Redakcia HD dostala mail tohto znenia a s radosťou i s vďakou bez akýchkoľvek zásahov "fejtónik" pána Markoviča uverejňuje.

Naozaj sa teraz zbytočne nikam nehrniem, robím len to, čo chcem a čo potrebujem. Ale pravdepodobne v televízii dosť nahusto reprízované moje programy z rokov minulých a tiež občas zverejnené moje postoje k stále prekvitajúcej koronahystérii zapríčiňujú, že zavše ktosi zavolá, napíše, osloví a niekam pozve. Len tak, že na rozhovor.

No a toť nedávno ma takto pozval... no áno, ten portál z nadpisu. Zaváhal som, lebo bohvieako sa nezaujímam o biznis či technológie a vonkoncom nie som odkázaný na „štartovaciu čiaru pre mladých ľudí“. Ale vraj iba na polhodinku o spoločenskej a politickej situácii. Dobre teda.

Kde je Panónska 7, viem a na prvé poschodie tiež sa ešte vyštverám

Takže 23. februára. Doladili sme hodinu, dohovorené. Zdvorilo ma privítali, bol som presný ako vždy, oni meškali (Ako vždy? Neviem). Dostal som do rúk dvojstranové lajstro, ktoré keď podpíšem, tak by som si nemal nárokovať nijakú odmenu za vystúpenie a ešte aj sľúbiť, že budem hovoriť gramaticky a štylisticky správne. Ďalej som to už nečítal. Veď by som ešte mohol nebodaj usúdiť, že na podobné rozhovory nie som príliš
spôsobilý!

Odštartovali sme

Bol som predstavený ako humorista, čo som vzal skôr ako diagnózu, lenže nič viac o mne mladý moderátor zrejme nevedel, tak som nezdržiaval.
Po ubezpečení, že do nahratého záznamu sa už zasahovať nebude, som povedal, čo si myslím o spoločenskej situácii zdeformovanej infodémiou a spečatenej hlavou štátu, podľa ktorej „vakcína je sloboda“ a vymenoval medicínske kapacity, o ktoré by mal byť väčší záujem, ak nechce Startitup vodiť mladých ľudí za nos.

Snaživý mladík oponoval, že MUDr. Soňa Peková, PhD. len sedí v laboratóriu, tak prečo o nej hovorím, netušiac, že Dr. Peková vďaka tomu labáku vie o tom víruse viac, než celá armáda našich sabakistov na čele s Lukašenkom slovenského zdravotníctva generálom Lengvarským.

Chvíľu nato môj náprotivok nie a nie pochopiť základnú definíciu fašizmu o nadradenosti záujmov celku nad právami jednotlivca a zrejme si to neúspešne utrieďuje v hlavičke dodnes.

Na počudovanie bol vyslovený súhlas s mojou interpretáciou celej „pandémie“, ktorá od začiatku závisela len od toho, kto prvý príde na to, že treba prestať s nezmyselným testovaním nespôsobilými PCR testami a je po pandémii. A tak ďalej a tak podobne celých tridsať minút zakončených ponukou na moje „posledné želanie“, čo ma udivilo, lebo očakávaná poprava sa nekonala.

S vďakou som teda oslovil diváctvo/poslucháčstvo s tým, že naďalej budú všetci strašení a stresovaní a za „prípady“ označovaní len tí z nás, čo sa takému teroru podvolia, no a rozlúčili sme sa. Vlastne to až potom pri výťahu, keď si pán Šimon Žďárský utrel spotené čelo a zamával na pozdrav s tým, že o taký týždeň bude video „vonku“. A aby som prepáčil, že občas trval na svojom, ale že tu sa to od neho žiada, nuž tak „držal líniu“.

Už nie cenzúra, ale „vyššia moc“ zasiahla

Na druhý deň na moju písomnú otázku, či to radšej niekto nestopne celé, môj pozývateľ odpovedal: „Uvidíme. Toto
je už vo vyššej moci“.

On už predtým určite vedel, že si náš rozhovor amatérsky nahrávam na smartfón, keďže som si všimol, že vidí, ako ním hneď po príchode manipulujem. To ja vždy - zo študijných dôvodov. Je dobré sa podučiť na vlastných nedokonalostiach. Síce len audio, ale zrozumiteľné.

Prešiel týždeň, prešli dva. Nič. Už nie cenzúra, ale „vyššia moc“ zasiahla. Nie že by som s tým nerátal, výhovoriek by som sám vymyslel dosť a dosť: Technická porucha, o štyri minúty prekročený čas záznamu, na dvoch miestach nedobré spodobovanie neznelých spoluhlások a v jednom prípade chybná hláska mäkké ľ, lesknúce sa čelo, nedržiaci účes...

Jooj, a samozrejme, neaktuálnosť, veď na druhý deň ráno sa začala invázia Rusov na Ukrajinu a to som zabudol predpovedať. Ešte že som si nenárokoval tú odmenu.

Aj by ma to tuším trápilo.