Všetky cesty vedú k predčasným voľbám, ale v pozadí sa črtajú obrysy skutočnej drámy: akú cenu zaplatíme za sankcie proti Rusku a ako veľmi to rozvráti našu ekonomiku a politiku. Tieto otázky si v komentári pre Denník Štandard kladie redaktor a televízny moderátor Jaroslav Daniška.
Redakcia HD prináša názor Jaroslava Danišku v plnom znení.
Hegerova vláda stratila po ultimáte SaS väčšinu, príčinou zhoršujúcej sa politickej krízy však nie sú len vzťahy v koalícii, ale aj politika vlády. Pre ňu stratil kabinet väčšinovú podporu v spoločnosti. Rútime sa do takej masívnej energetickej krízy, akú sme desaťročia nezažili, a predsa je u nás neviazaná letná zábava.
Človek by neveril, že sa dá v tej mizérii vymyslieť niečo smiešne, ale Veronike Remišovej sa to podarilo. Ak chce Sulík odísť, mal by to vraj urobiť až po zime, vyhlásila šéfka strany Za ľudí.
Veronika Remišová azda najlepšie stelesňuje to, prečo vláda, ktorá má riešiť zložité témy zložitej doby, pôsobí smiešne. To, čo vyzerá ako komédia, je pre krajinu dráma. Otázka znie: či a za akú cenu dokážeme prežiť bez Ruska.
Táto kríza má dve úrovne. Tá hlavná sa týka geopolitiky, sekundárna politiky slovenskej vlády. Príčiny sú napriek vojne a okolnostiam v oboch prípadoch politické a dúfajme, že rovnaké bude aj riešenie.
Začnime doma
Sankcie voči Rusku by v tejto podobe neprešli, ak by s nimi nebola súhlasila aj slovenská vláda. Jediná vláda, ktorá sa snažila o prezieravejší postup, bola tá maďarská. Čo bolo na zásadné ovplyvnenie línie Európskej únie málo. Zmeniť politiku Únie bude ešte ťažšie. Zdá sa, že to nebude možné bez zmeny viacerých vlád členských krajín EÚ vo voľbách.
Ako ukazuje príklad Turecka, ekonomické sankcie voči Rusku nie sú témou NATO, keďže Turci ich nezaviedli.
U nás doma sa táto kríza spája s domácou politickou krízou. Obidve sú navzájom prepletené, riešenie veľkej krízy bez tej domácej je nepredstaviteľné.
Zrekapitulujme si koaličnú krízu: Sulík stanovil ultimátum (odchod Matoviča z vlády, ponúkol aj svoj koniec), celé OĽaNO to odmietlo. Matovič ponúkol riešenie vládnutia bez SaS (podporu Tarabu), časť OĽaNO to odmietlo.
Existovalo ešte tretie riešenie politickej krízy, aj to poslanci OĽaNO odmietli
Keď sa slovenská politika v 90. rokoch dostala do podobnej situácie, reakciou bolo, že časť poslaneckého klubu Mečiarovej strany uprednostnila pokračovanie vládnutia pred Mečiarom. Dvakrát tak Mečiar prišiel o moc. Prvýkrát s tým bolo spojené rozštiepenie VPN a vznik HZDS, druhýkrát rozštiepenie HZDS a vznik DÚ.
Lenže nezávislé osobnosti sú voči Matovičovi lojálnejšie, ako boli poslanci HZDS voči Mečiarovi. S Matovičom to nejde, bez Matoviča tiež nie. Nikto z vlády ani z opozície nechce zásadnejšie zmeniť zloženie vlády. Výsledkom je vyčerpanie všetkých možností. Nech sa na to teda pozriete z ktorejkoľvek strany, súčasná kríza vedie k predčasným voľbám.
Hoci to minister Naď použil ako argument proti Sulíkovi, ešte aj príbeh o tom, ako Sulík navrhol riešenie koaličného patu dohodou na predčasných voľbách, svedčí o základnom probléme súčasnej vlády. Nedokáže spolu vládnuť a krajina smeruje k predčasným voľbám. Ešte aj so Sulíkom.
A to, že predčasné voľby sú racionálne riešenie súčasného stavu, už hovorí aj Boris Kollár.
Otázkou je termín
S komunálnymi a župnými voľbami sa to, žiaľ, už stihnúť nedá. Február či marec 2023 by sa však už stihnúť dal (pôvodný Sulíkov návrh). Vstupujú do toho aj ďalšie faktory, strany dostávajú príspevok zo štátu v júni, budú sa teda snažiť voľby posunúť tak, aby si z týchto peňazí mohli zaplatiť kampaň.
Aj zahrávanie sa s termínom však môže štát destabilizovať.
A tu sa dostávame k hlavnému problému, z malej krízy k veľkej európskej kríze, kde už zabudnete na akúkoľvek komédiu.
Skutočnou drámou totiž nie sú koaličné hádky, smiešnosti ani charakter Igora Matoviča. Tým je situácia, ktorej čelíme bez silnej a kompetentnej vlády. Ako vždy v osudových chvíľach, rozhodujúce slovo majú silné štáty v regióne a vo svete. Na tom veľa nezmeníme. Naším problémom je, že sa opäť raz nesprávame ako sebavedomý subjekt dejín, ktorý má nielen záväzky, ale aj svoje záujmy, a ktorý preto hľadá balans, ako obhájiť jedno aj druhé.
Povedzme to priamo: sankcie proti Rusku, zvlášť tie, ktoré sa týkajú ropy a plynu, poškodzujú a ohrozujú Slovensko. A pritom neplnia svoj politický cieľ: ako prepočítal Bloomberg (a napísal Fareed Zakaria), Rusko získa predajom ropy tento rok viac peňazí, ako to bolo rok pred vojnou. Tento rok by to malo byť 285 miliárd dolárov, minulý rok išlo o 236 miliárd. Medziročne je to nárast o 20 percent. Ropa je pre ich štátny rozpočet dôležitejšia ako plyn, ale aj príjmy Gazpromu sú v roku 2022 – ako píše Wall Street Journal – historicky najvyššie.
Rusi potupne strácajú trhy na Západe, ale získavajú ich na východe. Príjmy dočasne zvyšujú najmä vyššie ceny. Ale International Energy Agency tvrdí, že výpadok trhov v Európe, Japonsku či Kórei zmiernil zvýšený export do Číny, Indie či Turecka, pričom už budúci rok budú vraj Rusi zvyšovať produkciu ropy, pretože rastie dopyt.
Rusi získavajú nielen trhy, získavajú aj financie na rozvoj. Saudskoarabský princ Alwaleed Bin Talal investoval vyše pol miliardy dolárov do ruských firiem Gazprom, Rosnefť a Lukoil. Sankcie EÚ teda Rusko zásadnejšie nepoškodzujú ani neizolujú.
Ako sme už písali, neobstojí ani morálny argument. Ropu a plyn namiesto Ruska začíname v zvýšenej miere dovážať nielen z Nórska či USA, ale najmä zo Saudskej Arábie, Kataru, prípadne Azerbajdžanu a Spojených arabských emirátov. S jednou výnimkou sú všetky tieto východné zdroje ropy a plynu viac neslobodné ako Rusko. To hovoria americké zdroje. Katar má v klasifikácii Freedom House 25 bodov, Rusko 19, Spojené arabské emiráty 17, Azerbajdžan 9 a Saudská Arábia len 7 bodov, všetky menované štáty sú považované za neslobodné režimy.
A Rusko, ktoré vedie vojnu, s ktorou nesúhlasíme, na tom zarába
A nielen Rusko.
Hoci americký prezident zaviedol pred vojnou na Ukrajine tvrdé a obmedzujúce opatrenia proti spoločnostiam ťažiacim ropu a plyn, svoj export zvyšuje aj Amerika. A usiluje sa o dohody so štátmi, ktoré jej do 24. februára smrdeli, napríklad Venezuela či Irán, ale aj spomínaní Saudi. Tlačí dokonca štáty G7, aby zaviedli strop a globálnu reguláciu cien ropy, aby z toho nemohlo ťažiť Rusko. Takže ešte aj voľný trh hrá proti nám.
Nech sa na to pozriete z ktorejkoľvek strany, na sankcie proti Rusku, ktoré sme zaviedli, najviac doplácame my v Európe. A pre Slovensko s Maďarskom, ale aj Rakúsko a ďalšie stredoeurópske štáty je to osudová vec. Jej dosah a význam ďaleko presahuje fantazírovanie o vodíku z Dubaja.
Štát by nemal byť absolútne závislý od jedného zdroja energie, v istom zmysle je teda zníženie závislosti od Ruska rozumné. Ale my práve prechádzame od jednej závislosti k inej a súčasne drahšej. Prvým veľkým testom bude nadchádzajúca zima a zavedenie sankcií na ropu od 5. decembra. Máme síce výnimku, o ktorú zabojoval najmä Orbán, ale týka sa iba času. Dôsledky nás neminú. Rútime sa do katastrofy a máme vládu, ktorá sa správa, akoby si to neuvedomovala.
Rovnica je pritom jednoduchá. Európa bez Ruska nemôže prežiť, nie za cenu, ktorú sú ochotní akceptovať voliči
Maďari tomu rozumejú, Rakúšania signalizujú záujem o zmenu prístupu, ďalšou takou krajinou môže byť Taliansko. A my sa správame ako 51. štát USA.
Skutočná otázka znie, ako to vyriešiť a či je na Slovensku politická elita, ktorá na to má odvahu a schopnosti. Predčasné voľby sú len nevyhnutný predpoklad. Trúfol by som si povedať, že čím neskôr budú, tým viac sa zmení naše politické spektrum.
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik