S detskou pištoľou vylúpil pokladňu malého obchodu. Celý lup odovzdal komplicovi, čo to vymyslel. Z miesta činu sa za dve eurá taxíkom odviezol domov. Osprchoval sa a na múriku pred domom čakal na policajtov.

Celé sa to môže zdať skôr ako nevydarená detská hra. Ale nebola. Bolo to ozbrojené lúpežné prepadnutie. On tu fungoval ako hračka na kľúčik v rukách svojho „kamaráta“.

Keď sa to stalo, mama so sestrou boli v nemocnici pri ťažko chorom otcovi. Každú voľnú minútu presedeli pri ňom. S pokorou niesli svoj ťažký kríž. Ale ten najťažší ešte len prišiel. Synovo zlyhanie a otcova smrť.

Ak by sme chceli mladíka a jeho skratové konanie ospravedlniť, mohli by sme povedať, že za to môže otcova choroba. Ona si vyžiadala maximálnu starostlivosť celej rodiny. Chlapec bol v rokoch, keď otca najviac potreboval. A on ho pomaličky strácal. Strácal aj pozornosť ostatných. Možno chcel na seba iba upozorniť. Možno bol iba natiahnutou, poslušnou hračkou.

Dnes už je na slobode. Vyrástol  a verím, že aj dospel. Je z neho vysoký, štíhly chalan, fešák, za ktorým sa obzrie nejedno dievča. Má priateľku, má prácu. Na prvý pohľad sa ničím nelíši od vrstovníkov.  Ale zážitkov, ktoré by zo svojej pamäti najradšej vymazal, tých má na rozdávanie.  Preto potrebuje dať  všetku ťažobu von. Vnútorne sa očistiť. Povedať, že ho to trápi. Povedať, ako je tam za múrmi väznice. Že vo väzení rok trvá tri roky. Povedať to ako výstrahu. Vyspovedať sa. A možno  chce, aby sme mu odpustili a prijali ho ako normálneho chalana.

Ale nechajme, nech nám o tom povie on sám.

U vás doma nikdy nič nechýbalo. Ako sa mohlo stať, že si urobil to, čo si urobil ?

Psychicky som bol na tom veľmi zle. Naša rodina sa ocitla v ťažkej situácii. Otcova  choroba mnoho zmenila, liečenie si vyžadovalo veľa financií, mamina to ťažko znášala,  stále plakala.  Aj mne sa žiadalo poplakať si, ale chcel som pôsobiť silno. Všetko sa vo mne nahromadilo, až  som strácal zdravý úsudok a dal som sa ovplyvniť.

Si pripravený bez zábran hovoriť o živote za mrežami?

Samozrejme.

Kde všade si sedel a kde to  bolo najťažšie?

Hneď  po tom, už nezvratnom, zlom čine, som bol v miestnosti asi 2x3 metre na policajnej stanici v okresnom meste. Tam som bol celú noc a potom ma previezli  na krajskú policajnú stanicu.   Štyri dni som strávil v miestnosti, kde nebolo denné svetlo, ani okno, len malý stolček, stolička, deka a posteľ so zhnitými matracmi. Odtiaľ  ma previezli do Leopoldova, do väzby. Dostal som jeden rok. Za jedenásť mesiacov, lebo mesiac mi za dobré správanie odpustili, som okúsil, aké je byť väzňom v Leopoldove, v Ilave, v Sučanoch aj v Trenčíne.

Kde to bolo najťažšie? Väzni hodnotia väzenie podľa stravy a podľa dozorcov. Raňajky boli najlepšie v Leopoldove, obedy v Ilave a večere v Trenčíne. V Leopoldove boli obedy úplný hnus. Nuž a najlepších dozorcov som mal v Ilave a Trenčíne.

Mal si najnižší stupeň stráženia, to znamená, že to nebolo až také prísne.

Ako mladistvý by som mal mať isté výhody, čo sa týka návštev alebo jedla. Niekde som mal o krajček chleba, o kúsok masla či džemu viac. Nevýhodu som pociťoval v tom, že som bol na cele spolu s vrahom a väzňami s vyšším stupňom stráženia. Ale na druhej strane musím povedať, že práve medzi nimi boli inteligentní ľudia, dokonca aj s vysokoškolským vzdelaním. Veľmi dobre mi padlo správanie štyridsaťpäťročného spoluväzňa, ktorý mi hneď po nástupe do väzby dal pol balíčka zlatých oplátok a pripravil mi posteľ. Ďakujem, pán Juraj, chuť tých oplátok stále cítim.

A čo šikana, stretol si sa s ňou?

V Sučanoch som zažil nezvyčajné „prijatie“. Niekto z mladých väzňov hodil na mňa deku, zrazu som pocítil údery na celom tele, chránil som si hlavu, tvár a brucho. To bolo všetko.

Vo filmoch nám ukazujú,  že vo väzení dochádza k pohlavnému zneužívaniu väzňov. Aké máš skúsenosti? Ak nechceš  odpovedať, nemusíš.

Vôbec som sa nestretol s takým niečím... možno, keby som žil v Amerike :).

Ako vyzeral bežný deň?

Ako kde. Zväčša nuda, nuda, nuda, robota, televízor. Jedol som čo najviac, čítal knihy a cvičil. Keď bola možnosť, hral som stolný tenis. Spať cez deň je zakázané, no ja som pospával aj doobeda, aj poobede.

Ako často si mával návštevy? Mohli ti posielať balíky?

Zo začiatku som mal návštevy každý týždeň, čo bolo super, neskôr raz za dva týždne.  V Ilave som balíky dostával každý mesiac a v Leopoldove raz za dva mesiace.

Čo ti najviac chýbalo?

Sloboda a rodina. A bol som nešťastný, že som nemohol ísť na otcov pohreb. 

Čo ti najviac pomáhalo, keď ti bolo najťažšie?

Viera v Boha, rozhovory s kňazmi a  pozitívne myslenie. A ešte vedomie, že doma ma čaká moja úžasná rodina.

Kam viedli prvé tvoje kroky na slobode?

Na pivo. Bolo krásne počasie, bol 4. júl, na ten deň nezabudnem. Niet nad  pocit dostať sa von, za bránu väznice. Tá eufória slobody bol úžasný pocit, nikdy som si to predtým neuvedomil, že sloboda je krásna.

Bol si sa ospravedlniť  poškodenej predavačke?

Keď mi vo väzení priniesli pero a papier, hneď prvý list som písal domov  a druhý, úprimný a ospravedlňujúci list, poškodenej pani predavačke. Mamina sa jej tiež ospravedlnila.

Čo odkazuješ všetkým mladým ľuďom?

Aby nikdy neurobili takú vec, ktorá by sa s nimi ťahala celý život.

Autor: Mária Škultétyová

Pozn. redakcie HD: Tento článok  je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik