A veru aj sme. Aj keď národná hrdosť sa dnes už nenosí ako voľakedy, som pyšná na niektoré odpovede.  A som hrdá o to viac, že tak odpovedali moji bývalí študenti. Odpoveď pani R. ma rovnako chytila za srdce. Veď napokon, posúďte sami, ako si poradili s otázkou:

Na čo ste ako Slováci najviac hrdí? 

E., študentka, 20 rokov

Tatry, príroda, pamiatky... Napadne asi väčšine Slovákov. Súhlasím s nimi, no myslím, že tu sa krásy Slovenska zďaleka nekončia. Som hrdá na naše tradície, na dedov a jedinečný folklór. Som hrdá na našich športovcov (nielen hokejistov), o ktorých je vo svete veľa počuť. A do tretice, som hrdá najmä na také Slovensko, ktoré sa nedá uchopiť, ale aj napriek tomu je v nás. Viem, že ak stadiaľto raz kvôli našim nešťastným rozhodnutiam vo voľbách utečiem, vezmem si ten kúsok nášho malého Slovenska so sebou. A než  čitatelia odsúdia moju fádnu odpoveď, mali by si na vašu otázku odpovedať sami. Ono to totiž vôbec nie je jednoduché. 

K., študentka, 17 rokov

Mnohí mladí ľudia sa nemôžu dočkať, kedy zo Slovenska vypadnú, ale ja toto nutkanie nemám. Mne sa Slovensko ako krajina veľmi páči a najradšej by som sa pozrela do jeho každého kúta. Mojou najväčšou túžbou je preliezť Tatry, pretože sú naozaj fantastické. Takisto aj národné parky, skrátka mať svalovicu zo slovenskej prírody. Neopísateľne krásne sú hrady a zámky, ku každému sa viaže nejaká povesť, záhada. Samostatnou kapitolou v denníku vlastenca je folklór a tradície. Hoci som v žiadnom súbore nikdy nebola, dokázala by som sa na to pozerať aj hodiny. A tí chlapci v krojoch... juj!  Nesmiem zabudnúť na slovenskú históriu, hoci je veľmi zložitá. Bolo tu veľa udalostí aj osôb, ktoré stoja za zmienku, ale ja som najviac hrdá na nášho rodáka Ľudovíta Štúra. Obdivujem, s akou vášňou bojoval proti nevzdelanosti  a neslobode, za spisovnú slovenčinu, ako ju obhajoval. Jeho húževnatosť priniesla svoje plody aj v podobe Slovenských národných novín.

N.,študentka, 23 rokov

Hokejisti? To už dávno nie sú iba hokejisti. To už sú skvelí tenisoví hráči, boxeri,  jazdci na motorkách, futbalisti... viete si to predstaviť? Osôbky z takej malej krajiny a klobúk pred nimi snímajú svetové kapacity, vďaka nim Slovensko dostáva obrysy nadnárodného povedomia.  Ale späť k otázke. Na čo som najviac hrdá? Nebudem dlho rozmýšľať, jednoznačne je to SNP. Je to pre mňa dôležitá udalosť z histórie našej vlasti. Vtedy sme preukázali, že nie sme len ovčania a holubičí národ, ktorý s vďakou podsúva svoj zohnutý chrbát. Že vieme povstať a bojovať za svoju vlasť.  Že vieme obetovať aj životy za iných, netváriť sa, že sa nás udalosti okolo netýkajú. Že vieme Slovensko milovať. Veľmi si to cením a s vďakou si túto udalosť pripomínam spolu s revolučnými snahami v 19. storočí.  Zvlášť teraz, keď so smútkom počúvam mladých Slovákov, ako brýzgajú na svoju vlasť, ako po nej pľujú a nič dobré v nej nevidia, utiekajú sa do náručia iných krajín. Na to hrdá, naopak, nie som.

R., osobná asistentka, 57 rokov

Patriotizmus asi najsilnejšie človek pociťuje vo svete. Spomínam si na zážitok z Prahy. Bolo to ešte pred rozdelením Československa, naši chlapci boli malí. Na Staromestskom námestí  prišiel za nami jeden pán a hovorí: „No jo, Slováci! Jánošík, Dubček, máte být na co hrdí!“ Veľmi silný zážitok som si priniesla z južnej Afriky. Predavač suvenírov sa pýtal, odkiaľ sme, a na moje Slovakia odpovedal: „ Slovakia? Peter Dvorský.“ Človek musí počúvať srdcom, aby cítil silu a krásu slova. Poznala som to aj v Grécku. Pri tejto spomienke mi je aj teraz teplo na srdiečku.  Slovenka, vydatá za Gréka,  podávala mi drobné so slovami: „ Dám vám toto šušomätie.“ Odkiaľsi od Nitry pochádzala a ona mi v Grécku povie toto krásne slovenské slovo. Nuž, krásna je naša reč, doma si to možno ani neuvedomujeme. A v cudzine, tam sa zdá ešte krajšia. Myslím si ale, že to nebude len zdanie. Rovnako pekne som v Dubaji vnímala celkom obyčajný pozdrav: Dobrý deň, Slováci! Pozriem sa za hlasom, boli to naši známi.  Svet je malý, a keď v ňom nájdeš kúsok Slovenska, je ti dobre. Asi  tak, ako keď naživo obdivuješ  tatranskú krásu a dýchaš tatranský vzduch.

D., študent, 18 rokov

Som hrdý samozrejme aj na Tatry, ale aj na slovenskú prírodu všeobecne. Myslím, že ani nevieme, čo v nej vlastne máme. Hrdosť vo mne vyvolávajú aj naše najvýznamnejšie osobnosti. Štúr, Štefánik, Dubček... nebudem menovať ďalej, lebo by som niekoho vynechal a elity v nebi by sa na mňa nahnevali. Osobnosti však máme aj dnes. Na Slovensku sa rodí veľmi veľa talentov vzhľadom na to, že nás je relatívne málo. A práve to je vec, ktorú by si mal uvedomovať každý. Nielen preto, aby si vážil naše osobnosti, ale aj preto, aby vedel, že aj on má šancu na niečo veľké.

Slovo na záver

Hovoriť o vlastenectve je ťažká téma. I napriek tomu som túto otázku položila študentom strednej i vysokej školy. Pýtala som sa tiež ľudí, čo majú väčšie životné skúsenosti. Zo štyroch oslovených traja neodpovedali. Možno sú to práve skúsenosti. Sama si však uvedomujem, že odpovedať nebolo ľahké  a jednoduché. Lebo vlastenectvo sa nedeklaruje slovami, vlastenectvo nosíme  v sebe.

Pozn. redakcie HD: Tento článok  je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.