Ešte v marci Zuzana Čaputová chápala, že vstup Ukrajiny vo vojnovom stave do NATO by znamenal tretiu svetovú vojnu. Dnes sa pridala k deviatim štátom, ktoré podporujú urýchlené prijatie nášho východného suseda do Severoatlantickej aliancie, pričom stojí za zmienku, že s výnimkou Kanady ide výlučne o krajiny strednej a východnej Európy. Skonštatoval to na sociálnej sieti historik a politický analytik Eduard Chmelár.

Redakcia HD prináša názor Eduarda Chmelára v pôvodnom znení.

Nezodpovední vojnoví štváči

Som zdesený, ako málo zodpovednosti dnes prejavujú lídri jednotlivých krajín, ako nepredvídavo až zaslepene zvyšujú riziká, že súčasný konflikt na Ukrajine prerastie do globálnej vojny. Som znepokojený, že z lídrov slovenských politických strán sa ozval jedine predseda Smeru-SD Robert Fico, ktorý jednoznačne odmietol takýto šialený hazard s mierom.

Pripomenuli sme si Svetový deň nenásilia ako výročie narodenia jeho najslávnejšieho protagonistu Maháthmu Gándhího. Sviatok nenásilia je pre mňa jedným z najdôležitejších medzinárodných dní, lebo predstavuje oslavu kľúčovej hodnoty, schopnej zásadne a systémovo meniť realitu okolo nás. Pochopiť však princíp nenásilia stále nie je jednoduché. Táto prastará metóda s hlbokými náboženskými koreňmi bola v dejinách zdrojom obrovských nedorozumení.

Obyčajne sa nesprávne zamieňa za pasívnu toleranciu zla, hoci tento argument je v skutočnosti nie veľmi presvedčivým zakrývaním našej netrpezlivosti či skôr neochoty rozvíjať cestu, ktorá vonkoncom nie je jednoduchá. Zastreliť človeka bolo vždy ľahšie ako presvedčiť ho. Devastácia prírody bola vždy pohodlnejšia ako citlivé rešpektovanie prirodzenej harmónie.

Nemravnosť bola vždy väčším pokušením ako morálka. Nezjednodušujme preto problém. Princíp nenásilia nikdy neznamenal, že sa budete nečinne prizerať na to, ako vám pred očami vraždia vašich blízkych – to je zámerná vulgarizácia a ironizovanie celého sporu. Nenásilie sa za žiadnych okolností nesmie stať rúškom pre zbabelosť, rovnako sa však ani násilie nemôže stať rúškom pre agresívnosť.

Problém je v tom, že sa údajná „nevyhnutnosť“ násilia veľmi často zneužíva, že sa zámerne prehliada veľký morálny rozdiel medzi násilím utláčateľov a násilím utláčaných, že agresívne správanie je takmer vždy nezodpovednou skratkou a neadekvátnou náhradou za koncepčné konanie.

V prvom rade musíme pochopiť podstatu a pôvod tohto zhubného javu. Násilie je v skutočnosti zhubná špirála, ktorá zahmlieva náš zmysel pre čas, príčinu i následok, ktorá sa živí sama sebou. Je to ukončenie komunikácie. Tí, ktorí páchajú násilie, väčšinou sami seba chápu ako obete predchádzajúceho (hoci i dávneho) násilia zo strany tých, ktorí sú ich obeťami dnes.

Vedieť odporovať násiliu neznamená odstrániť jeho viditeľné dôsledky, ale zničiť jeho inštitucionálne korene. Typickým príkladom štrukturálneho násilia je spôsob uplatňovania ekonomickej globalizácie. Centralizácia rozhodovania vedie k rozpadu miestnych sociálnych štruktúr. Ľudia sa utiekajú k svojej etnickej identite, ktorá sa im javí ako jediný zdroj istoty. A keďže zdroj tejto neistoty je príliš ďaleko, aby ho mohli rozoznať a ovplyvniť, začnú sa so strachom pozerať na svojich susedov. Od strachu je potom už len krok k agresii.

Inštitucionalizované násilie bezprostredne súvisí s koncentráciou moci, ale aj s hodnotovým systémom spoločnosti. Skutočný boj dobra a zla sa potom neodohráva medzi jednotlivcami či národmi, ale vo vnútri nás samých. Filozofia nenásilia vychádza z viery, že jediná cesta k čestnému životu vedie cez odolávanie pokušeniu. Pokušenie pramení zo straty kontroly nad vývojom vecí, nad vlastným správaním. Produkuje utrpenie, z ktorého sa rodí násilie a jeho dôsledkom nie je nič iné ako ďalšie násilie. Neefektívnosť praktického nenásilia je obyčajná výhovorka. Len v 20. storočí to presvedčivo dokázali napríklad Maháthma Gándhí, Martin Luther King, Adolfo Pérez Esquivel, ale aj Nelson Mandela, Óscar Arias či Abdul Ghaffar Khan.

Používanie násilia je vlastne prejavom vnútornej slabosti. Ako hovoril Gándhí, ak sa cítite ponížení urážlivým správaním iného človeka, dajte mu facku, aby ste obnovili svoju sebaúctu. Ale ak sa vo vašej duši nachádza mier, nemali by ste sa cítiť ponížení. Sebapoznanie, pokoj mysle a hlboká sebadôvera je znakom obrovskej morálnej prevahy. Nenásilie neznamená ustupovať zlu, ale nepodporovať ho.

Ak chceme potlačiť zlo, musíme ho izolovať, nie živiť, musíme prerušiť tú nekonečnú kontinuitu násilia, ktoré v nás parazituje. Ľudstvo si nevytvára ideály preto, aby pri prvej možnej príležitosti vyvracalo ich praktický zmysel, ale aby sa k nim neustále približovalo, aby bolo po celý čas svojej existencie na ceste k nedosiahnuteľnej dokonalosti. Nehľadajme ospravedlnenie, ale východisko.

Je veľmi smutné, že najsilnejší hlas mieru v súčasnom svete, pápež František, je vplyvnými politikmi tak arogantne ignorovaný. On jediný spomedzi týchto lídrov chápe potrebu vymaniť sa z tohto začarovaného kruhu vojen a násilia. Preto dnes nielen dôrazne zaprisahal Vladimíra Putina, aby zastavil túto špirálu násilia a smrti, ale vyzval aj Volodymyra Zelenského, aby bol otvorený návrhom na mier.

„Čo sa ešte má stať ďalej? Koľko krvi musí ešte pretiecť, aby sme si uvedomili, že vojna nikdy nie je riešením, iba deštrukciou?... Zastavme zbrojenie a hľadajme podmienky na rokovania, ktoré povedú k riešeniam, ktoré nie sú vnucované silou, ale sú konsenzuálne, spravodlivé a stabilné... Vyzývam všetkých protagonistov medzinárodného života a politických lídrov národov, aby urobili všetko pre ukončenie vojny bez toho, aby sa nechali vtiahnuť do nebezpečnej eskalácie, a aby presadzovali a podporovali iniciatívy na dialóg. Prosím, dovoľte mladším generáciám dýchať ozdravný vzduch mieru, nie znečistený vzduch vojny, ktorý je šialenstvom!“ burácal pápež.

Tohto múdreho muža dnes treba počúvať, nie sopliaka Stančíka, ktorý hneď po nástupe do funkcie štátneho tajomníka MZV SR vydal vyhlásenie, že vojenská podpora Ukrajiny je dôležitejšia ako snahy o mier! Zoči voči agresívnym vyjadreniam Čaputovej, Káčera a podobných, pamätajúc na slávny výkrik T. G. Masaryka („Nie Caesar, ale Ježiš!“) volám: Nie Joe Biden, ale pápež František! Nie Vladimír Putin, ale António Guterres! Nie Volodymyr Zelenskyj, ale XIV. Dalajláma! Toto nech sú autority súčasného násilím sužovaného sveta!

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik