Alexandra Rexová nemá ešte ani osemnásť, zato vie, ako chutí drina paralympijského športu.
Tá jej priniesla aj ovocie - zlatú olympijskú medajlu.
A mama je dodnes jednak jej veľkou oporou, ale snáď aj najväčším fanúšikom. Alexandru naučila lyžovať, keď mala štyri roky a dnes tvrdí: „Som rada, že lyžuje, že ju to tak baví. Až sama nechápem, niekedy sa až neteší domov, ako ju do drží."
Už pri správach o inej paraolympioničke ste mohli čítať aj meno jej navádzača. Oprávnene, lebo medajla patrí obom. Navádzač (v Alexandrinom prípade je to Eva Trajčíková) je človek, ktorý ide z dvojice ako prvý. Väčšinou je oblečený v žiarivých farbách, aby mohli paralympijskí lyžiari ľahšie zachytiť záblesk jeho pohybu. Väčšina sa však riadi zvukom lyží a verbálnymi povelmi. Obaja majú v prilbe bluetooth slúchadlo a mikrofón, prostredníctvom ktorých komunikujú. Popri tom si navádzač zrakom kontroluje nevidiaceho - čím sú k sebe bližšie, tým je jazda rýchlejšia.
16 ročná Alexandra po víťaznom preteku povedala: „Ani tomu nemôžem uveriť, že práve ja som dnes vyhrala. To je sen. Pred štyrmi rokmi som vítala po príchode z Pjongčangu Heňu aj Kuba (Farkašovú a Kraka, pozn. red.) s otvorenými očami. Ešte som im vykala. A dnes mám zlato. Úžasné,“ uviedla Rexová, s diagnózou strata centrálneho videnia.
„Zo začiatku som chodila zo školy domov s plačom, deti sa mi posmievali, ale postupom času sa to zlepšilo. Aj učitelia mi začali vychádzať v ústrety,“ spomínala. Odmala inklinovala k športu. K milovanému lyžovaniu ju priviedla mama a aj keď jej v tom čase diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu, neodradilo ju to a športovala ďalej. Dokonca ešte aj viac. „Kebyže vidím dobre, tak asi by som nelyžovala. Bude to znieť asi blbo, ale tak trochu som za to aj rada,“ priznala športovkyňa, o ktorej zrejme ešte bude svet veľa počuť.
Poznámka:
Článok pochádza z oficiálneho legálneho zdroja a nevyjadruje stanovisko redakcie HD.
Nájdete nás naďalej aj a najmä tu: https://t.me/hlavnydennik