V slovenskej politike, ale nielen v tej, sa dejú veci, ktorým bežný občan nemá možnosť rozumieť. A všemocná formulka, že „Neznalosť zákona neospravedlňuje“ nesedí ani náhodou. Však ak by sme všetci poznali zákony, tak načo by nám boli potom právnici? Ale to by sme moli povedať aj o lekároch, pretože ak by sme si vedeli určiť diagnózu a k nej aj adekvátnu liečbu, načo by nám boli lekári? Alebo ak by sme vedeli čo „chýba“ nášmu autu, načo by nám boli automechanici? A takto by sme vedeli pokračovať ďalej a ďalej. Slová, ktoré v blogu zverejnil právnik Peter Weis sú však veľavravné a prečítať by si ich mal každý smrteľník, ktorého aspoň trochu zaujímajú právne veci.
Právnik Peter Weis sa v blogu zameral na Disciplinárne senáty Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a atribút nezávislosti. Čítanie je to síce veľmi zložité, napriek tomu aj veľmi zaujímavé.
„Skutočným nešťastím nie je nerovnosť, ale závislosť,“ povedal francúzsky spisovateľ, historik a filozof Voltair , vlastným menom François-Marie Arouet. A práve ním začína Weis svoj blog, v ktorom hneď v úvode konštatuje, že Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len NSSSR) je zákonom daná právomoc rozhodovať o disciplinárnych previneniach sudcov.
Keďže už v najbližších týždňoch začnú pojednávania s viacerými z nich, je podľa Weisa namieste položiť si z pohľadu európskeho práva dve zásadné otázky. Jeho slová a vysvetlenia prinášame bez úpravy.
Tou prvou je, či spĺňa disciplinárny senát NSSSR vzhľadom na podmienky, ktorými sa riadilo jeho zriadenie a vymenovanie jeho členov, požiadavky nezávislosti a nestrannosti vyžadované v zmysle týchto ustanovení práva Únie? Tou druhou zase je, či dochádza k porušeniu zásady právneho štátu, práva na prístup k súdom a práva na účinnú súdnu ochranu v situácii, keď sudcov a prísediacich disciplinárneho senátu NSSSR vyberá, volí alebo prekladá Súdna rada SR, ktorá nie je nezávislým orgánom a jej členovia vymenovaní do funkcie vládou, zákonodarnou mocou a prezidentom môžu byť kedykoľvek odvolaní, a to aj bez uvedenia dôvodu (a teda výkon ich mandátu závisí od možnosti svojvôle výkonnej a zákonodarnej moci, a preto požiadavku nezávislého súdu zriadeného zákonom nespĺňa súd, o ktorého zložení rozhoduje Súdna rada SR v procese závislom od možnosti svojvoľného zásahu výkonnej moci a zákonodarnej moci do výkonu mandátu člena Súdnej rady SR, ktorý bol do funkcie ustanovený výkonnou mocou a zákonodarnou mocou)?
„Súdna rada SR už v minulosti vo veci sudcu Dalibora Miľana politicky rozhodla. Bez akéhokoľvek právneho základu napriek námietke, že právny základ v jeho prípade úplne chýba, rozhodla jednohlasne o prerušení jeho výkonu funkcie sudcu bez akéhokoľvek preskúmateľného odôvodnenia práve vo vzťahu k namietanému právnemu základu. Členka Súdnej rady SR na verejne zaznamenanom zasadnutí dokonca naznačila, že prerušenie funkcie bude trvať aj po období jedného roka, keď si ho do jurisdikcie preberie NSSSR. A to sa v danom prípade aj udialo. Aj práve preto, že Súdna rada už politicky v minulosti rozhodla, a to spôsobom, ktorý možno označiť za arbitrárny, a pritom sama ovplyvňuje zloženie NSSSR, je namieste otázku nezávislosti disciplinárnych senátov NSSSR naliehavo riešiť. Orgán kompetentný o takejto otázke rozhodnúť a právny základ prípadného návrhu.
„Článok 2 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „ZEU“) ustanovuje, že Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi. Podľa článku 4 ods. 3 ZEU podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv. Členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie,“ píše ďalej Peter Weis, podľa ktorého členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie. „Podľa článku 19 ods. 1 ZEU Súdny dvor Európskej únie sa skladá zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu a osobitných súdov. Zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv. Členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany,“ vysvetľuje právnik.
Podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEU“) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
„Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Charta základných práv EU v článku 47 ustanovuje, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,“ konštatuje ďalej Peter Weis.
Podľa článku 51 Charty základných práv EU:
„Článok 52 ods. 3 Charty základných práv EÚ ustanovuje, že v rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv,“ prízvukuje Weis. „Vysvetlivky k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17) v súvislosti s článkom 47 druhým odsekom Charty spresňujú, že toto ustanovenie zodpovedá článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), pridáva Weis, ktorý dáva ešte do pozornosti v súvislosti s týmto návrhom nasledovnú judikatúru Súdneho dvora EU:
Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 2. marca 2021, vo veci C-824/18, A.B. a L proti Krajowa Rada Sadownictwa, ECLI:EU:C:2021:153: „Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, zásada účinnej súdnej ochrany práv jednotlivcov vyplývajúcich z práva Únie, na ktoré sa odvoláva článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vychádza z ústavných tradícií spoločných členským štátom, bola zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a v súčasnosti je potvrdená v článku 47 Charty [rozsudok z 5. novembra 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť všeobecných súdov), C-192/18, EU:C:2019:924, bod 100 a citovaná judikatúra], – bod 110 rozsudku.“
Pokiaľ ide o vecnú pôsobnosť článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, treba podľa Weisa pripomenúť, že toto ustanovenie sa týka „oblastí, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“, bez ohľadu na okolnosti, za akých členské štáty uplatňujú toto právo v zmysle článku 51 ods. 1 Charty [rozsudok z 5. novembra 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť všeobecných súdov), C-192/18, EU:C:2019:924, bod 101a citovaná judikatúra]. – bod 111 rozsudku. „Podľa ustálenej judikatúry záruky nezávislosti a nestrannosti vyžadované podľa práva Únie stanovujú ako požiadavku existenciu pravidiel, najmä pokiaľ ide o zloženie orgánu, menovanie, funkčné obdobia, ako aj dôvody zdržania sa hlasovania, vylúčenia pre zaujatosť a odvolania jeho členov, ktoré umožňujú odstrániť akékoľvek oprávnené pochybnosti „účastníkov konania, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť uvedeného orgánu z vonkajšieho hľadiska a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom. – bod 117 rozsudku.
Súdny dvor tiež uviedol, že zostáva nevyhnutné zabezpečiť, aby hmotnoprávne podmienky a procesné pravidlá, ktorými sa riadi prijímanie rozhodnutí o vymenovaní, boli také, že u osôb podliehajúcich súdnej právomoci nemôžu po vymenovaní dotknutých osôb vyvolať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť dotknutých sudcov vonkajšími činiteľmi a ich neutralitu vo vzťahu k jednotlivým záujmom, o ktorých rozhodujú, a že na tento účel je dôležité najmä to, aby boli uvedené podmienky a postupy navrhnuté tak, aby spĺňali požiadavky uvedené v bode 119 tohto rozsudku. – bod 123 rozsudku. „Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ totiž ukladá všetkým členským štátom povinnosť stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany najmä v zmysle článku 47 Charty (rozsudok A. K. a i., bod 168, ako aj citovaná judikatúra), takže toto posledné uvedené ustanovenie sa musí náležíte zohľadniť na účely výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ (uznesenie zo 6. októbra 2020, Prokuratúra Rejonowa w Siubicach, C-623/18, neuverejnené, EU:C:2020:800, bod 28). – bod 143 rozsudku. Článok 47 druhý odsek Charty medzi požiadavkami spojenými so základným právom na účinný prostriedok nápravy výslovne zmieňuje prístup k „nezávislému“ súdu. – bod 144 rozsudku,“ uvádza ďalej Weis.
„Súdny dvor tým, že v tejto súvislosti rozhodol, že článok 47 Charty je sám osebe postačujúci a nemusí byť spresnený ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátnym právom na to, aby bolo jednotlivcom priznané samostatne uplatniteľné právo (rozsudky zo 17. apríla 2018, Egenberger, C-414/16, EU:C:2018:257, bod 78, a z 29. júla 2019, Torubarov, C-556/17, EU:C:2019:626, bod 56), osobitne v rozsahu, v akom toto ustanovenie vyžaduje, aby orgán, ktorý má rozhodovať o prostriedku nápravy založenom na práve Únie, spĺňal požiadavku nezávislosti uloženú týmto ustanovením (pozri v tomto zmysle rozsudok A. K. a i., bod 166), najmä uznal, že táto požiadavka je jasná, presná a bezpodmienečná, takže tento článok môže vyvolávať priamy účinok.- bod 145 rozsudku,“ vysvetľuje ďalej uznávaný právnik, podľa ktorého z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá členským štátom jasnú a presnú povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorá nie je spojená so žiadnou podmienkou, pokiaľ ide o nezávislosť charakteristickú pre súdy, ktoré majú vykladať a uplatňovať právo Únie. – bod 146 rozsudku.
Na druhej strane treba v každom prípade zdôrazniť, že účinky spojené so zásadou prednosti práva Únie sú záväzné pre všetky orgány členského štátu najmä bez toho, aby tomu mohli brániť vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa rozdelenia súdnych právomocí, vrátane tých ústavných. V súlade s ustálenou judikatúrou totiž nemožno pripustiť, aby pravidlá vnútroštátneho práva, hoci aj ústavnej povahy, ohrozovali jednotu a účinnosť práva Únie (rozsudky z 15. januára 2013, Križan a i., C-416/10, EU:C:2013:8, bod 70 a citovaná judikatúra, ako aj zo 4. decembra 2018, Minister for Justice and Equality a Commissioner of An Garda Síochána, C-378/17, EU:C:2018:979, bod 49 a citovaná judikatúra). – bod 148 rozsudku. „Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 19. novembra 2019, v spojených veciach C- 585/18, C-624/18 a C-625/18, AK. proti Krajowa Rada Sqdownictwa, a CP, DO proti Sqd Najwyžszy, ECLI:EU:C:2019:982, ECLI:EU:C:2021:153: Súdny dvor už rozhodol, že hoci organizácia súdnictva v členských štátoch patrí do právomoci týchto štátov, stále platí, že pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie [rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C-619/18, EU:C:2019:531, bod 52 a citovaná judikatúra].- bod 75 rozsudku,“ uvádza ďalej Peter Weis.
V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti podľa právnika platí, že hoci je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany individuálnych práv vyplývajúcich z právneho poriadku Únie, členské štáty sú pritom v každom prípade zodpovedné za zabezpečenie dodržania práva na účinnú súdnu ochranu uvedených práv, ako je zakotvené v článku 47 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. októbra 1998, IN CO. GE.’90 a i., C-10/97 až C-22/97, EU:C: 1998:498, bod 14 a citovanú judikatúru; z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, EU:C:2008:223, body 44 a 45, ako aj z 19. marca 2015, E.ON Földgáz Trade, C-510/13, EU:C:2015:189, body 49 a 50, ako aj citovanú judikatúru). – bod 115 rozsudku. „Súdny dvor musí dbať na to, aby výklad článku 47 druhého odseku Charty, zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá neporušuje úroveň zaručenú článkom 6 Európskeho dohovoru, tak ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva (rozsudok z 29.júla 2019, Gambino a Hyka, C-38/18, EU:C:2019:628, bod 39). – bod 118 rozsudku,“ doplnil Peter Weis.
„Pokiaľ ide o obsah tohto článku 47 druhého odseku, zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že základné právo na účinný prostriedok nápravy, ktoré zakotvuje, zahŕňa najmä právo každého na to, aby jeho vec bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom. – bod 119 rozsudku. Požiadavka nezávislosti súdov, ktorá je neoddeliteľne spojená s poslaním súdnictva, vychádza z podstaty práva na účinnú súdnu ochranu a základného práva na spravodlivý proces, ktorá má zásadný význam ako záruka ochrany všetkých práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, a záruka zachovania spoločných hodnôt členských štátov uvedených v článku 2 ZEÚ, najmä hodnoty právneho štátu [rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C-619/18, EU:C:2019:531, bod 58 a citovaná judikatúra]. – bod 120 rozsudku,“ píše Weis a dodáva, že podľa ustálenej judikatúry má uvedená požiadavka nezávislosti dve hľadiská. Prvé, vonkajšie, hľadisko vyžaduje, aby dotknutý orgán vykonával svoje úlohy úplne samostatne, nikomu hierarchicky nepodliehal alebo nebol podriadený a od nikoho neprijímal príkazy alebo inštrukcie, bez ohľadu na ich pôvod, čím je chránený pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť nezávislosť rozhodovania jeho členov a ovplyvniť ich rozhodnutia [rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C-216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 63 a citovaná judikatúra, ako aj z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C-619/18, EU:C:2019:531, bod 72], – bod 121 rozsudku.
„Druhé, vnútorné, hľadisko súvisí s pojmom nestrannosť a týka sa rovnakého odstupu od účastníkov konania a ich príslušných záujmov vo vzťahu k predmetu sporu. Toto hľadisko vyžaduje rešpektovanie objektívnosti a neexistenciu akéhokoľvek záujmu na vyriešení sporu mimo striktného uplatnenia právneho predpisu [rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C-216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 65 a citovaná judikatúra, ako aj z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C-619/18, EU:C:2O19:531, bod 73]. – bod 122 rozsudku. Tieto záruky nezávislosti a nestrannosti stanovujú ako požiadavku existenciu pravidiel, najmä pokiaľ ide o zloženie orgánu, menovanie, funkčné obdobia, ako aj dôvody zdržania sa hlasovania, vylúčenia pre zaujatosť a odvolania jeho členov, ktoré umožňujú odstrániť akékoľvek oprávnené pochybnosti u osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť uvedeného orgánu vonkajšími činiteľmi a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom [rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C-216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 66 a citovaná judikatúra, ako aj z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C-619/18, EU:C:2019:531, bod 74], – bod 123 rozsudku,“ prízvukuje právnik.
„Navyše v súlade so zásadou deľby moci, ktorou sa vyznačuje fungovanie právneho štátu, musí byť zaručená nezávislosť súdov vo vzťahu k zákonodarnej a výkonnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. novembra 2016, Poltorak, C-452/16 PPU, EU:C:2016:858, bod 35). – bod 124 rozsudku. V tejto súvislosti je dôležité, aby sudcovia boli chránení pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť ich nezávislosť. Pravidlá uvedené v bode 123 tohto rozsudku musia predovšetkým umožniť vylúčiť nielen akýkoľvek priamy vplyv vo forme pokynov, ale aj formy vplyvu, ktoré sú viac nepriame a ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutia dotknutých sudcov – bod 125 rozsudku. Zostáva však nevyhnutné zabezpečiť, aby hmotnoprávne podmienky a procesné pravidlá, ktorými sa riadi prijímanie rozhodnutí o vymenovaní, boli také, že u osôb podliehajúcich súdnej právomoci nemôžu po vymenovaní dotknutých osôb vyvolať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť dotknutých sudcov vonkajšími činiteľmi a ich neutralitu vo vzťahu k jednotlivým záujmom, o ktorých rozhodujú [pozri analogicky rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C-619/18, EU:C:2019:531, bod 111],-bod 134 rozsudku,“ píše Peter Weis.
„Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 24. júna 2019 vo veci C-619/18, Európska komisia proti Poľskej republike, ECLI:EU:C:2019:531: Zásada neodvolateľnosti si najmä vyžaduje, aby sudcovia mohli zotrvať vo funkcii až do dovŕšenia veku povinného odchodu do dôchodku alebo do skončenia ich funkčného obdobia, ak je toto funkčné obdobie časovo obmedzené. Uvedená zásada môže bez toho, aby mala absolútny charakter, podliehať výnimkám len za predpokladu, že na to existujú oprávnené a presvedčivé dôvody a pri dodržaní zásady proporcionality. Z tohto dôvodu je všeobecne prípustné, že sudcovia môžu byť prostredníctvom príslušných postupov odvolaní, ak nie sú spôsobilí pokračovať v plnení svojich povinností z dôvodu nespôsobilosti alebo vážneho pochybenia. – bod 76 rozsudku,“ vysvetľuje právnik, podľa ktorého v tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že požiadavka nezávislosti si vyžaduje, aby pravidlá upravujúce disciplinárny režim, a teda aj prípadné odvolanie tých, ktorí majú za úlohu rozhodovať, poskytovali potrebné záruky s cieľom predísť akémukoľvek riziku toho, že taký režim bude využitý ako systém politickej kontroly obsahu súdnych rozhodnutí.
„Stanovenie pravidiel, ktoré vymedzujú najmä správania predstavujúce disciplinárne previnenia, ako aj konkrétne uplatniteľné sankcie, ktoré predpokladajú zásah nezávislého orgánu v súlade s postupom, ktorý v plnom rozsahu zaručuje práva zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty, najmä práva na obhajobu, a ktoré zakotvujú možnosť napadnúť na súde rozhodnutia disciplinárnych orgánov, predstavuje súbor základných záruk na účely zachovania nezávislosti súdnej moci (rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C-216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 67). – bod 77 rozsudku,“ uvádza v blogu Peter Weis a dodáva, že súdna rada má 18 členov. Sú nimi predseda súdnej rady a ďalší jej členovia (§ 3 ods. 1 zákona č. 185/2002 Z.z.).
Predsedu a podpredsedu Súdnej rady Slovenskej republiky volí a odvoláva Súdna rada Slovenskej republiky zo svojich členov. Členmi Súdnej rady Slovenskej republiky sú
„Prvých sudcov disciplinárneho senátu NSSSR, ktorý začal vykonávať svoju činnosť dňa 1. augusta 2021 a vykonáva disciplinárne konanie vo veciach sudcov, vyberala vo výberovom konaní Súdna rada SR, a to podľa § 151 zf ods. 2 a 5 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch) v spojení s § 28 a 29 zákona o sudcoch. Prísediaci disciplinárneho senátu NSSSR sú do databázy prísediacich zaradení na základe výsledkov ich zvolenia Súdnou radou SR podľa § 9 ods. 1 písm. d) zákona č. 432/2021 Z.z., v spojení s § 27fb zákona č. 185/2002 Z.z. o Súdnej rade SR. Ústavným zákonom č. 422/2020 Z.z. účinným od 1. januára 2021, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. došlo k novému zneniu čl. 141a ods. 10 Ústavy SR, ktorý znie nasledovne – podrobnosti o voľbe a odvolávaní predsedu a podpredsedu Súdnej rady SR, o spôsobe ustanovenia a odvolania členov Súdnej rady Slovenskej republiky, o jej pôsobnosti, o zastupovaní predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, o organizácii a o vzťahoch k orgánom správy súdnictva a k orgánom sudcovskej samosprávy, ako aj o výkone pôsobnosti podľa čl. 141b, ustanoví zákon. Zákon tiež ustanoví volebné obvody pre voľbu a odvolávanie členov Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 2 písm. b), vysvetľuje Weis.
„Podľa § 26 ods. 1 písm. c) zákona č. 185/2002 Z.z. o Súdnej rade SR funkcia člena súdnej rady zaniká uplynutím funkčného obdobia člena súdnej rady. Pred uplynutím funkčného obdobia funkcia člena súdnej rady zaniká odvolaním člena súdnej rady. Podľa § 27 ods. 4 zákona č. 185/2002 Z.z. na odvolanie člena súdnej rady zvoleného národnou radou sa primerane použije § 24 a na odvolanie člena súdnej rady vymenovaného prezidentom alebo vládou sa primerane použije § 25,“ píše právnik, podľa ktorého z vyššie uvedeného vyplýva, že na odvolanie člena Súdnej rady SR, ktorý je zástupcom vlády, národnej rady a prezidenta, sa použije rovnaký postup, ako pri jeho menovaní, t.j. jednoduchý akt bez potreby zdôvodnenia. „Podľa Rezolúcie Európskeho združenia sudcov z 2. septembra 2021 článok 141a (5) Ústavy teraz ustanovuje, že predsedu, podpredsedu a člena Súdnej rady Slovenskej republiky možno pred uplynutím ich funkčného obdobia kedykoľvek odvolať. Zavedenie takejto právomoci je v rozpore s európskymi štandardami nezávislosti súdnictva a súdnych rád. Nevyhnutná nezávislosť členov rád vyžaduje, aby výkon funkcie bol zaručený a nemohol byť svojvoľne ukončený. Iba v prípade vážneho zneužitia alebo zanedbania povinnosti môže byť člen odvolaný; a pre takúto situáciu by mal zákon ustanoviť presné oprávnenia, postup a kompetencie,“ konštatuje Weis.
„Európske združenie sudcov je taktiež znepokojené konštatovaním, že bod 17 dôvodovej správy priloženej k zverejneniu zmien už viac neopisuje Súdnu radu ako „nezávislý ústavný orgán súdnictva“, ale skôr ako „autonómny orgán realizujúci justičnú politiku vlády a parlamentu.“ Takáto formulácia, ktorá vyvoláva obraz Súdnej rady ako nástroja exekutívnej politiky, môže viesť k zlyhaniu zachovania riadnej deľby moci medzi legislatívou, vládou a súdnictvom, v rozpore s medzinárodnými štandardami. Zo správy o stave právneho štátu vypracovanej Európskou komisiou pre rok 2022 vyplýva, že Slovensku sa pripomínajú záväzky, ktoré prijalo v rámci národného plánu obnovy a odolnosti v súvislosti s určitými aspektmi justičného systému, a navyše sa mu odporúča, aby zabezpečilo, aby sa na členov súdnej rady vzťahovali dostatočné záruky nezávislosti, pokiaľ ide o ich odvolanie, s prihliadnutím na európske normy týkajúce sa nezávislosti súdnych rád,“ pokračuje Weis, ktorý na základe vyššie uvedeného má za to, že hmotnoprávne podmienky a procesné pravidlá, ktorými sa riadilo prijímanie rozhodnutí Súdnej rady SR o výbere sudcov a prísediacich disciplinárneho senátu Najvyššieho správneho súdu SR, nedáva záruky, že vec bude prejednaná pred nezávislým a nestranným súdom, keďže samotná Súdna rada SR nie je nezávislým orgánom a jej členovia menovaní výkonnou a zákonodarnou mocou sú závislí vo výkone svojho mandátu od svojvôle výkonnej a zákonodarnej moci.
Vyššie uvedené podľa Weisa platí nielen vo vzťahu k prvým sudcom NSSSR, ale aj vo vzťahu k sudcom, ktorí boli na NSSSR preložení na základe rozhodnutia a hlasovania Súdnej rady SR, na podklade výsledkov výberového konania organizovaného NSSSR, alebo ktorí boli rozhodnutím a hlasovaním Súdnej rady SR navrhnutí prezidentovi na vymenovanie na podklade výsledkov výberového konania organizovaného NSSSR a na základe overenia sudcovskej spôsobilosti Súdnou radou SR. „Rovnakými vadami okolností vzniku mandátu z dôvodu rozporu s právom EU trpí aj mandát prísediacich disciplinárneho senátu, ktorých volí Súdna rada SR. Tá svojím rozhodovacím procesom ovplyvnila vznik mandátu sudcov a prísediacich disciplinárneho senátu, z dôvodu, že nie je nezávislým orgánom a jej členovia môžu byť kedykoľvek odvolaní, aj bez uvedenia dôvodu, vyvoláva v osobách podliehajúcich súdnej právomoci disciplinárneho senátu oprávnené pochybnosti o tom, či sa v prípade sudcu a prísediaceho disciplinárneho senátu jedná o osobu sudcu a prísediaceho, ktorý je nezávislý a nestranný, a to s ohľadom na to, že výkonná a zákonodarná moc môže svojvoľne zasiahnuť do výkonu mandátu člena Súdnej rady SR, ktorého tieto moci do funkcie menovali,“ pridáva v závere skúsený právnik.
Uvedený stav je podľa Petra Weisa v rozpore s právom EÚ, ktorého jednotlivé ustanovenia sú citované v úvode. A čo dodáva Weis na samý záver? „Konanie pred disciplinárnym senátom NSSSR je jednoinštančné. V prípade návrhu na prerušenie konania z dôvodu položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ mám za to, že ide o otázky, ktoré je disciplinárny senát povinný na návrh položiť. Pokiaľ by tak neučinil, konal by v rozpore s ustálenou judikatúrou a poruší tým základné právo strán konania na súdnu ochranu a na zákonného sudcu, resp. ich právo na spravodlivé súdne konanie (viď napr. nález Ústavného súdu SR II.ÚS 381/2018 z 11. októbra 2018).“
_______________________
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik