Mieria k nám stovky ľudí z Ukrajiny, ktorí budú mnohokrát u nás bývať. O čom sa s nimi rozprávať a ktorým témam sa radšej vyhnúť?
To je téma, v ktorej radí Jolana Kusá.
musíme sa na to sami pripraviť. Nevieme pomôcť vystresovanému, vydesenému človeku, keď sme sami vystrašení. "Tá energetická bilancia je potom úplne negatívna," hovorí pre Ta3 Jolana Kusá. Najskôr sa teda musíme so situáciou vyrovnať my sami. Musíme tiež vedieť, kam sa v prípade potreby obrátiť o pomoc napríklad aj v prípade potreby ukrajinského tlmočníka, či iných nepredvídateľných situácií.
"Tých ľudí potom môžem prijímať, ako takmer príbuzných, ktorí prišli na návštevu a potrebujú pokoj, domov a nejaké základné zázemie." Vysvetľuje J. Kusá. Postarať sa o to, aby sa mali kde zložiť a mať priestor pre základné životné potreby nie je nič komplikované.
"Dôležité snáď je," radí Kusá, "aby sme sa ich nezačali vypytovať. Na to príde čas." Že vás zaujíma, kde, čo bolo a ako to bolo, je prirodzené, ale hovoriť o tom sa dá, až keď sami budú mať tú potrebu. "Nech to príde vtedy, keď budú na to pripravení, inak im to môže ublížiť. Aj o holokauste ľudia rozprávali niektorí až po dvadsiatich rokoch."
Je dôležité, že sa im venuje zvlášť pozornosť, lebo deti boli z toho "dospeláckeho" života vždy tak akoby odsúvané. Ale podľa terapeutky aj deti majú už každé jedno vypracované ten svoj spôsob, ako sa vysporiadať s problémom. "Aj tu platí, že dôležitý je individuálny prístup. Komunikovať s nimi otvorene, ale na ich úrovni. Trochu chrániť, trochu odvádzať tú pozornosť do toho rozprávkového a pekného sveta." hovorí J. Kusá pre Ta3.
podľa Jolany Kusej: "Či už pre dospelých, týmto ľuďom každý deň treba pomôcť nájsť nádej, kúsok radosti. Nájsť tú rozprávku, tú hru, kedy zabudnú na tú realitu."
Poznámka: Článok pochádza z oficiálneho legálneho zdroja a nevyjadruje stanovisko redakcie HD.