Bezmocnosť. Hnev. Zlosť. Neistota. To všetko sú pocity, ktoré sú v situácii, v ktorej sme sa ocitli, normálne. 

Nie však nenávisť. Hoci zlo je veľmi blízko. Ako sa s tým celým vysporiadať, radí v SME psychológ Jozef Ďanovský.

Svoje obavy komunikujme 

Človeku prospieva pocit, že na danú situáciu nie je sám. "V opačnom prípade by sa pocity strachu a ohrozenia mohli nahromadiť a eskalovať do stavov úzkostí a panických atakov, ktoré vedia byť veľmi nepríjemné. Hovoriť o tom, to je základ." tvrdí J. Ďanovský, podľa ktorého je dôležité byť v obraze, ale nie je dobré vyslovene žiť len pre tému vojny. Psychickému stavu to nepomôže.

Úzkosť. Už je tu. Čo s ňou?

Psychológ radí zavolať na linku pomoci. Tie sú v podobných situáciách veľmi nápomocné. Fungujú nepretržite a sú bezplatné. "Veľmi odporúčam nebrániť sa takýmto telefonátom s odborníkmi, vedia veľmi dobre človeka upokojiť, uzemniť ho a pomôcť mu. Hrozí však, tak ako to bolo aj počas kritických vĺn pandémie, že linky budú preťažené a obsadené," upozorňuje psychológ.

Vedome spomaľte dych

Kto zažil panický atak, dá mi za pravdu, že má pocit, ako keby sa mu nedostávalo vzduchu. Aj na tento prípad má J. Ďanovský radu: "Treba si dýchanie vedome spomaliť, dýchať zhlboka, pomáha aj počítanie sekúnd nádychu, zadržania dychu a následného hlbokého výdychu, čo človeka núti držať pozornosť inde. Dýchanie treba smerovať do bránice, nielen do pľúc. Je to veľmi rýchla upokojujúca technika." Ak nie ste sám, pomôže podľa neho: "zmena témy rozhovoru, objatie, dotyk, čistá voda, prechádzanie sa naboso po miestnosti, uzemňovanie."

Pri panických atakoch a úzkosti máte pocit, že je to život ohrozujúci stav, že dostane infarkt. "Racionalizujte si situáciu a uvedomte si, že fyzické zdravie je v poriadku a nič sa vám nestane." Odpovedá pre SME J. Ďanovský.

Ako môžem ja normálne žiť, keď...?

Mnohí starší si to pamätáme zo detstva - akési vyvolávanie pocitu viny za napríklad mäso, ktoré sme odniesli naspäť do okienka. Často sme počúvali vety typu "Čo by za to dali deti v Afrike." Nie, nie je to správny prístup. Psychológ hovorí: "Silný pocit viny, že niekto v inej krajine trpí, nie je namieste. Cítiť vinu za vojnu alebo za to, že žijeme ďalej, aj keď iní ľudia umierajú je problém, ktorý si vyžaduje terapiu." Potrebujeme rozlíšiť pocit spolupatričnosti, empatie a solidarity. Tie sú dôležité a ich prežívanie je normálne.

Poznámka: Článok pochádza z oficiálneho legálneho zdroja a nevyjadruje stanovisko redakcie HD.

Nájdete nás naďalej aj a najmä tu: https://t.me/hlavnydennik