Bývalý americký minister zahraničia Henry Kissinger vo svojich 99 rokoch vydal novú knihu, ktorá sa volá Leadership, šesť štúdií zo svetovej stratégie. Zaoberá sa vizionárstvom a výsledkami práce šiestich svetových lídrov po druhej svetovej vojne. Ide o Konrada Adenauera, Charlesa Gaulla, Richarda Nixona, Anvara Sadata, Li Kuang-jaoa a Margaret Thatcherovú.

Pri tejto príležitosti Kissinger poskytol rozhovor Laure Secorovej z denníka The Wall Street Journal, ktorý reflektuje aj súčasnú situáciu ohľadom Ruska, Ukrajiny a Číny.

Kissingerovi sa rysujú dva archetypy leadershipu: jasnozrivý pragmatizmus štátnikov a vizionárska statočnosť prorokov. Nikto zo súčasných lídrov podľa Kissingera tieto kvality nemá.

O de Gaullovi možno vraj konštatovať, že víziu pre seba a Francúzsko od začiatku mal. U Nixona, Sadata aj Adenauera to najskôr nebolo zrejmé. Nikto z nich nebol rodený taktik, ale umenie taktizovať si časom osvojili. Od chvíle, keď sa chopili úradu, ale všetci chápali zmysel a účel toho, čo robia. Súčasná doba má podľa bývalého štátnika problém v tom, že nie je schopná definovať smer a iba reaguje na momentálne emócie.

Slovo účel (purpose) opakuje Kissinger stále, je to definičná vlastnosť proroka. Ďalšie zásadné slovo je rovnováha.

Legitimita protichodných názorov

Kissinger začínal v 50. rokoch ako akademik na Harvarde a zaoberal sa primárne vzťahom nukleárnej stratégie a diplomacie. Diplomacia podľa neho mala vyrovnávať vzťahy medzi mocnosťami v tieni potenciálnej nukleárnej katastrofy. Katastrofický potenciál moderných vojenských technológií musí zostať aj dnes hlavným a nadradeným imperatívom medzinárodných vzťahov.

Rovnováha má dva hlavné komponenty. Na prvom mieste je to vybalansovanie sily, kedy si ale obe strany musia priznať legitimitu úplne protichodných názorov. Keď veríte, že konečným výsledkom vášho úsilia má byť nastolenie vašich hodnôt, tak je dosiahnutie rovnováhy nemožné. Druhá rovina je rovnováha v jednaní a správaní. Musíte chápať, že existujú limity v tom, ako využívať vlastné schopnosti a silu na dosiahnutie celkovej rovnováhy. Dobre to kombinovať vyžaduje skoro umeleckú zručnosť.

Kissinger uznáva, že rovnováha – akokoľvek zásadná – nemôže byť hodnotou sama o sebe. Sú situácie, keď koexistencia je z morálnych dôvodov nemožná. Napríklad Hitler. S Hitlerom bolo zbytočné rokovať, akokoľvek má Kissinger vraj určité pochopenie pre Chamberlaina, ktorý vraj chcel získať hlavne čas na prípravu na stret, ktorý chápal ako nevyhnutný.

Súčasná americká politika vraj nie je schopná definovať smer. Američania nevedia oddeľovať diplomaciu od osobných vzťahov s nepriateľom. Rokovania sa chápe misionársky miesto psychologicky. Existuje snaha partnera v rokovaní prinútiť ku konverzii alebo odsúdiť, namiesto toho, aby sme prenikli do jeho myslenia.

Dnešný svet sa nachádza na hrane veľmi nebezpečnej nerovnováhy. Sme na pokraji vojny s Ruskom a Čínou kvôli situácii, za ktorú sme čiastočne zodpovední. Nemáme koncept toho, kam sa má všetko vyvinúť a kam chceme smerovať. Môžu sa USA znovu pokúsiť postaviť Rusko a Čínu proti sebe, ako sa to podarilo práve Kissingerovi? Stačí vraj neakcelerovať tenzie a stále vytvárať nové možnosti. Na to však musíte poznať ten účel toho, čo chcete robiť.

Ohľadom Taiwanu sa Kissinger obáva, že Amerika a Čína smerujú k stretu. Odporúča stálosť či stabilitu americkej politiky. Politika oboch strán, ktorá trvala päťdesiat rokov, premenila Taiwan na prosperitnú demokratickú entitu a zaručila mier medzi Čínou a USA, ktorý trval viac ako 50 rokov. Jeden by mal byť veľmi opatrný, keď bude chcieť meniť základnú štruktúru.

Ukrajina ako faktický člen NATO

Kissinger nevidí žiadnu inú možnosť ako pristupovať k Putinovým obavám o bezpečnosť Ruska vážne a podľa neho bola chyba signalizovať Ukrajine, že by mohla vstúpiť do NATO. Proti členstvu krajín, ako je Poľsko, nič nemal, je podľa neho logické. S Ukrajinou je to vraj iné. Je to podľa neho súbor teritórií, ktoré kedysi boli pripojené k Rusku. Rusi chápu Ukrajinu ako svoju, „niektorí Ukrajinci“ (!) vraj nie. Stability by podľa neho bolo bývalo najlepšie dosiahnuté, keby Ukrajina slúžila ako nárazník medzi Ruskom a Západom. Kissinger bol vraj vždy osobne pre nezávislosť Ukrajiny, ale najlepšie by to bývalo bolo na spôsob Fínska.

Ale pozor, kocky sú hodené a Rusko sa správa tak, a dnes už bude podľa Kissingera nutné – formálne či neformálne – tak k Ukrajine pristupovať, ako že členom NATO de facto je. Kissinger ale hovorí, že bude potrebné Rusku v záujme nejakej dohody ponechať teritóriá, ktoré získalo v roku 2014. Nemá ale odpoveď na to, ako by mala vyzerať nová mierová dohoda, keď minské dohody žiadny mier nezaručili.

https://www.hlavnydennik.sk/2022/08/15/dag-danis-zakazane-media-su-spat-je-to-dobra-sprava

Nemá ani odpoveď na to, aký je osud menších štátov. Ak je tým najvyšším dobrom vyhnutie sa jadrovej vojne, potom by sa menšie štáty museli zmieriť s tým, že v rámci dosiahnutia globálnej rovnováhy budú tie najväčšie rokovať o nich bez nich. V tomto zmysle Kissinger len krčí ramenami: „Naša vojenská kapacita sa musí snúbiť s našimi strategickými účelmi. Ako sa to bude vzťahovať k morálke, to zostáva ako nevyriešený problém.“

Zdroj: iDnes

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik