Pred dvomi rokmi, 6. marca 2020, sme na Slovensku zaznamenali prvý potvrdený prípad ochorenia Covid-19. Napriek tomu, že najvyšší predstavitelia štátu boli verejne vyzvaní, aby si uctili spomienkou, ľudským slovom, štátnym smútkom či aspoň minútou ticha všetky obete tejto hnusnej choroby, nestalo sa.
Majú inú tému. Inú odrhovačku. Riešia si iné záujmy. Kašlem na nich a ich neprestajnú nepresvedčivú mediálnu hru na city ubolených ublížených a zúfalých.
S úctou si spomínam na všetkých tých, ktorých som nepoznal a ktorí tu ešte dnes mohli byť, ak by nebolo pandémie. S hlbokým porozumením súcitim s tými, ktorí im boli najbližší. S rodinami, s príbuznými, s priateľmi obetí pandémie. Nechcem ani sebe, ani im kaziť túto spomienku. Nie, aj keď sa mi na um tlačí množstvo výčitiek a možno aj adresných nadávok. Podľa mňa oprávnených.
Ďakujem
Za našich politikov, ktorí akosi nestíhajú, lebo si práve upevňujú moc a to je dôležitá činnosť, ďakujem všetkým zdravotníkom, lekárom, sestričkám, dobrovoľníkom na najťažších covidových oddeleniach, záchranárom, hasičom i vojakom, lekárnikom a mnohým ďalším za to, čo spravili, aby obetí nebolo viac. Samosprávam, ktoré robili čo mohli, kým si štátni funkcionári rozdeľovai nové teplé miestečka a poslanci si preberali svoje hmotné požitky, aby si pomocou nich hrabali k sebe čo najviac tých nehmotných. Predavačkám, vodičom hromadnej dopravy, kuriérom a všetkým obetavým ľuďom, ktorí nevzdali to, čo mohli pokojne vzdať a nikto by im nemohol nič vytknúť.
Spomínam na mnohé osudy
Tých, ktorí mi popri novinárskej práci akosi "prešli" rukami. Na Moniku, mamu a manželku, ktorá mesiace preležala na covidovom oddelení a dnes sa ešte stále učí chodiť. Opäť sa smeje, opäť sníva, opäť chce byť užitočná. Spomínam na pani doktorku, ktorá si vo chvíľach najvyššieho vyčerpania sadala v nemocnici za klavír a len si tak hrala. Spomínam si na to, ako celé Slovensko šilo rúška pre celé Slovensko. Rúška na tváre, po ktorých dnes lietajú slovné facky, alebo na tváre, ktorým sa dnes zapchávajú ústa. Iba tak, z titulu svojvôle moci. Vyhraj voľby a môžeš všetko. Len sa nezabudni tváriť ako demokrat a hlavne - musíš ovládať v každom okamihu komu kedy a kam sa ako hlboko strčiť.
Nie, takto nechcem skončiť
Šiesteho marca 2020 Slovensko vydesila správa prvom úmrtí. A potom sme si na tie hlásenia zvykli, ako keď kedysi na poludnie rozhlas hlásil vodné stavy na Dunaji. Desiatky, stovky, tisíce a viac. Mysím na všetkých vás, tam hore, ktorých už netrápia správy o vojne, netrápi vás, či je demokracia ešte demokraciou, alebo už nie. Myslím na vás, ďakujem vám za všetko, čo ste nám tu v podobe spomienok zanechali. Verím, že nie som sám. Verím, že ešte existujú medzi ľuďmi aj ľudia.