a britskými leteckými silami boli rovnako, ak nie viac, deštruktívne ako možný dopad taktickej jadrovej bomby.
Spojené štáty a ich spojenci zhodili na Severný Vietnam počas vojny vo Vietname viac ako 7,5 milióna ton bômb. Zatiaľ čo to priviedlo Hanoj k mierovým rokovaniam v roku 1972, americké bombardovanie nedokázalo prinútiť Severný Vietna podrobiť sa a spôsobilo strašné utrpenie civilného obyvateľstva.
Na druhej strane letecká bombardovacia kampaň, ktorú vykonala Organizácia Severoatlantickej zmluvy (NATO) na Juhosláviu počas vojny v Kosove v roku 1999, ako aj použitie rakiet na útok na Belehrad a Prištinu, znamenali obrat v tejto vojne a prinútil vtedajšieho vodcu Juhoslávie Slobodana Miloševiča súhlasiť s mierovou dohodou, čo viedlo k jeho prípadnému pádu.
Z tohto pohľadu, prečo by Putin použil jadrové zbrane pred tým, ako by použil plnú silu vzdušných síl svojej krajiny a iných konvenčných zbraní, vrátane rakiet, aby prinútil ukrajinského vodcu Volodymyra Zelenského súhlasiť s dohodou, ktorá by zabezpečila ruské záujmy?
Putin by musel uznať, že je možné, že bombardovanie Kyjeva, Ľvova a ďalších ukrajinských mestských centier položí Ukrajincov na kolená, rovnako ako americké kobercové bombardovanie Hanoja neviedlo k úplnej severovietnamskej kapitulácii.
Odvaha Ukrajincov na bojisku by mohla Putina priviesť k úvahe o pravdepodobnosti, že by boli ochotní bojovať až do konca.
Alebo možno rovnakým spôsobom, akým bol srbský Miloševič nútený podriadiť sa požiadavkám Západu po demoralizujúcich útokoch na Belehrad a Prištinu, by sa ukrajinský Zelenskyj dostal pod tlak svojich ľudí, aby sa dohodol s ruským vodcom.
Ukrajina nevlastní jadrové zbrane, ktoré by mohli ohroziť globálnu superveľmoc ako Rusko. Ani v najhoršom scenári z ruskej perspektívy by ukrajinské sily neboli schopné vstúpiť do Moskvy a vnútiť Kremľu politické riešenie vojny. Jedinou otázkou je, či bude mať Ukrajina vojenskú spôsobilosť a politickú vôľu prinútiť Putina stiahnuť sa z okupovaných ukrajinských území.
Navyše, použitie jadrových zbraní prvýkrát od roku 1945 je riskantný návrh, ktorý by mohol spustiť vojenskú reakciu Západu, ktorá by mohla rozpútať plnohodnotnú svetovú vojnu a možné použitie strategických jadrových zbraní, nehovoriac o zmene celého medzinárodného spoločenstva, vrátane obrátenia Číny a Indie proti Rusku.
Západní vojenskí experti si kládli otázku, prečo Rusko s viac ako 1500 bojovými lietadlami a bohatými skúsenosťami s bombardovaním cieľov v Sýrii a Gruzínsku nevyužilo v bojoch na Ukrajine svoju veľkú výhodu nad Ukrajinou, svoje letectvo?
Neúspech Ruska pri získaní vzdušnej prevahy na Ukrajine môže odrážať, ako naznačujú niektorí analytici, ich nedostatok skúseností s využívaním vzdušnej sily ako strategického nástroja, alebo pravdepodobnejšie, že ruské letectvo zatiaľ neukázalo svoje plné schopnosti.
Pointa je, že kým ruské sily by určite utrpeli veľa obetí, ak by spustili masívne letecké útoky na Ukrajinu, náklady pre Ukrajinu a jej civilné obyvateľstvo by boli zdrvujúce.
Putin už nariadil sériu raketových útokov na mestá po celej Ukrajine ako odvetu za výbuch, ktorý zasiahol kľúčový ruský most, ktorý označil za „teroristický útok“. Tento druh rozsiahleho leteckého útoku na civilistov a kritickú infraštruktúru by bol v súlade s ruským správaním v Čečensku, Sýrii a Gruzínsku, ktoré je založené na použití masívnej vojenskej sily bez ohľadu na jej vplyv na ľudské životy.
Určite by to bol výsmech z Putinovho sľubu integrovať bratov a sestry národa na Ukrajine do Ruska. Ale tiež by to potvrdilo vojenskú prevahu Ruska nad Ukrajincami a Zelenskyj by sa postavil chrbtom k povestnému múru.
Prezident Joe Biden a jeho pomocníci dali Moskve jasne najavo, že ruský útok proti susedným krajinám, ktoré sú členmi NATO, by vyvolal priamu vojenskú reakciu a vyslali signály do Kremľa, že prípadné použitie taktických jadrových bômb by bolo preňho nákladné.
Američania zároveň vyzvali Ukrajincov, aby neútočili na ciele na území Ruska. Kremeľ však jednoznačne verí, že kľúčový most spájajúci Krym a Rusko, ktorý bol napadnutý minulý týždeň, sa nachádza na ich území.
Aká by bola americká odpoveď, keby a keď Rusko spustí masívnu leteckú bombardovaciu kampaň proti veľkým mestským centrám, ktorá by mohla viesť k rastúcemu počtu civilných obetí s obrazmi rastúcej smrti a deštrukcie vysielanými denne na televíznych obrazovkách a internete?
Pripomeňme si, že podobné obrazy civilných obetí v Bosne a Kosove prinútili vtedajšieho prezidenta Billa Clintona rozšíriť západnú vojenskú intervenciu vo vojnách v bývalej Juhoslávii, proti čomu pôvodne nesúhlasil.
Podobný tlak by mohol prinútiť Bidena pristúpiť k priamej vojenskej intervencii v konflikte s cieľom zachrániť životy ukrajinských civilistov, napríklad vytvorením bezletovej zóny na Ukrajine.
Inak povedané, súčasný „normál“ poskytovania vojenskej a ekonomickej pomoci Ukrajine bez potreby nasadenia amerických jednotiek nemusí byť z dlhodobého hľadiska životaschopný, ak, ako sa zdá, nie sú na obzore žiadne známky diplomatickej dohody.
Ale keďže hrozí, že vojna na Ukrajine sa rozšíri a Ukrajinci útočia na ciele v oblastiach anektovaných Ruskom, čo by mohlo spustiť ničivejšiu ruskú vojenskú reakciu, Biden a jeho spojenci v NATO sa môžu ocitnúť v pozícii, keď budú mať jedinú možnosť. Ak chcú chrániť ukrajinský ľud, je to priamy vojenský zásah do vojny.
Ak by sa to stalo a americký vojaci by nakoniec začali umierať na Ukrajine a vrátili by sa do USA vo vreciach na telo, mohlo by to mať veľký vplyv na verejnú mienku a Kongres, najmä ak by táto eskalácia podnietila obavy zo svetovej vojny a použitia jadrových zbraní.
V roku 1962 Sovieti umiestnili na Kube jadrové zbrane, ktoré ohrozovali územie USA a prinútili Spojené štáty reagovať hrozbou jadrovej odvety. Kríza sa skončila, keď Sovieti odstránili tieto jadrové zbrane zo susedného ostrova a Spojené štáty sa zaviazali stiahnuť svoje jadrové zbrane z Turecka.
Porovnávanie súčasnej vojny na Ukrajine s kubánskou raketovou krízou v roku 1962 je istou formou intelektuálnej lenivosti. Spojené štáty a ich spojenci sa nevyhrážali Rusku použitím jadrových zbraní a trvali na tom, že nebudú priamo zasahovať do vojny použitím konvenčných zbraní.
V skutočnosti táto politika pripomína reakciu Západu na sovietsku inváziu do Maďarska v roku 1956 alebo na určitej úrovni na americkú politiku, ktorá nasledovala po sovietskej invázii do Afganistanu v roku 1979, v rámci ktorej Spojené štáty poskytli vojenskú pomoc tamojším partizánskym bojovníkom. V oboch prípadoch bolo jasné, že Spojené štáty nepôjdu do vojny s Ruskom s použitím konvenčných alebo jadrových zbraní, aby zachránili Maďarov alebo Afgancov.
Je možné, že Putinovou stratégiou je teraz prinútiť Bidenovu administratívu a v tomto procese aj Kongres a americkú verejnosť, ako aj európskych spojencov Spojených štátov amerických, aby sa rozhodli, či by boli ochotní riskovať priamu konfrontáciu s Ruskom na Ukrajine, alebo ustúpiť a začať vyvíjať tlak na Ukrajinu, aby sa dohodla s Moskvou.
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik