Poznáte to. Ponorení do vlastných myšlienok idete po ulici a narazíte na cudzí rozhovor. Musíte si ho vypočuť, hoci sa to nepatrí. Nemôžete to nepočuť, lebo vy s klapkami na ušiach nechodíte. A nemôžete to nepočuť, lebo ten rozhovor je taký hlučný, že to nejde. Takto sa z prvej ruky dozviete, čím žijú mladí ľudia.
Ale no, veď ani my sme neboli inakší, hovorím si, a taká je aj pravda, preto sa veľmi nepohoršujem. Tiež sme si mysleli, že sme pupkom sveta, a tak sme sa aj správali. Spomínam si, ako sme si krátili čas čakania na autobusy. Aj keď je to už dávno premlčané, pre istotu vám to radšej nepoviem, aby ste o mne zlú mienku nemali. Keby som ja bola obeťou našej nevinnej hry, iste by som prinajmenšom zdvihla prst, že toto sa predsa nerobí. Poznám sa, viem, ja by som to urobila.
Hlučné správanie však zďaleka nie je to najhoršie, čo vás na ceste stretne. Oveľa horšie je to, čo počujete. A to už stojí za pohoršenie. Pomaly sa cítim ako dávno obohraná platňa, keď dokola a znova opakujem, že slovná zásoba našej mládeže má viac než mnoho nepekných slov. Len kde na to tí mladí chodia?
Kráčam si ráno po chodníku a pripájam sa k hlúčiku mladých, veselých ľudí
Študenti to boli. Jeden z nich mal práve sedemnásť . Sedemnásť, bože, kde sú tie časy, keď som si ako dievčatko pri pasení kráv vyspevovala Sedemnásť liet. Aj vtáčence v hore stíchli, aby ma počúvali. Kde sú tie časy, keď ja som mala sedemnásť? Postojím, otvorím zasnívané oči a zo spomienok a nostalgie som opäť oboma nohami na zemi.
Mám tisícsto priateľov, ty kokos
Mládenec mal teda sedemnásť, tisícsto priateľov, ty kokos, a tridsiati z nich mu, ty kokos, už stihli napísať, že poriadne to osláv, ty kokos, a na... sa! Keď vám poviem, že mne sa z toho poriadne zakrútila hlava, tak ani trošičku nepreháňam. Vulgárne slová a alkohol stali sa súčasťou životného štýlu. Za rohom obchodu, kadiaľ chodím, aj dnes dvaja mládenci a jedna slečna popíjali koňačik. Postojačky, pekne z fľaše. A fajčili. Nie, neoslovila som ich, bála som sa. Ale nie o tom, o priateľstve som chcela. Tisícsto priateľov, fúúú, tak to mi dych vyrazilo. To ma teda zložilo. Čo je moc, to je veľa, myslím si, a potichu počítam: jeden, dva, tri... božičku, daj mi priateľov aspoň na prsty dvoch rúk, prosím, prosím! Nedal. Nedal a nedal, čo ako som prosila. Asi mám malé srdce, nevošli by sa. Alebo je chyba inde. Pravdaže. Mám to. Chyba je predsa len vo mne. Ja nie som na fejsbuku, preto nemám priateľov.
Ale teraz už celkom vážne
Vedia naše deti, čo je priateľstvo? Poznajú jeho pravú hodnotu? Naučili sme ich, kto je skutočný priateľ? Veľa otázok a žiadna odpoveď. Aj preto som s otázkou, čo si o priateľstve myslí normálny sedemnásťročný chalan, prišla za Dávidom. Jeho odpoveď ma napokon upokojila. Veď počúvajte.
Pre mňa znamená priateľstvo veľa, pretože to ozajstné, skutočné priateľstvo, pretrváva dlho a dokáže prejsť cez prekážky. Pod skutočným priateľstvom samozrejme myslím priateľstvo reálne, nie to cez internet. Nevravím, že cez net sa nemôžu utvoriť priateľstvá, ale väčšina z nich padá, keď z virtuálneho sveta prejdú do reálneho. Veď cez net sa s niekým bavím, len keď mi to vyhovuje. Keď nemám náladu, jednoducho vypnem, a tým sa vyhnem, komu sa vyhnúť potrebujem. To, že jeden skutočný priateľ sa vyrovná tisícim na internete, je blbosť, pretože skutočnému priateľovi sa vyrovná iba iný skutočný priateľ.
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik