Bomba ti spadla

Bomba naozaj padla. Aj keď olympijský výbor na OH v Tokiu odmietol držať minútu ticha za obete, svet nezabúda na Hirošimu a Nagasaki.

Babka, vedľa ktorej poskakovalo asi trojročné chlapča, mala pravdu. Kukám na trávnik vedľa chodníka, bola tam. Bomba. Veľká asi ako menšie slepačie vajce. Akurát, aby sa zmestila do ručičky malého chlapca. Maličká napodobenina tej, ktorá dostala meno Malý chlapec.

Ja som si pritom spomenula na tri veci. Na tú skutočnú bombu, ktorá 6. augusta 1945 padla na Hirošimu. Malý chlapec vtedy zničil dve tretiny mesta, na mieste zabil asi osemdesiattisíc ľudí a ťažko ich zranil viac než stotisíc. A to nehovorím o tých, ktorí umierali na následky žiarenia. Spomenula som si na skutočnú bombu, ktorá 9. augusta 1945 dopadla na Nagasaki, kde zabila sedemdesiattisíc a zranila sedemdesiatpäťtisíc ľudí.

Druhá vec, ktorú vo mne detská hračka vyvolala, bola hra na vojakov. Moja povojnová generácia detí ju v zozname hier mala na prvom mieste. Takto sme sa hrávali, takto sme reagovali na rozprávanie rodičov o vojne. My dievčatá sme nemali bábiky, bojovali sme spolu s chlapcami. Stačilo kúsok dreva, špagát a flinta bola hotová. Na záhradách povyše domov sa ozývalo ra- ta- ta- ta- ta!. Chudáci „Nemci“, vždy chodili domov s plačom.

Aby som dokončila. Tou treťou vecou sú dnešné „hry veľkých chlapcov na vojnu“. Skutočná vojna na autentických miestach v akejsi repríze. Niekomu sa to možno páči, niekto zas krúti hlavou. A v niekom opäť ožívajú boľavé spomienky.

V závere si kladiem dve otázky: Prečo sa sedemdesiatšesť rokov po vojne ozýva z miest voľakedajších bojov opäť streľba? Prečo sa sedemdesiatšesť rokov po vojne deti hrajú s hračkami, ktoré ako zbrane zabíjali?

Keď som pred rokom písala tento článok, tu som končila. Vtedy som ešte nevedela, že bude mať pokračovanie. Že na  východ od nás sa rozpúta vojnové besnenie. Som z toho smutná a je mi zle. Je mi nanič. Voľakedy mi otecko rozprával o vojne. Nikdy som nemyslela, že na staré kolená sa aj ja dožijem vojny. Vojny len toť, kúsok od nás, za humnami. Nechce sa mi pozerať a počúvať správy.  Nechce sa mi veriť, že  sme sa načisto zvlčili. Keď som videla utekať a plakať matky s deťmi, keď vidím zničenú krajinu, zmrzačených a zabitých ľudí, pýtam sa, či a prečo sa to muselo stať. A na jazyk sa mi tlačia slová môjho rodáka, ktorý prešiel peklom vojny a zajateckým lágrom. Čítala som jeho spomienky a zo všetkej tej hrôzy sa mi navrch vynára želanie tohto muža: „Prajem mier celému svetu!“ Pán Peter Hrubý vedel, čo hovorí.

.Malý Kubko sa hrá so sestričkou u babky v záhrade. „Teta Majka,“ kričí na mňa, „kopeme bunker, keď bude u Olinky vojna, aj ty sa môžeš schovať s nami.“

Názor: Mária Škultétyová