Od veľkej utečeneckej krízy v prvej polovici minulého desaťročia o Slovákoch od mienkotvorcov počúvame, aký sme neznášanlivý, nepriateľský, xenofóbny národ.
Ostatné dni toto tvrdenie vyvracajú. A vyvracajú ho aj manželia Jaroslav Džoganík a Svitlana Pachomová z Kurimky (Svidník).
a manželia žili sami. V nedeľu však prijali do svojho domu okrem dcéry s dieťaťom aj ďalšie dve ženy so štyrmi deťmi a súrodencom jednej z nich. "Nebolo nad čím premýšľať. Konali sme okamžite a sme pripravení pomôcť ďalším ľuďom," povedali pre Nový čas.
"Naša dcéra žije v Kyjeve. Ešte pred inváziou ruských vojsk na Ukrajinu prešla do Užhorodu. Videli sme, že ide do tuhého, tak sme sa snažili, aby prišla žiť na istý čas k nám do Kurimky. Keďže bolo viac rodín, ktoré sa pokúšali prejsť cez hranicu, tak nebol pre nás žiadny problém prichýliť ďalšie dve rodiny aj s deťmi. Takže sa môžem pochváliť, že mám teraz šesť malých kamarátov futbalistov z Ukrajiny, ktorých môžem trénovať ako nové nádejné družstvo z Ukrajiny, hovorí v Novom čase riaditeľ Slovenského národného múzea - Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku, Jaroslav Džoganík.
Po rodiny s deťmi neboli na ukrajinskej hranici - je problém dostať sa tam. "Pokúšali sa prejsť peši cez hraničný priechod Ubľa - Malyj Bereznyj, nakoniec sa rozhodli ísť autom cez Vyšné Nemecké - Užhorod. V kolóne boli s autami ich manželia takmer 20 hodín a následne sa vystriedali s manželkami. V nedeľu (27. 2.) ráno sa im podarilo prejsť cez hranicu," objasnil J. Džoganík. Dcéra im povedala, že má pri sebe ďalšie dve rodiny, ale neuvažovali ani na chvíľu: "Nebolo to žiadne falošné hrdinstvo ani politický manifest. Je to môj osobný postoj človeka, ktorý chce žiť v slobodnom svete. Chcem, aby tak žili moje deti a vnúčatá, ale chcem, aby tak žili aj ukrajinské deti," vysvetľuje J. Džobaník, ktorý dlhší čas tiež žil na Ukrajine.
"Keď sú ľudia v biede, tak im treba pomôcť. Keď sa to začalo, mala som veľa telefonátov z celého Slovenska od známych aj od takých, s ktorými som rozprávala pred 20 rokmi, každý sa pýtal, ako môže pomôcť, a pomáhajú. Na Slovensku cítim spolupatričnosť. Pre to, čo sa deje na Ukrajine, nemôžeme spať a sledujeme správy celú noc. Ukrajina už osem rokov žije vo vojne. Som optimistka, verím, že to nebude trvať dlho,“ doplnila manžela S. Pachomová. Tá z Ukrajiny pochádza a na Slovensku žije štyri roky.
Poznámka: Článok pochádza z oficiálneho legálneho zdroja a nevyjadruje stanovisko redakcie HD.