Geopolitické zmeny, ktorých vplyv bude trvať desaťročia, prišli v priebehu niekoľkých hodín. Všetky vojny sú urýchľovače, ale invázia Vladimira Putina na Ukrajinu pretvára svet pred našimi očami.

Začnime národnou identitou 

Spôsob, akým národy vidia samy seba a ako ich vidia ostatní, má byť predmetom evolúcie: pomalý a postupný, vrstvy sa pridávajú postupne. A napriek tomu brutálny pokus Ruska pohltiť svojho suseda za niečo viac ako týždeň niečo zásadne zmenil.

Keď Putin uviedol svoju vojnu do pohybu, opieral sa o tvrdenie, že Ukrajina nemá tradíciu „skutočnej štátnosti“. Bolo to hrubé, ale prezrádzalo to predsudok, ktorý si Putin nevymyslel. 

Dávno pred dnešným ruským etnonacionalizmom sa s Ukrajinou zaobchádzalo ako s niečím menej ako s národom. V 20. storočí zotrvávala uviaznutá medzi vtedajšími totalitami, stlačená a krvavá nacizmom aj boľševizmom. Dokonca aj v zdvorilej, západnej spoločnosti pretrvával názor, že je to len región tam niekde: žije to, možno nevedome, v tých, ktorí to nazývali „Ukrajinou“.

To skončilo pred týždňom 

Ukrajinci získali nové miesto v globálnej predstavivosti ako stelesnenie ducha národnej nezávislosti. Už ich kolektívny vzdor a statočnosť tvárou v tvár desivej hrozbe je materiálom mýtu – baletní tanečníci chytajú pušky, dátoví inžinieri kopú zákopy – ktorý bude votkaný do národného príbehu, ktorý si Ukrajinci budú rozprávať po stáročia. 

Aj keď sa to pre zvyšok sveta stratí v histórii, jeden fakt zostane: neotrasiteľné presvedčenie, že Ukrajina je národ, úplne „pravý“ národ. A to je len prvý z mnohých spôsobov, ktorými Putinova misia porazila samu seba.

Nie je čas byť neutrálny alebo zostať bokom

Niektoré z ďalších sú úplne nečakané. Ešte pred štrnástimi dňami, potrestané svojou minulosťou, zastávalo Nemecko ustálený postoj, že nebude hrať žiadnu úlohu vo vojne v Európe. 

Teraz, keď nemecká kancelárka oslavuje „bod obratu v histórii nášho kontinentu“, posiela rakety a protitankové zbrane na pomoc Ukrajine a masívne zvyšuje výdavky Berlína na obranu. Boli časy, keď vyhliadka na prezbrojené Nemecko vyslala otrasy do Európy aj mimo nej. 

Tento týždeň však najpredávanejší izraelský autor a historik Yuval Noah Harari označil nemecké vedenie v súčasnom boji proti ruskej agresii za „najlepšie odčinenie“ nacistických zločinov. Nie je čas byť neutrálny alebo zostať bokom, Harari povedal: „To, čo od Nemecka potrebujeme, je stáť vzpriamene a viesť.

Berlínske prerušenie takmer ôsmich desaťročí povojnového obmedzenia je možno najkonkrétnejším príkladom fenoménu viditeľného v celej Európe a za Atlantikom. Po mnohých rokoch strávených uvažovaním o vlastnom úpadku a rozklade západ znovu objavil niečo ako hrdosť a účel. 

Demokracia je vhodnejšia ako alternatíva

Napriek všetkým svojim chybám a dobre zdokumentovaným nedostatkom bolo pripomenuté, že jej sloboda a demokracia je vhodnejšia ako alternatíva: tyrania a útlak, ktoré Putin predviedol, či už vo forme bômb padajúcich na ukrajinských civilistov alebo pásku cenzúry zaviazanú cez oči ruských občanov. 

Za posledných 10 dní tí, ktorí si mysleli, že NATO je anachronizmus studenej vojny, si zopakovali kurz, prečo bolo vynájdené a prečo je potrebné: chrániť slobodné národy pred mocným agresorom.

To isté platí pre Európsku úniu. Najmä Briti si začali spájať EÚ v najlepšom prípade s obchodom, v horšom so zahmlievajúcou byrokraciou. Keď EÚ získala v roku 2012 Nobelovu cenu za mier, mnohí sa nechápavo škrabali na hlave. No, teraz nie je ospravedlnenie pre zmätok. 

Putin nám pripomenul, že EÚ bola založená z presvedčenia, že jedinou budúcnosťou kontinentu, ktorý bol za 30 rokov v centre dvoch svetových vojen, bolo spojiť sa: zdieľať suverenitu a nie zabíjať pre ňu. Pohľad na Volodymyra Zelenského v kaki farbe, ktorý podpisuje žiadosť Ukrajiny o vstup do EÚ aj keď sa ruské sily približovali, opäť ukázal, že pre Európanov bola EÚ vždy o bezpečnosti a mieri. 

Aké hanebné pomyslieť na euroskeptikov, ktorí predstierali, že EÚ je nejakým cudzím okupantom a označujú ju za „EUSSR“. Aké zahanbujúce pomyslieť si, že britským príspevkom k tomuto vznešenému povojnovému ideálu bolo jeho opustenie.

Rozmar jedného muža

Dokonca aj spôsob, akým uvažujeme o histórii, sa za posledných pár dní zmenil. Dlho sa opovrhovalo každou analýzou, ktorá kladie príliš veľkú váhu na úlohu jednotlivcov: namiesto „teórie veľkého muža“ v histórii sa vedci mali zamerať na hlbšie, neosobné sily, tektonické posuny, vďaka ktorým boli činy tej či onej ľudskej bytosti druhoradé. 

A napriek tomu väčšina teraz súhlasí s tým, že „Rusko“ nemá príliš veľkú chuť zmocniť sa Ukrajiny; len málo obyčajných Rusov chce priniesť svojim susedom odvedľa peklo a bolesť srdca. Táto vojna je namiesto toho rozmarom jedného, ​​možno šialeného muža. 

Napriek všetkým hodinám stráveným analyzovaním geopolitiky Ruska a jeho regiónu ide o Putinovu túžbu po moci a po mieste v dejinách, ktoré si treba pamätať, po boku Petra Veľkého. Kvôli jednému jednotlivcovi a jeho zvláštnej psychologickej potrebe je už milión ľudí utečencami a celé mestá sú tlejúce ruiny.

Hrdina v nehrdinskom veku

Proti nemu stojí muž, ktorý inšpiroval svoj národ a získal obdiv po celom svete. Možno by Ukrajina obstála bez ohľadu na to, kto by bol jej prezidentom. Možno by svet vzbudil sympatie aj bez majstra komunikátora v Kyjeve, ktorý v sérii krátkych, strohých prejavov formuloval základnú zásadu: že všetky národy majú právo definovať, kým sú, a určiť si svoj vlastný osud.

Možno. Ale prítomnosť Zelenského, jeho odmietnutie zachrániť si vlastnú kožu alebo dať seba na prvé miesto – „Potrebujem muníciu, nie odvoz“ – povzbudila nielen jeho vlastných ľudí. To dodalo tomuto momentu morálnu jasnosť. 

V nehrdinskom veku sa stal globálnym hrdinom. A keďže Putin očividne túži hrať svoju úlohu ako karikatúra zlého darebáka, prepožičalo to tomuto konfliktu jednoduchosť, ktorú možno ľahko odmietnuť ako zjednodušujúcu, no napriek tomu má veľkú silu.

Nič z toho nie je útechou pre rodiny v pivničných priestoroch, pre deti bez otcov. Nepomôže im, ak história nabrala tempo. Ako všetky obete vojny, aj oni nechcú nič iné, len aby ich história nechala na pokoji – a nechala ich žiť.

Poznámka: Článok pochádza z oficiálneho legálneho zdroja a nevyjadruje stanovisko redakcie HD.

Nájdete nás naďalej aj a najmä tu: https://t.me/hlavnydennik