Aj tá najváženejšia osobnosť, ktorá sa na nás múdro a odhodlane pozerá z učebnice dejepisu či literatúry, bola kedysi dieťa. Možno nezbedné, možno vážne. Slovenská národná knižnica (SNK) ponúka fotky malých huncútov, veselých i zádumčivých drobcov, mladíkov aj slečien, plných nádejí.

Tento chlapček s modrou krvou sa vypracoval na uznávaného právnika, no nielen to. Výborný humorista, satirik meštianskych pomerov, no aj aktivista slovenského národného hnutia zaujal už poetickým debutom Verše, výstižnými prózami Malomestské rozprávky, Demokrati, prekladmi Jesenina a Puškina. Býval v centre Martina na dnešnej križovatke ciest, kde jedna z ulíc je po ňom pomenovaná. (zdroj SNK)

Ak stále nepoznáte chlapčeka na fotografii, ešte vám pomôžem.

V rokoch 1905- 1914 pôsobil ako advokát v Bánovciach nad Bebravou a v roku 1909 si tu postavil dom.  Dnes sú v tejto budove dve triedy gymnázia, ktoré nesie jeho meno. Na dome je umiestnená pamätná tabuľa s jeho bustou. Autorom je akademický sochár, Bánovčan Miroslav Tomaška.

Tak čo? Ak ste tipovali, že je to Janko Jesenský, tipovali ste správne. Je to on.

Keď sa pozerám na fotku malého Janka a klobúk na stole, nemôžem nespomenúť jednu príhodu, ktorá sa k nemu viaže.  Pamätám si ju ešte z čias, keď som chodila na Dvanásťročnú strednú školu v Bánovciach nad Bebravou. Pán učiteľ Emilo (tak sme ho volali), nám ju na literatúre rozprával a my sme nemali dôvod neveriť mu.

Stalo sa to v čase, keď už bol Janko Jesenský váženým bánovským advokátom a v Malomestských rozprávkach sa vysmial aj obyvateľom Bánoviec. Bánovčania mu to takto vrátili:

V meste sa konal jarmok. Pán advokát si vykračoval po ulici, keď ho jeden občan poprosil, aby mu pod bránou postrážil pod klobúkom ukrytého  vzácneho vtáka. Kúpil ho na jarmoku a potrebuje si odskočiť. Zatiaľ sa skryl niekde nablízku  a nebadane pozoroval, čo sa bude diať. Keď už dlhšie nechodil, pán advokát nadvihol klobúk, že vtáka chytí do ruky. A čo bolo pod klobúkom, to vám už hádam nemusím hovoriť.

Ktovie, možno aj preto bol na Bánovce priam alergický. V Kalendáriu života a diela Janka Jesenského sa totiž píše: „Divné je to, že akonáhle prídem do Bánoviec, hučí mi v ušiach. Neviem si to vysvetliť – akonáhle som preč, prestane hučanie.“